Som rad, ze sa nasiel niekto, kto este na vyrok z maja nezabudol a prazdninova publikacia rozhodnutia takto nemusi zapadnut prachom. Aj ked sa mu uz budeme venovat nanajvys tak v akademickej rovine. Podla mna, najsmutnejsie na tomto rozhodnuti je skutocnost, ze ratio decidendi sa o ratio ani len neoptrelo. Je tu myslim odovodneny predpoklad, ze sa najskor vyslovil vyrok sudu a nasledne sa hladalo odovodnenie. Naozaj velmi tautologicke a uz vobec nie racionalne. Mam pocit, ze by bolo vhodne, okrem jazykovych kurzov, umoznit sudcom (nie len ustavneho sudu), aby navstevovali kurzy logiky a mozno aj hermeneutiky a argumentacie.
za velke pozitivum tohto rozhodnutia povazujem jeho disent. Kvalitativne je presnym opakom zavazneho vacsinoveho rozhodnutia. Je velmi vhodnou pomockou pri studiu. Asi po prvy krat som sa stretol v jednom dokumente, povodom zo Slovenska, kde by bol uskutocneny pokus o charakteristiku vseobecneho sudnictva a jeho znakov. Som zvedavy, ci uz nie je neskoro, a na Slovensku uz platia a to aj pre blizku buducnost, znaky ine.
Trpieť alebo rešpektovať?
Juraj Babjak | 20. 09. 2009 | komentárov: 5
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky („ústavný súd“) sp. zn. PL.ÚS 17/08 z 20. mája 2009 („nález“), o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky („navrhovateľ“; “národná rada“), bol vyslovený predovšetkým nesúlad - zákonnej úpravy, týkajúcej sa ako niektorých prvkov, tak aj samotnej existencie Špeciálneho súdu – najmä s viacerými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky(„ústava“).
Pretože tento nález je a bude kontroverznou súčasťou nášho ústavného vývoja, pripájam k nemu týmto aj niekoľko svojich postrehov.
1. Čo vyvolal nález hneď?
Verejné vyhlásenia politikov alebo masmédií ohľadne kontroverzných právnych otázok treba brať zrejme s rezervou. Keď sa však ozvú súdy, očakáva sa od nich viac. Keďže však išlo zo strany súdov o paušálnu podporu nálezu ústavného súdu, ktorého ucelené dôvody neboli v tom čase ani k dispozícii(vedelo sa, že ide o rozhodnutie tesnou väčšinou 7:6),ako to už u paušálnej podpory býva ,išlo v podstate o vety bez obsahu. Tie vyjadrovali skôr to, že sudcovia všeobecných súdov nemajú Špeciálny súd radi (ani nie tak pre jeho prácu, ako skôr pre jeho platy).Napokon aj v konaní pred ústavným súdom „polienka do ohňa“ k zániku Špeciálneho súdu priložili tiež Súdna rada Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky („súdna rada“, „najvyšší súd“), keď sa vyjadrili v zhode s navrhovateľom.
2. Čo vyvolal nález v krátkom čase?
Prevažne negatívna odozva na nález, najmä v časti týkajúcej sa zániku Špeciálneho súdu, viedla napokon k legislatívnemu procesu. Jeho výsledkom je zachovanie špeciálneho trestného súdneho orgánu(premenovaného na „Špecializovaný trestný súd“),v jeho pôvodnom personálnom zložení, výkone súdnictva atď. (viď napr. zákon č.291/2009 Z. z. z 18.júna 2009 o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov; Čl. XII, bod 2.,§18i). Pravda, so zmenami, ktoré sú vyjadrením nálezu - zánik osobitnej personálnej pôsobnosti, bezpečnostných previerok a zníženie funkčného príplatku sudcov.
