Špecializácia ako inštitút pre kvalitné rozhodovanie

V posledných či najmä v posledných rokoch sa v právnej literatúre čoraz viac zdôrazňuje rozdiel medzi zákonnosťou a spravodlivosťou. Väčšinou je to z môjho pohľadu motivovavné snahou sudcov o absolútnu nezávislosť. I v praxi som sa už stretol s rozhodnutím, o ktorom i sudca vedel že je nazákonné, on ho však považoval za spravodlivé (odvolací súd to vyriešil za päť minút).
Myslím že medzi spravodlivosťou a zákonnosťou je rodiel v tom, že spravodlivosť je výsostne subjektívny, mysticky bezobsažný, jedinečný a zaujatý pocit. Spravodlivostí je proste veľa. Zákonnosť je súlad ludských konaní a rozhodnutí so súborom právnych noriem. Je to objektívna kategória.
Veľmi často sa argumentuje právom v tzv. totalitných režimoch. Ja som fažizmus nezažil, ani slovenský ľudácky štát, ničmenej podpora Hitlera, Hortyho či Tisa bola v spoločnosti veľká. Tomu zodpovedal aj právny poriadok. Nepochybne bol v súlade s vôľou väčšiny občanov vtedajších štátov. Mnohí ľudia zmenili názory až s príchodom Sovietov (rovnako ako teraz väčšina spoločnosti menila názory až po prevrate v roku 89).

Čo sa týka obdobia socializmu v ČSSR tak vtedy absolútna väčšina spoločnosti socializmus podporovala. Súčasní "demokrati" to síce neradi počujú, ale je to tak. Niekedy sami oslavovali Február.

Preto je argumentácia tzv. totalitnými režimami nepresvedčivá a mylná. A rovnako je mylné aj odôvodňovanie rozhodnutí spravodlivosťou. Rozhodnutie a konanie sudcu musí byť len a len zákonné. Práve v slepote zákonnosti je spravodlivosť.

Od ľudí sa vyžaduje aby poznali zákony a ľudia (i iné osoby) majú konať v ich medziach. Ľudia nemôžu poznať subjektívne názory či pocity sudcov. Ľudia proste nežijú v súdnej sieni. Tam vonku je celý svet.

Preto nezdieľam celkom eufóriu autora pre špecializáciu. Človek sa v živote neobtiera len o skutkové podstaty trestných činov, alebo len o ustanovenia civilného či správneho práva. Naviac sú jednotlivé tieto odvetvia značne prepojené - napr. správa daní a trestné činy daňové, bezdôvodné obohatenie a zatajenie veci a podobne. Tak ako človek nemôže žiť len v mantineloch správnych predpisov, nemôže ani sudca ako osoba rozhodujúca o jeho osude posudzovať jeho konanie len z úzkeho pohľadu správneho práva. Žiadny právny predpis nie je samoúčelný, už len jeho výklad či výklad jeho ustanovení je potrebné vykonávať v súlade s celým právnym poriadkom.

Preto nezdieľam názor, že špecializácia niečo vyrieši. Zákony a pravidlá sa dajú naučiť. Skúsenosti sa dajú len nadobudnúť. Preto by nemali byť sudcami mladíci a slečny, ale každý sudca by mal prejsť rôznymi právnickými profesiami a všetkými či viacerými právnymi odvetviami. Potom povedzme vo veku 50 rokov by niektorí mohli rozhodovať o osudoch ľudí a možno by ich aj ľudia rešpektovali. V súčasnom stave je súdnictvo považované len za vynikajúci džob zlatých detí a napriek neúmerným príjmom a imunite si sudcov ľudia nevážia.
Špecializácia nasadí sudcom klapky periférneho videnia, budú výborne ovládať predmet svojej špecializácie, ale ich rozhodnutia môžu byť ďaleko od zákonnosti. A keďže títo jedinci nepoznajú v živote nič iné len svoju špecializáciu, nikdy ani nepochopia, že ich rozhodnutia nie sú prínosom, ale niekedy skôr prekážkou usporiadania veci.

Vopred som si svoj komentár napripravoval, prepáčte ak je to len niekoľko konštatácií.

