Fair-play alebo dodržiavanie predpisov?

Možno aj vzhľadom k postupu slovenských futbalistov na majstrovstvá sveta vo futbale, rezonoval chvíľu v našich médiách spôsob, akým na majstrovstvá sveta vo futbale postúpil reprezentačný tím Francúzska. V tejto súvislosti mi napadli nejaké paralely, týkajúce sa aplikácie a interpretácie právnych noriem (tento článok je zároveň možné chápať aj ako voľné pokračovanie článku Petra Wilflinga "Ústavný súd o výklade práva: impulzy pre zmenu právneho myslenia"). V skratke – o štyroch posledných postupujúcich na majstrovstvá sveta vo futbale z Európy sa rozhodovalo v tzv. barážových zápasoch, v ktorých sa stretli dvojice z druhých miest kvalifikačných skupín, pričom sa hrali dva zápasy, doma i vonku a lepší z týchto zápasov postúpil. Francúzsko sa stretlo s Írskom - v Írsku zápas Francúzi vyhrali 1:0, avšak vo Francúzsku vyhrali v riadnom hracom čase Íri, a to rovnakým pomerom. Tento výsledok znamenal predĺženie zápasu a v prípade, ak by počas predĺženia gól nepadol, rozhodovalo by sa o víťazovi v penaltovom rozstrele. V priebehu predĺženia však Francúzi strelili gól, ktorý im zabezpečil postup. Na tom by nebolo nič zvláštne, ak by rozhodujúci gól nepadol po nahrávke rukou (čo je jednoznačné porušenie pravidiel, s následkom neplatnosti gólu), čo však rozhodca nepostrehol a gól uznal. To, že gól padol rukou, úplne jednoznačne potvrdili opakované televízne zábery danej situácie a konieckoncov i pozápasové priznanie útočníka Francúzska, ktorý rukou zahral.

Írska futbalová federácia okamžite podala voči tomuto protest a požadovala opakovanie zápasu s poukazom na jednoznačné porušenie pravidiel hry. Protest bol Medzinárodnou futbalovou federáciou zamietnutý a na majstrovstvá sveta postúpili Francúzi. Vychádzajúc len z mediálne prezentovaných dôvodov - na základe pravidiel Medzinárodnej futbalovej federácie, podľa ktorých došlo k uznaniu výsledku a zamietnutia protestu Írska (pre účely tohto článku nie je potrebné poznať ich presné znenie), dôvodmi boli:

- nemožnosť futbalového rozhodcu spätne zmeniť svoje rozhodnutie po ukončení zápasu,

- nemožnosť využitia technických obrazových prostriedkov na vyjasnenie spornej situácie,

- skutočnosť, že rozhodca a rovnako jeho omyly sú súčasťou hry (a teda jeho omyly spadajú do kategórie ľudského faktora, rovnako ako napr. to, keď hráč nevyužije šancu streliť rozhodujúci gól a prekopne z dvoch metrov prázdnu bránku),

- a v neposlednom rade neexistencia dôvodu uvedeného v pravidlách medzinárodnej futbalovej federácie, na základe ktorého by mohla pri tejto situácii rozhodnúť o opakovaní zápasu (opakovať zápas je možné len z technických dôvodov – ako je napr. technická nespôsobilosť ihriska - do ktorých omyly rozhodcu nespadajú).

Vznikla tak veľmi príznačná situácia: milióny ľudí na vlastné oči videli, že došlo k jednoznačnému porušeniu pravidiel hry a gól padol po zahranej ruke, avšak vzhľadom k (iným) pravidlám, nebolo možné túto neprávosť napraviť prijateľným a voči Írsku (a konieckoncov i Francúzsku) férovým postupom – opakovaním zápasu.

Podľa môjho názoru (a domnievam sa, že aj podľa názoru väčšiny objektívnej futbalovej verejnosti) je jednoznačné, že by sa pravidlám fair-play dostalo zadosť, ak by sa zápas opakoval. Táto možnosť by však, podľa názoru Medzinárodnej futbalovej federácie, znamenala porušenie iných pravidiel, pretože tie to neumožňujú. Neporušenie pravidiel, ktoré stanovujú podmienky na opakovanie zápasu tak boli dôvodom na to, aby nedošlo k jednoznačnému odstráneniu porušeniu pravidiel hry (bez ohľadu na premisu, že podľa pravidiel hry je rozhodca jej súčasťou).