Tento proces, týkajúci sa existencie špeciálneho trestného súdneho orgánu (Špeciálny resp. Špecializovaný trestný súd), je názornou ukážkou parlamentnej demokracie, založenej aj na princípe suverenity ľudu. Tu štátna moc – moc konštituovaná (pouvoir constitué), pochádza od občanov (čl.2 ods.1 ústavy),t. zn. od moci konštituujúcej (pouvoir constituant).V prípade názorových rozporov v zásadných ústavnoprávnych otázkach (viď aj prieskumy verejnej mienky, vyznievajúce v prospech existencie Špeciálneho súdu), môže moc konštituujúca korigovať rozhodnutie súdnej moci (ústavného súdu) prostredníctvom štátnych mocí, ktoré sú bližšie k zdroju moci(vláda vyvolá legislatívny proces a zákonodarca resp. ústavodarca ho dovŕši.) V tomto prípade, na právny názor ústavného súdu, že Špeciálny súd podľa ústavy byť nemôže, reagoval zákonodarca spôsobom, že Špecializovaný trestný súd v súlade s ústavou bude. Rozhodnutie o tom, aká bude súdna sústava a jej zloženie, je totiž v zásade výsadou moci zákonodarnej (ústavodarnej) a nie súdnej.
3. O čom je nález?
Nález sa stal verejnosti v plnom znení prístupný na internete v druhej polovici júla 2009 a oplatí sa pozorne si ho prečítať.
Nález je v prvom rade o právnom názore väčšiny pléna ústavného súdu. Jeho podstatou je to, že Špeciálny súd je protiústavný už svojou existenciou, pretože má niektoré prvky mimoriadneho súdu a ústave odporujú najmä: jeho prakticky výlučná trestná jurisdikcia nad ústavnými činiteľmi a niektorými vyššími štátnymi funkcionármi, bezpečnostné previerky sudcov tohto súdu, vykonávané Národným bezpečnostným úradom (ako predpoklad ujatia sa, ako aj ďalšieho výkonu funkcie sudcu) a neprimerane vysoký funkčný príplatok priznaný sudcom.
V druhom rade je nález o tom, že argumentačne v ústavnoprávnej rovine ťahá väčšina , v porovnaní s menšinou, zjavne za kratší koniec, jej argumenty sú vo viacerých prípadoch neopodstatnené alebo nesprávne a v podstate nálezu, ktorou je zánik Špeciálneho súdu bez náhrady, ide o chybné rozhodnutie.
Menšinové odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a ďalších piatich sudcov ústavného súdu fundovane vyvracia väčšinovú argumentáciu najmä o prvkoch mimoriadneho súdu, ako aj o ústavnej neprípustnosti :
- osobitnej personálnej pôsobnosti Špeciálneho súdu (pripúšťa ju aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, právne úpravy viacerých štátov a predpokladá ju tiež čl.3 ods.2 Štatútu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev);
- výšky funkčného príplatku sudcov Špeciálneho súdu (väčšina konštatuje o .i. v rámci porušenia zákazu diskriminácie porušenie princípu proporcionality bez toho, aby vykonala test „platovej“ proporcionality dvoch skupín sudcov) a
- bezpečnostnej previerky ako podmienky ujatia sa funkcie sudcu na Špeciálnom súde (nie je v rozpore so žiadnym ustanovením ústavy).
Menšina sa zhoduje s väčšinou iba v protiústavnosti zákonnej požiadavky kladenej na sudcov Špeciálneho súdu – podrobiť sa opakovaným a ďalším bezpečnostným previerkam.
Menšina tiež zdôraznila, že aj keby boli v zákonnej úprave Špeciálneho súdu tie parciálne prvky neústavnosti ,o ktorých si to myslí väčšina, ani v takom prípade nebol dôvod vysloviť neústavnosť jeho samotnej existencie, ktorá znamená jeho zrušenie bez náhrady. Platná právna úprava totiž umožňuje odstránenie takýchto nedostatkov aj pri zachovaní existencie dotknutej inštitúcie(čo v podstate urobila národná rada už citovaným zákonom z 18. júna 2009).
Nález je však aj o tom, čo v ňom nie je.
Nález, ktorým sa vyhovelo podstate návrhu navrhovateľa aby bol Špeciálny súd zrušený, bol prijatý tesnou väčšinou (7:6).Sedem hlasov je pritom minimálny počet hlasov potrebných na to, aby mohlo plénum ústavného súdu prijať vo veci meritórne rozhodnutie.
Otázka existencie Špeciálneho súdu už ale bola v minulosti predmetom rokovania, o. i., aj ďalšieho ústavného orgánu – súdnej rady. Táto dňa 2.októbra 2006 uznesením č.1143 zaujala stanovisko, ktorým navrhla zrušenie Špeciálneho súdu. Dvaja terajší ústavní sudcovia, ktorí patrili k väčšine pléna, v tom čase boli členmi súdnej rady.
