„Principiálny“ problém práva EÚ

Charakteristiku právnych princípov, ich postavenie v právnom poriadku či stanovenie podmienok ich použitia pri aplikácii práva možno zaradiť medzi základné otázky, ktorými sa zaoberá právna teória. Avšak každý právny poriadok (a teda aj európske právo) vzniká za účelom regulácie spoločenských vzťahov a preto má predovšetkým odrážať potreby spoločenskej reality, nie akejkoľvek právnej teórie. S rozširujúcim sa uplatňovaním právnych princípov v európskom práve sa naskytá otázka, či ide o správnu cestu, nakoľko ešte nie je úplne jasne vymedzená ani pozícia samotného európskeho práva (to platí aj pre niektoré princípy európskeho práva – napr. princíp prednosti práva EÚ stále nie je súčasťou primárneho práva). Domnievam sa, že snahy o paušálne uplatňovanie právnych princípov môžu viesť k zníženiu regulatívnej funkcie práva. Načrtnuté otázky chcem ilustrovať na aktuálnej legislatíve Únie, ktorá v nasledujúcom roku výrazne ovplyvní oblasť poisťovníctva. Reč bude predovšetkým o uplatňovaní jedného z hlavných princípov európskeho práva – princípe rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami.

Kľúčovým v tomto smere sa javí rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SDEÚ“) C-236/09, týkajúce sa používania kritéria pohlavia fyzickej osoby ako určujúceho faktora pri stanovení výšky poistného a na výpočet poistného plnenia. Ústavný súd Belgického kráľovstva sa obrátil 18. júna 2009 na SDEÚ s prejudiciálnou otázkou na základe sporu medzi belgickým občianskym združením Test-Achats bojujúcim za odstránenie diskriminácie pri poisťovaní ľudí a Radou ministrov Belgického kráľovstva v rámci konania o návrhu na vyhlásenie neplatnosti zákona z 21. decembra 2007.

SDEÚ vo svojom rozhodnutí z 1. marca 2011 aplikoval základný princíp rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu, čím sledoval odstránenie diskriminácie v poisťovaní mužov a žien. SDEÚ rozhodol v konkrétnom prípade odvolávajúc sa aj na to, že vnútroštátne právne normy nesmú byť v rozpore s účelom a cieľmi tohto princípu (Rozsudok C 236/09, čl. 32).

Smernica 2004/113 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu uvádza v článku 5 výnimku, ktorá umožnila poisťovniam uplatňovať pohlavie ako jedno z kritérií pri tvorbe štatistických údajov ovplyvňujúcich výšku plnenia životného poistenia:

Bez ohľadu na odsek 1 môžu členské štáty pred 21. decembrom 2007 rozhodnúť o povolení primeraných rozdielov v prémiách a zľavách jednotlivcov, keď je pohlavie určujúcim faktorom pri hodnotení rizika na základe príslušných a presných poistno matematických a štatistických údajov.

Členské štáty môžu odložiť vykonávanie opatrení, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s týmto odsekom (odsekom 1 článku 5 – pozn. autora), najneskôr o dva roky po 21. decembri 2007. V takom prípade príslušné členské štáty okamžite informujú Komisiu.“

Smernica ďalej v článku 19 túto výnimku odôvodňuje:

Určité kategórie rizík sa môžu pre pohlavia líšiť. (...) V prípade zmlúv, ktorými sa poisťujú tieto typy rizík, môžu členské štáty rozhodnúť o povolení výnimiek z pravidla o prémiách a zľavách (...) pokiaľ môžu zabezpečiť, že základné poistno matematické a štatistické údaje, na ktorých sú výpočty založené, sú spoľahlivé, pravidelne aktualizované a prístupné verejnosti. Výnimky sa povoľujú len vtedy, keď sa vo vnútroštátnych právnych predpisoch už neuplatňuje pravidlo o jednotných výhodách pre obe pohlavia. Päť rokov po transpozícii tejto smernice by členské štáty mali opätovne preskúmať, či sú tieto výnimky odôvodnené (...)

SDEÚ skonštatoval, že „keďže v smernici 2004/113 chýba ustanovenie o dobe uplatňovania týchto rozdielov, členské štáty, ktoré si uplatnili túto možnosť, sú oprávnené povoliť pre poistených použitie tohto nerovnakého zaobchádzania bez časového obmedzenia“ a ďalej, že „ Odôvodnenie č. 19 uvedenej smernice výslovne upravuje možnosť garantovanú členským štátom neuplatniť pravidlo rovnakého poistného a plnenia pre obe pohlavia ako 'výnimku‘.“

Samotná prejudiciálna otázka sa týkala neplatnosti spomínaného článku 5 smernice 113/2004 vzhľadom na jeho rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania uvedenou v samotnej smernici a rovnako v Charte základných práv EÚ.