Vyvstáva tak otázka, aký postup Medzinárodnej futbalovej federácie by bol ten správny. Mala sa riadiť vyšším hodnotovým princípom (napr. toľko proklamovaným princípom fair-play hry), ktorý by legitimizoval prípadné zrušenie výsledku zápasu a nariadiť jeho opakovanie, aj za cenu nie úplne dôsledného dodržania (alebo priamo porušenia) vlastných pravidiel? Alebo bol jej postup správny, keď sa riadila princípom, že porušenie pravidiel nie je možné odstrániť porušením iných pravidiel? Príp. je dodržiavanie pravidiel samo o sebe natoľko výraznou hodnotou, že ho nie je možné porušiť ani pri tak závažnej situácii, ako je neregulárne uznanie gólu, ktorý jednoznačne padol z nahrávky rukou?

Domnievam sa, že v tak jasnom a preukázateľnom porušení pravidiel hry, by malo byť možné sa oprieť o vyššie princípy, na ktorých celá hra (futbal ako taký) stojí a ním je princíp fair-play a malo by byť možné anulovanie výsledku a nariadenie opakovania zápasu. V tomto prípade by takýto postup bol určite akceptovateľný a dostatočne zdôvodniteľný pred samotnými účastníkmi zápasu i pred širokou futbalovou verejnosťou, aj napriek tomu, že by neboli dodržané pravidlá, ktoré určujú, kedy a ako je možné nariadiť opakovanie zápasu.

Tu by som rád uvedené prepojil so situáciami, s ktorými je možné (a nie sú nijak výnimočné) sa stretnúť pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov. Aj tu je možné vysledovať dve extrémne polohy náhľadu na aplikáciu a interpretáciu toho ktorého konkrétneho zákonného ustanovenia. Prvou z nich je striktné pridržiavanie sa textu konkrétneho zákonného ustanovenia a len a len jeho znenia. Na druhej strane voľná (až žiadna) aplikácia toho istého ustanovenia, v závislosti od toho, či v konkrétnej situácii, na ktorú sa dané ustanovenie aplikuje, nebude jeho aplikáciou porušený nejaký vyšší princíp, vyjadrený napríklad účelom celého zákona, prípadne niektorými z ústavných imperatívov.

Myslím si, že z naznačených protipólov spôsobu a prístupu k interpretácii a aplikácii konkrétnych ustanovení právnych predpisov nie je ani jeden ten pravý a správny a pri uvažovaní nad tým, ktorou pomyslenou „cestou“ sa vybrať je potrebné hľadať tú zlatú strednú.

V prípade, ak by sa pripustil prvý extrém a interpretácia a aplikácia právnych predpisov by sa výlučne držala textu zákonných ustanovení, bez ich zasadenia do celého zmyslu zákona, bez prihliadnutia na jeho účel a na zasadenie zákonného textu do celkového systému právnych predpisov a rovnako bez prihliadnutia na ústavné princípy a imperatívy, veľmi často by dochádzalo k tomu, že by takouto mechanickou aplikáciou zákonného ustanovenia bol popretý samotný účel a zmysel zákona (ako to veľmi jasne vyplynulo z vyššie uvedeného „futbalového“ príkladu).

Na to, aby mohol byť uplatňovaný takýto prístup bez uvedenej hrozby, by bol potrebný úplne jasný, dokonalý a presný text zákonných ustanovení, ktoré by v čo najväčšej miere podrobností zachytávali a predvídali možné situácie, na ktoré sa aplikujú a ich znenie by bolo úplne jasným vyjadrením účelu zákona. V takej situácii by nemohlo nikdy dôjsť k pochybnostiam, či nedošlo k popretiu účelu zákona (v uvedenom „futbalovom“ príklade by to znamenalo, že v pravidlách, ktoré stanovujú podmienky na opakovanie zápasu by bolo jasne vyjadrené, že táto možnosť existuje v prípade porušenia princípu fair-play hry) a existoval by len jeden – bezpochyby správny – výklad zákonného ustanovenia (a v zásade by na aplikáciu zákona postačoval jeho jazykový výklad). Je jasné, že pri súčasných zložitých spoločenských vzťahoch, niečo také nie je v silách žiadneho zákonodarcu.

Na druhom protipóle je prístup, ktorý by umožňoval akúkoľvek aplikáciu a interpretáciu zákonného ustanovenia a to na len základe presvedčenia toho, kto výklad podáva (v prvom rade toho, kto podáva autoritatívny výklad, akým bola vo vyššie uvedenom medzinárodná futbalová federácia), že „jeho“ aplikácia a interpretácia je v súlade s nejakým vyšším hodnotovým princípom, vyjadreným vo všeobecnej rovine účelom zákona (alebo nejakým ústavným imperatívom). A to aj za cenu takého výkladu, ktorý by bol jednoznačne v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením. Je zrejmé, že takýmto prístupom by sme sa dostali na šikmú plochu arbitrárnosti a svojvoľnosti pri výklade zákonných ustanovení. Uvedené by bolo možné jedine v prípade, ak by bola jednoznačná zhoda v spoločnosti na tom, aké hodnotové princípy vyznáva a rovnako by bola jednoznačná zhoda na tom, že dodržiavanie týchto hodnôt je potrebné nadradiť nad hodnotu dodržiavania pravidiel, ktoré idú proti týmto hodnotovým princípom. Rovnako tu sa mi zdá jasné, že takáto situácia je utópiou.