Nie je však už v minulosti vyslovený a aj verejne prezentovaný právny názor o potrebe zrušenia Špeciálneho súdu takým pomerom k veci, ktorý odôvodňuje vylúčenie sudcu ústavného súdu z veci v zmysle §27 ods.1 zákona o ústavnom súde, v ktorej ide práve o zrušenie Špeciálneho súdu? Pre Ústavný súd toto nebol problém? A nebol to problém ani pre národnú radu ako odporcu v konaní (aby vzniesla pochybnosti o nepredpojatosti týchto sudcov), keďže už pri samotnom „rozbehu veci“ mal navrhovateľ(skupina poslancov národnej rady) fóra dvoch hlasov, čo sa ukázalo byť rozhodným?
Keby bol označený problém už v tom čase vyriešený podľa môjho názoru korektne, t. zn. vylúčením týchto dvoch sudcov z konania v tejto veci (lebo jeho neriešenie má nepriaznivý dopad na nestranné posúdenie veci ústavným súdom), Ústavný súd mohol dospieť k inému rozhodnutiu - na ktorom by sa zhodlo minimálne sedem sudcov pléna – a teda kolotoč roztáčajúci otázku existencie Špeciálneho resp. Špecializovaného trestného súdu sa mohol zastaviť a nemusel pokračovať tak, ako sa to aj v súčasnosti deje.
4. Čo s ním?
S ďalším rébusom, ktorý ústavný súd vytvoril, si budú musieť poradiť príslušné orgány – Špecializovaný trestný súd a nadriadený najvyšší súd. O bode 3 výrokovej časti nálezu a jeho odôvodnení – kde ide v podstate o vylúčenie obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle §41b zákona o ústavnom súde, u právoplatných, ale nevykonaných rozsudkov Špeciálneho súdu vydaných v trestnom konaní do straty účinnosti zákona zriaďujúceho Špeciálny súd – totiž menšina pléna ústavného súdu tvrdí, že ide o prekročenie rozhodovacej právomoci ústavného súdu resp. “o ničotný právny akt bez akejkoľvek právnej záväznosti“.
A čo znamená nález pre ostatných? Otázka zrejme nestojí tak, či nález rešpektovať alebo nerešpektovať. V právnom štáte si totiž môže dovoliť, v zásade, nerešpektovať nález ústavného súdu iba zákonodarca(ústavodarca) – a aj to iba vo vymedzenej sfére svojej pôsobnosti a pokiaľ mu ústavný súd do nej neopodstatnene zasiahne.
Otázka skôr stojí tak, či tento nález – výrok a ratio decidendi, t. zn. nosné dôvody väčšiny pléna ústavného súdu – treba trpieť (tolerovať z povinnosti) alebo rešpektovať (uznávať, akceptovať). Na základe toho, čo už bolo uvedené si myslím, že nález je viac na trpenie ako na rešpektovanie a obávam sa, že prináša viac škody ako osohu.
V Košiciach, 2. septembra 2009
Slavo Trnkocy | 07. 10. 2009 01:14:09
// Reagovať
Ratio decidendi bez ratia
rob | 13. 10. 2009 16:24:10
// Reagovať
koncert na zelanie?
Pokojne sa na to pozriem laicky, aby som si mohol dovolit mozno trochu drsnejsiu otazku:
Ak sa najskor vyslovil vyrok sudu a nasledne sa hladalo odovodnenie... o com to svedci? :-)
Sami si mozete (mozeme) odpovedat.
Ak sa najskor vyslovil vyrok sudu a nasledne sa hladalo odovodnenie... o com to svedci? :-)
Sami si mozete (mozeme) odpovedat.
Ján Brestovický | 23. 10. 2009 23:18:22
// Reagovať
Dúfam, že neúspešná strana sporu sa definitívne nevzdala a podá ďaľšiu sťažnosť na európske inštitúcie . Podľa jej judikatúry by mohli byť so sťažnosťou úspešný, kedže sa s takou istou sťažnostou už zaoberali a rozhodli, že ŠS je v systéme justície zákonná inštitúcia.
