Čo je nezávislé súdnictvo?

Dnes vám prinášame druhú víťaznú esej Ceny otvoreného práva. Autorka sa v nej venuje otázke nezávislosti súdnictva a vychádza z premisy, že "medzi základné atribúty právneho štátu patrí inter alia nezávislosť súdov a sudcov". Za primárne medzinárodné dokumenty dotýkajúce sa nezávislosti súdnictva možno považovať rezolúciu Valného zhromaždenia OSN 40/32 z 29.novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985 a takisto aj Európsku chartu o statuse sudcu. Slovenská republika na požiadavku nezávislosti reagovala už v základnom zákone štátu, in concreto v čl. 141 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.“ Základné postavenie sudcu je upravené zákonom č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Nezávislosť súdnictva je imanentnou požiadavkou na efektívne fungovanie tejto zložky moci. Nezávislosť súdnictva sa ako taká prejavuje najmä v klasickom trojdelení moci, t.j. oddelenie moci výkonnej, súdnej a zákonodarnej. Je teda zrejmé, že neustále vzájomné pôsobenie jednej zo zložiek na druhú, je nežiaducim javom. Ďalej sa nezávislosť súdov prejavuje aj v sústave súdov, ktorej súčasťou je organizácia a príslušnosť súdov a v základnej požiadavke neodnateľnosti zákonného sudcu. Za zákonného sudcu považujeme toho sudcu, ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne a miestne príslušnom súde, bol určený rozvrhom práce na rozhodovanie určitého druhu sporov a ktorý bol náhodným výberom vygenerovaný (vybraný) pomocou technických prostriedkov.

Nezávislosť sudcov chápeme najmä ako ich statusovú nezávislosť, t.j. sudca nemôže byť viazaný žiadnymi príkazmi, pokynmi, odporúčaniami, radami... Zárukou nezávislosti je skutočnosť, že sudca rozhoduje v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, medzinárodnými zmluvami a vlastným svedomím. Taktiež platí rímske pravidlo iura novit curia. Pri otázke nezávislosti súdnictva, je potrebné spomenúť problematiku záväznosti judikatúry v podmienkach kontinentálneho právneho systému, v ktorom sa judikatúra nepovažuje za záväzný prameň práva. Jedným zo základných atribútov právneho štátu je aj tzv. predvídateľnosť práva, v rámci ktorej je dôležité rovnaké uplatňovanie práva na podobné prípady. Predvídateľnosť práva so sebou nesie tiež istú formu právnej istoty, ktorú by účastník konania mal mať, a preto akékoľvek odchýlenie sa súdu od ustálenej (konštantnej) judikatúry by malo mať za následok precizované odôvodnenie rozhodnutia konkrétneho sudcu a vysporiadanie sa s otázkou odklonu od už judikovaných podobných rozhodnutí.

Nezávislosť sudcov by mala byť zabezpečená aj spôsbom ustanovenia sudcov, ktorých vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky (ktorá má 18 členov z ktorých je ex constitutione polovica sudcov, vrátane predsedu najvyššieho súdu, ďaľší členovia sú menovaní Národnou radou Slovenskej republiky, prezidentom Slovenskej republiky a vládou Slovenskej republiky), a to bez časového obmedzenia, a tiež v hmotnom zabezpečení sudcov, v ich odbornej, ale aj morálnej kvalite.

Je ale slovenské súdnictvo naozaj tak nezávislé ako nám to je garantované už vyššie spomenutými dokumentami? V súčasnosti môžeme vidieť hneď niekoľko snáh samotných sudcov o poukázanie na veľké nedostatky v nezávislosti súdnictva. Dôkazom toho je aj vznik historicky prvej nezávislej sudcovskej iniciatívy ZOJ (Za otvorenú justíciu). Jedným z iniciátorov je sudca Najvyššieho súdu, ktorý označil za hlavné súčasné problémy justície politické zasahovanie do súdnej moci, model výberových konaní, nedostatočnú odbornú úroveň časti sudcovského stavu, prieťahy v súdnych konaniach, zneužívanie disciplinárnych konaní, kreovanie Súdnej rady... Je teda zrejmé, že ide o porušovanie základných pilierov, na ktorých by malo stáť nezávislé súdnictvo. V akom zúfalom stave je slovenská justícia, keď tí, ktorí by mali spravodlivosť nachádzať hovoria o politickom zasahovaní do rozhodovacej činnosti súdov?

Len z nedávnej minulosti možno spomenúť aj prípad banskobystrickej už bývalej sudkyne Jany Dubovcovej, ktorá sa po dvadsiatich rokoch v súdnictve rozhodla vzdať funkcie sudcu a vstúpiť do politiky, keď ako sama priznala, pomery v justícii nemožno zmeniť zvnútra a ich zmena je nevyhnutná. Jana Dubovcová sa verejne vyjadrila k problematike o ktorej môžeme predpokladať, že mala dostatočné vedomosti, vzhľadom na jej pôsobenie v pozícii sudcu a „odmenou“ za jej vyslovený názor jej bolo disciplinárne konanie, čo podľa môjho názoru je absolútne nezlúčiteľné s akýmkoľvek inštitútom právneho štátu. To má byť tá deklarovaná nezávislosť sudcov? Aký asi musí byť vyvíjaný nátlak na sudcov pri ich rozhodovacej činnosti? Je potrebné si uvedomiť, že pri rozhodovaní o individuálnych právach a povinnostiach sa spravidla konkrétne rozhodnutie dostane len k účastníkom konania, z čoho priamo úmerne vyplýva veľmi nízka miera kontroly súdnictva napr. odboronou alebo aj laickou verejnosťou.

Čo môžeme chápať pod pojmom nezávislé súdnictvo v podmienkach Slovenskej republiky? Ide snáď len o politické objednávky rozhodnutí? Dá sa v justícii vôbec hovoriť o „výberových konaniach“ na justičných čakateľov a následne sudcov? Nejde skôr o dobre vopred „zorganizovaný“ tender? Je naozaj kreovanie tak dôležitého orgánu súdnictva akým bezpochyby súdna rada je, možné zveriť do rúk aj výkonnej a zákonodarnej moci, bez odôvodnených pochybností? Môže byť sudca nezávislý, keď má možnosť prerušiť výkon svojej funkcie, následne vykonávať funkciu prezidenta, člena vlády alebo poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a po výkone tejto funkcii si znova obliecť talár a „apoliticky“ rozhodovať? Je možné nezapochybovať o nezaujatosti rozhodnutí takéhoto sudco-politika-sudcu? Vynára sa hneď niekoľko otázok, na ktoré neexistuje jednodznačná odpoveď.

Som síce len študentka práva, ale mám vážnu obavu, že na Slovensku sa rozhodujúce boje nevedú v pojednávacích miestnostiach, ale na úplne iných miestach a za zavretými dverami. Začínam pochybovať o rímskom právnom pravidle Ius est ars boni et aequi, alebo sa spravodlivosti na Slovensku zaväzujú oči tak ako rímskej bohyni spravodlivosti?! Aj keď v podmienkach slovenskej justícii má tá „slepota“ úplne iný dôvod...