Je zrejmé, že účel zákona vyjadruje nejaký vyšší hodnotový princíp, vyjadrený vo všeobecnej rovine, ktorú spoločnosť vyznáva a zaviazala sa ju dodržiavať. Zároveň by malo byť zrejmé, že ďalšie zákonné ustanovenia by mali túto hodnotu ďalej rozvádzať a konkretizovať. V ideálnej situácii by hodnota vyjadrená v účele zákona, mala byť ideálnym odrazom niektorej z hodnôt, na ktorej sa spoločnosť zhodla a na jej dostatočné dodržiavanie by mali byť ustanovené ďalšie zákonné ustanovenia, ktoré by v ideálnom prípade nemali byť v rozpore s hodnotou, ktorá je zákonom upravená. V takomto ideálnom prípade by k rozporu medzi konkrétnym ustanovením zákona a jeho účelom nemalo nikdy dôjsť. Ak vyjdeme z tohto ideálneho predpokladu, tak skutočne by sa mohlo zdať, že je postačujúci výklad konkrétneho ustanovenia, bez nejakého podrobnejšieho skúmania účelu zákona, keďže ustanovenie je jeho ideálnym konkrétnym vyjadrením. Vzhľadom ale k tomu, že ideálne situácie sa v ľudskej spoločnosti vyskytujú len výnimočne (ak vôbec), je potrebné tento predpoklad skorigovať.

Napriek tomu, že konkrétna aplikácia zákonného ustanovenia by sa mala vždy odvíjať od jeho konkrétneho znenia (a teda najmä s využitím jazykového výkladu), nie je, podľa môjho názoru, možné – a to najmä v prípade reálnej existencie viacerých možností jeho aplikácie a výkladu daného ustanovenia – ju vykonať bez poznania hodnoty, ktorú v istej jej časti vyjadruje a bez ohľadu na túto hodnotu. V niektorých prípadoch to dokonca nie je možné ani bez poznania zaradenia zákona v systéme právnych predpisov, či dokonca bez poznania ústavného imperatívu, ktorý daný zákon vyjadruje. Domnievam sa, že výklad konkrétneho zákonného ustanovenia by mal vždy prejsť akousi skúškou jeho súladu s logikou zákona a súladu s jeho účelom a to aj použitím iných spôsobov výkladu zákonného ustanovenia, akým je napríklad výklad logický, historický, porovnávací, alebo teleologický. Ak by sa aplikácia, či interpretácia právnej normy vykonávala bez uvedomenia si hodnoty, ktorú zákon vyjadruje, nemohlo by dôjsť ani k naplneniu účelu konkrétneho ustanovenia, ktorým je práve ochrana napĺňania hodnoty, vyjadrenej v účele zákona.

Aj keď si myslím, že tieto úvahy by mali byť samozrejmé a jasné pre každého, kto aplikáciu a interpretáciu právnych predpisov a ich ustanovení vykonáva (a to najmä v prípade, ak sa jedná o osobu s právnym vzdelaním; z tohto hľadiska je možno tento text zbytočný), tak aj v prípade pochybností, je možné sa pri týchto úvahách oprieť o niektoré ústavné a zákonné ustanovenia. Uvedené je zrejmé napr. z čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou“ či z ustanovenia § 3 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého „Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.“ (domnievam sa, že slovo „zákon“ nezahŕňa len jednotlivé zákonné ustanovenia, ale zákon ako celok, vrátane jeho účelu).

Na záver – neviem si jednoznačne zodpovedať na vyššie položené otázky, uvedené pri „futbalovom“ príklade, či je možné ísť priamo proti zneniu konkrétneho ustanovenia (teda contra lege) za účelom ochrany nejakého vyššieho princípu. Aj keď si myslím, že nejaká možnosť by tu v prípade úplne jasných situácii byť mala. Nedokážem si však predstaviť autoritu, ktorá by o tomto rozhodovala v súlade s ozajstnou ochranou tej ktorej hodnoty, bez akejkoľvek, alebo len minimálnej, pochybnosti zo strany spoločnosti a to za každých okolností.

A na úplný záver – som rád, že Slovensko postúpilo na majstrovstvá sveta len (aj) na základe gólu, ktorý si strelili Poliaci sami a nie „francúzskym“ spôsobom... aj keď, na druhej strane, mohlo by byť zaujímavé sledovať, aké reakcie by to v našej spoločnosti vyvolalo.