Pavol Šuta | 17. 05. 2010 00:01:00
// Reagovať
Neuspesna strana sporu sa nemoze obratit na Europsky sud pre ludske prava v Strasburgu, pretoze neuspesnou stranou je parlement. Parlament je statny organ a nema ziadne ludske prava, nema svoju staznost o co opriet.
Michal Novotný | 28. 10. 2009 09:40:38
// Reagovať
Nestrannosť
Dovolil by som si len jednu poznámku k článku (s ktorého obsahom inak súhlasím) - otázku nestrannosti.
Nemôžem totiž súhlasiť so stanoviskom autora o nestrannosti, resp. zaujatosti sudcov v prejednávanej veci. Nezaujatosť (nepredpojatosť) sudcu je totiž podľa môjho názoru možné posudzovať len vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam každého prípadu, pretože tam aj pojem nezaujatosti smeruje - sudca nesmie byť ovplyvnený pri zisťovaní skutkového stavu a pri následnej subsumpcii takými okolnosťami, ktoré by ho viedli k tomu, že by skutkový stav nebol schopný posúdiť objektívne alebo že by pri subsumpcii podvedome alebo vedome prikladal určitým skutkovým zisteniam resp. znakom skutkovej podstaty príslušnej normy neobjektívne väčšiu či menšiu váhu.
Nezaujatosť/nepredpojatosť však neprichádza do úvahy pri výklade právneho predpisu - výklad právneho predpisu je interná myšlienková činnosť sudcu, ktorá - sama osebe - nemá žiaden vzťah ku skutkovým okolnostiam určitého prípadu. (Samozrejme, nemožno vylúčiť "účelový" výklad, ale to je riziko sudcovskej nezávislosti.) Vzťah ku skutkovým okolnostiam môže mať až subsumpcia, ale to už bolo uvedené vyššie. Jedinou výnimkou je situácia, kde je na prvý pohľad zjavné, že sudcova interná myšlienková činnosť by mohla byť ovplyvnená mimoprocesnými aspektami, napr. jeho priateľstvom s účastníkom alebo inou motiváciou.
Preto sa domnievam, že otázku zaujatosti/predpojatosti v konaniach, v ktorých rozhodnutie nie je založené na zisťovaní skutkového stavu, môže byť daná len výnimočne, napr. vzťahom k účastníkovi. Samotná skutočnosť, že sudca vyjadril svoj názor na výklad určitého právneho predpisu, nemôže spôsobovať jeho predpojatosť z titulu tohto názoru. Názor sudcu netvorí účastník ani zistený skutkový stav, sudca si ho tvorí interne sám, nezávisle.
Konečne, aký je rozdiel, ak vieme aký má sudca právny názor (v abstraktnej podobe) vopred, a ak to nevieme? Maximálne v pocite, že v tom prvom prípade ideme do "vopred prehratej/vyhratej" veci, kým v tom druhom prípade je pre nás sudcov právny názor "prekvapením" (a niekedy aj prekvapením). Ale ťažko možno rozumne predpokladať, že sudca si svoj právny názor (v abstraktnej podobe) tvorí počas konania a na základe argumentov účastníkov konania. Ak sa tak deje, je to skôr výnimka.
Za týchto okolností by tak museli byť (aspoň interne) v podstate vylúčení všetci sudcovia z prejednávania každej veci, pretože už majú určitý právny názor vytvorený. Takisto by musel byť napr. vylúčený každý sudca, ktorý kedy napísal odborný článok k výkladu určitého ustanovenia, vo veci, v ktorej toto ustanovenie prichádza do úvahy, apod. Tento dôsledok sa mi zdá absurdný.
Vzhľadom na to, že konanie o súlade právnych predpisov je v podstate špecifickým "porovnávaním" súladu dvoch znení, resp. výkladov právnych noriem (vyššej a nižšej), je vzhľadom na vyššie uvedené podľa môjho názoru vylúčená zaujatosť/predpojatosť sudcu len z dôvodu, že je o ňom známe, že zastáva určitý názor na výklad tohto predpisu, okrem prípadov, keby existovalo riziko, že jeho interný myšlienkový proces by mohol byť ovplyvnený aj mimoprávnymi okolnosťami v konkrétnom konaní, napr. osobou účastníka apod.