SDEÚ vyhlásil neplatnosť článku 5 s účinnosťou od 21. decembra 2012. Jeho argumentácia sa opierala o teleologický výklad smernice a rozpor s Chartou, keď skonštatoval, že ustanovenie článku 5 je „v rozpore s realizáciou cieľa rovnosti zaobchádzania so ženami a s mužmi, ktorý sleduje smernica 2004/113, a je nezlučiteľný s článkami 21 a 23 charty.“

Súdny dvor EÚ pri rozhodovaní na základe právnych princípov často argumentuje používaním teleologického výkladu odvolávajúc sa na zmysel a účel zakladajúcich zmlúv (či v tomto prípade smerníc). Pritom by sa mohlo zdať, že pri interpretácii Charty v tomto prípade úplne postačoval aj jednoduchý výklad článku 23 Charty, ktorý si dáva za cieľ zabezpečiť rovnosť medzi ženami a mužmi „vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania, práce a odmeňovania.“

Práve tu by sme si ale mohli položiť otázku, či je výklad orientovaný na cieľ tohto článku rovnako jednoznačný ako jeho doslovný výklad. Zrušením výnimky uvedenej v článku 5 smernice 113/2004 dochádza totiž podľa môjho názoru k ďalšej paušalizácii tohto princípu v normatívnej oblasti, čo však vyvoláva rozporuplné dôsledky tak pre spotrebiteľov ako aj pre podnikateľské subjekty. Poisťovne už nemôžu určovať výšku poistenia podľa rozdielnosti rizík medzi mužmi a ženami vyplývajúcich zo štatistík. Keďže štatisticky ženy žijú dlhšie, tak aj riziko smrti počas doby poistenia je nižšie. Za životnú poistku tak doteraz ženy zaplatili menej ako muži, u ktorých je riziko smrti vyššie. Nižšie ceny za poistenie platili ženy aj pri povinnom zmluvnom a havarijnom poistení vozidla, keďže podľa štatistík sú opatrnejšie a spôsobujú menej dopravných nehôd ako muži. Naopak, dôchodkové poistenia začnú byť nižším poistným zaujímavejšie pre ženy, ale dôjde k ich zdraženiu pre mužov. Je teda otázne, či premietnutím princípu rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami do oblasti poisťovníctva nedošlo k odklonu európskeho práva od spoločenskej reality, nakoľko používanie faktorov, ktoré v bežnom živote zakladajú diskrimináciu – pohlavie, vek, telesné postihnutie, treba posudzovať v tejto oblasti rozdielne – tu ide o rizikové faktory určujúce výšku poistného.

Uplatnením princípu rovnakého zaobchádzania do oblasti poisťovníctva nezískajú muži ani ženy ako klienti poisťovní v podstate nič „významné“ okrem dosiahnutia formálnej rovnosti v ďalšej oblasti – niektoré produkty v dôsledku zrušenia výnimky článku 5 a implementácie smernice Solventnosť II pre mužov (ženy) zdražejú, iné sa naopak stanú výhodnejšími, čím sa situácia bude kompenzovať. Jednoznačne však stratili poisťovne, ktorým sa naruší celkový koncept tvorby životného, dôchodkového či havarijného poistenia. V tomto prípade tak štatistické zákonitosti budú musieť ustúpiť princípu rovnakého zaobchádzania medzi pohlaviami. Pragmatikovi by sa pritom mohol javiť spravodlivejší doterajší prístup poisťovní, keď ženy ako (štatisticky) opatrnejšie pri jazde mali i nižšie ceny havarijného poistenia.

Názory na tento rozsudok sa rôznia, je však isté, že sa jedná o jeden z ďalších rozsudkov majúcich dopad doslova na každodenný život. Otázka, ktorú som týmto príspevkom chcel nastoliť nestojí ani tak na tom, či bol princíp rovnakého zaobchádzania správne aplikovaný, ale skôr na jeho zakotvení v primárnej a sekundárnej legislatíve. Domnievam sa, že pri tvorbe (hlavne) sekundárneho práva by mali príslušné orgány „narábať“ s právnymi princípmi opatrnejšie a dôsledne posudzovať ich možný praktický dopad. Toto tvrdenie potvrdzuje aj princíp rovnakého zaobchádzania, ktorý je už v európskom práve zakotvený tak bezpodmienečne, že Súdnemu dvoru ani nebol poskytnutý priestor na jeho (ne)aplikáciu. Pritom z povahy právnych princípov vyplýva práve opačný spôsob ich použitia – majú sa vo väčšej miere uplatňovať pri aplikácii práva, nie paušálne.

Tu sa dostávame opäť k jadru problému a síce, že regulatívna funkcia práva, by nemala byť potláčaná na úkor niekedy až automatického presadzovania právnych princípov. Tie sa totiž vyznačujú oveľa vyššiou mieru zovšeobecnenia ako právne normy a často odkazujú na filozofické kategórie, akými sú spravodlivosť či rovnosť. To ich ale zároveň robí omnoho vzdialenejšími od (každodennej) praxe. Tento principiálny problém je o to markantejší v európskom práve, ktoré je ako nadnárodný právny poriadok samo o sebe dennej praxi v jednotlivých štátoch dosť vzdialené.

Princípy práva EÚ by mali byť podľa môjho názoru podrobené širokej diskusii na právnej aj laickej úrovni, keďže sú v normatívnej aj aplikačnej rovine často doťahované do pôsobivých dôsledkov. Čo tak napríklad princíp lojality? Ale o tom možno niekedy inokedy...