S tým čo bez prípravy uviedol Milan Klobušiak bezvýhradne súhlasím!!! Poznám pár sudcov, ktorí sotva prekročili hranicu tridsiatich rokov, a už sú najlepšími znalcami a vykladačmi práva, resp. si to o sebe myslia, pritom za to kým sú vďačia všetkému, len nie poctivej a tvrdej práci na svojom sebazdokonaľovaní. V tomto smere bolo veľmi nešťastné aj to, že sa začiatkom 90. rokov (po tom, čo došlo k masovému odlivu najviac skompromitovaných sudcov) pristúpilo k masovému náboru ľudí, ktorí z hľadiska úrovne svojich vtedajších vedomostí a názorov neboli ani zďaleka na úrovni niektorých silných jednotlivcov zo súčasnosti, ktorých s toľkou vehemenciou odmietajú vpustiť do justície. Áno, je účelné posunutie vekovej hranice, ktorá je stanovená pre menovanie sudcov smerom nahor zo súčasných 30 rokov, s tým rovnako súhlasím.

Takže hlavný problém justície sú mladí sudcovia? Ako stanovíme vek od ktorého už môže byť niekto sudcom?

súhlasím s článkom. špecializácia je zrejme zárukou kvalitného rozhodovania súdov (špecializácia vnútri všeobecného súdnictva, nie špecializácia v tom, že vytvorím špecialny sud). je absolútne prirodzené, že sudca ktorý robí 10 rokov trestné právo a pojednáva podľa trestného poriadku, bude mať problémy ak ho preradia napríklad na exekučné alebo poručenské veci, respektíve mu dajú robiť konkurzy a podobne. je jasné, že kým sa to naučí, vytvorí pomerne veľké množstvo nesprávnych, či nezákonných rozhodnutí...inak špecializácia je bežná aj v iných profesiách...tiež je prirodzené, že ak gynekológ začne robiť neurológa môže to dopadnúť všeliako (je zaujímavé, že napríklad lekárom nikto špecializáciu nevyčíta a považuje ju za úplne prirodzenú a ani od nich nikto nechce, aby ovládali celú oblasť medicíny)..a ešte niečo. vek rozhodne nie je zárukou kvalitného rozhodovania a hranica 30 rokov je dostatočná...len pripomínam, že v praxi sa stávajú sudcami bežne ľudia, ktorý majú napríklad 35 rokov, avšak predtým boli prokurátori a trestné právo tak v čase menovania robia už minimálne 10 rokov...to je málo? a maldí sú aj viac zameraní na štúdium literatúry, či judikatúry, starší na to aby to už nejako do dôchodku vydržali

V USA je na SCOTUS 9 sudcov, v UK je na SC 12 sudcov, atď. Ich rozhodnutia musia byť buď nekvalitné, keďže 9 sudcov nestačí na toľko špecializácii alebo náš právny poriadok je oveľa zložitejší ako ich...

porovnávať najvyšší súd s okresom sa nedá, inak v usa má každý sudca na SC x asistentov, poradcov, konzultantov a spolupracovníkov, ktorí mu vypracovávajú rozbory, zháňajú podklady (články, judikatúru) a podobne...nie je to teda tak že je tam 9 supermúdrych a univerzálnych sudcov, ktorí vedia všetko...špecializácia má význam na najnižšom stupni súdov, v rámci štandartného dvojstupňového konania (okres a kraj), nie na jeho vrchole...napokon, napríklad aj náš ústavný súd má len pár sudcov...

Vystupovať pod nickom nie je zdvorilé. Možno pohodlné.
Súhlasiť musím viac s Triple no z iných dôvodov ako on uvádza. Hutár uvádza ako príklad lekárov. Ale právo nemá príklad.
Medicína, matematika, geológia, história, chémia, fyzika ................, a tisíc iných vied špecializáciu odôvodňujú. Sú to vedy. Ich spoločnou vlastnosťou je to, že sa riadia zákonmi prírodnými. Zákonmi, ktoré vytvoril vesmír.
Právo nie je veda. Neriadi sa totiž žiadnymi zákonmi. Právo je zákon. Je to zákon vymyslený človekom na upevnenie jeho moci nad inými ľuďmi. Ničomu inému neslúži. Je veľmi podobné politike. Ani to nie je veda, len "koncentrovaný výraz ekonomiky" . (na fúzatých klasikov si možno spomínate). A právo je len nástrojom moci skupiny ľudí nad zvyškom spoločnosti.
Ja teda na základe 35 ročných skúseností právnika mám zato, že právo nie je veda, to len ľudia ho robia vedou. Právo je len prostriedkom na upevnenie moci a samozejme na zbohatnutie. Preto je špecializácia v práve nezmyslom. nemôžem sa špecializovať na niečo, čo v reálnom svete neexistuje, čo je len ľudským výmyslom. a čo môžu ľudia kedykoľvek zmeniť.
V sedemdesiatych rokoch hovorili, že ak študenta práva neprejde električka tak vyštuduje. Mali pravdu. A dnes nemusí byť ani tým študentom, aby vyštudoval.
Právo nie je o pochopení. Je len o učení. A veľmi málo o myslení. Prečo je všeobecná premlčacia lehota trojročná ?? Lebo to niekto kedysi tak uzákonil. Nemá to žiadne logické ani iné exaktné zdôvodnenie. Ak teraz v slávnej NR SR povedia že to bude 30 mesiacov, bude to 30 mesiacov. Špecializácia je o pochopení. Čo chápať na práve ??