Z tohto hľadiska považujem ja za otázku, ako hľadieť na vzťah sudcu - bývalého poslanca alebo politika určitej politickej strany a účastníka - skupiny poslancov za túto politickú stranu. Myslím, že tu je omnoho závažnejší dôvod na vylúčenie daného sudcu. Ale to je už - na našom Ústavnom súde - iná téma...
Nemôžem totiž súhlasiť so stanoviskom autora o nestrannosti, resp. zaujatosti sudcov v prejednávanej veci. Nezaujatosť (nepredpojatosť) sudcu je totiž podľa môjho názoru možné posudzovať len vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam každého prípadu, pretože tam aj pojem nezaujatosti smeruje - sudca nesmie byť ovplyvnený pri zisťovaní skutkového stavu a pri následnej subsumpcii takými okolnosťami, ktoré by ho viedli k tomu, že by skutkový stav nebol schopný posúdiť objektívne alebo že by pri subsumpcii podvedome alebo vedome prikladal určitým skutkovým zisteniam resp. znakom skutkovej podstaty príslušnej normy neobjektívne väčšiu či menšiu váhu.
Nezaujatosť/nepredpojatosť však neprichádza do úvahy pri výklade právneho predpisu - výklad právneho predpisu je interná myšlienková činnosť sudcu, ktorá - sama osebe - nemá žiaden vzťah ku skutkovým okolnostiam určitého prípadu. (Samozrejme, nemožno vylúčiť "účelový" výklad, ale to je riziko sudcovskej nezávislosti.) Vzťah ku skutkovým okolnostiam môže mať až subsumpcia, ale to už bolo uvedené vyššie. Jedinou výnimkou je situácia, kde je na prvý pohľad zjavné, že sudcova interná myšlienková činnosť by mohla byť ovplyvnená mimoprocesnými aspektami, napr. jeho priateľstvom s účastníkom alebo inou motiváciou.
Preto sa domnievam, že otázku zaujatosti/predpojatosti v konaniach, v ktorých rozhodnutie nie je založené na zisťovaní skutkového stavu, môže byť daná len výnimočne, napr. vzťahom k účastníkovi. Samotná skutočnosť, že sudca vyjadril svoj názor na výklad určitého právneho predpisu, nemôže spôsobovať jeho predpojatosť z titulu tohto názoru. Názor sudcu netvorí účastník ani zistený skutkový stav, sudca si ho tvorí interne sám, nezávisle.
Konečne, aký je rozdiel, ak vieme aký má sudca právny názor (v abstraktnej podobe) vopred, a ak to nevieme? Maximálne v pocite, že v tom prvom prípade ideme do "vopred prehratej/vyhratej" veci, kým v tom druhom prípade je pre nás sudcov právny názor "prekvapením" (a niekedy aj prekvapením). Ale ťažko možno rozumne predpokladať, že sudca si svoj právny názor (v abstraktnej podobe) tvorí počas konania a na základe argumentov účastníkov konania. Ak sa tak deje, je to skôr výnimka.
Za týchto okolností by tak museli byť (aspoň interne) v podstate vylúčení všetci sudcovia z prejednávania každej veci, pretože už majú určitý právny názor vytvorený. Takisto by musel byť napr. vylúčený každý sudca, ktorý kedy napísal odborný článok k výkladu určitého ustanovenia, vo veci, v ktorej toto ustanovenie prichádza do úvahy, apod. Tento dôsledok sa mi zdá absurdný.
Vzhľadom na to, že konanie o súlade právnych predpisov je v podstate špecifickým "porovnávaním" súladu dvoch znení, resp. výkladov právnych noriem (vyššej a nižšej), je vzhľadom na vyššie uvedené podľa môjho názoru vylúčená zaujatosť/predpojatosť sudcu len z dôvodu, že je o ňom známe, že zastáva určitý názor na výklad tohto predpisu, okrem prípadov, keby existovalo riziko, že jeho interný myšlienkový proces by mohol byť ovplyvnený aj mimoprávnymi okolnosťami v konkrétnom konaní, napr. osobou účastníka apod.
Z tohto hľadiska považujem ja za otázku, ako hľadieť na vzťah sudcu - bývalého poslanca alebo politika určitej politickej strany a účastníka - skupiny poslancov za túto politickú stranu. Myslím, že tu je omnoho závažnejší dôvod na vylúčenie daného sudcu. Ale to je už - na našom Ústavnom súde - iná téma...