Aj keď filozoficky by som s Vami vedel súhlasiť, predsa len mi nedá sa opýtať - akým spôsobom by ste upravili spoločenské vzťahy, ak nie právnymi normami, ktoré "v reálnom svete neexistujú" ?

Odhliadnuc od kvality našich právnych noriem a rovnako od ich kvantity (je otázkou do akej miery ešte štát pri úprave spoločenských noriem pôjde, či si raz v nejakom zákone neprečítam, že si pod hrozbou sankcie musím ako prvú zaviazať šnúrku na pravej topánke a nie na ľavej) si myslím, že v prapôvodnom význame bol/mal byť súhrn právnych noriem iba prepísaním reálnych noriem spoločnosti (zvykové právo, morálne pravidlá atď.), ktoré sa dali na papier. Z tohto uhlu pohľadu mi príde, že právo svoj reálny základ má, aj keď nie je odrazom vesmírnych zákonov, ale len spoločenských vzťahov vzniknutých z dlhodobej existencie nejakej spoločnosti.

no nechodím často na internet.
Pokiaľ by bolo právo "prepísaním reálnych noriem spoločnosti" na papier, tak by bolo predovšetkým jednoduché, málo obsiahle a každý by ho vedel. Všeobecne uznávané "normy spoločnosti" sa nik nemusí učiť a každý ich pozná. Možno by si spoločnosť vystačila s jedným zákonom.
Ale jedinci, ktorí uchopili moc a bohatstvo si ich chcú udržať a zväčšiť. Preto vytvorili fikciu, a nazvali ju štát. Nik sa ho nemôže dotknúť, nik ho nevidí. Sami sa pasovali do postavenia hlásnych trúb štátu a ostatným ľuďom zalepili oči nálepkou zvanou demokracia. Raz za čas môžete voliť ale iba niekoho z nás. Svoje záujmy potom realizujú cez pravidlá ktoré sami určujú. Tie sa volajú právo.
Že cieľom týchto pravidiel, teda práva, je najmä nedoknuteľnosť nástroja moci - štátu netreba osobitne zdôrazňovať. Kričí to z každého predpisu.
Väčšina obyvateľstva sa s týmito predpismi nestotožňuje. Nemajú už ale na výber. Buď sa nádejajú že tí druhí to po voľbách budú viesť lepšie či inak ( ale ako lepšie keď sú to stále tí istí), alebo prejdú do pozície pasívnej rezistencie - robte čo chcete, aj nejako medzi predpismi preplávam a nedám vám nič viac ako je nevyhnutné aby som nebol sakcionovaný.

Ja nie som žiadny mysliteľ, ale to čo sa v súčasnosti právom nazýva je molochom, ktorý ľuďom neslúži. Slúži štátu a teda bohatým. Z tohto pohľadu niet rozdielu medzi právom egyptských faraónov, Atén či Sparty, ríše rímskej či stredovekého Anglicka, USA, tisícročnej ríše či Sovietskeho zväzu alebo Slovenskej republiky. Ja to tak vnímam a to čo teraz predvádza Radičovej skupina mi to znovu potvrdzuje.
Ak som sa niekoho dotkol, vopred sa ospravedlňujem.

Prepáčte, ale nedozvedel som sa odpoveď na moju otázku: "Akým spôsobom by ste upravili spoločenské vzťahy, ak nie právnymi normami, ktoré "v reálnom svete neexistujú" ?"

Ak si odmyslím zneužiteľnosť právnych noriem štátom, ktoré popisujete, (ako i kvalitu zákonov či fakt, že štát chce regulovať veci, ktoré by podľa môjho názoru vôbec regulovať nemusel - to už spomínam v prechádzajúcej reakcii), ako by napr. fungovali spoločenské vzťahy v niektorej špecifickej oblasti spoločenského života, akou je povedzme stavebné právo? Domnievam sa, že pri súčasnom množstve obyvateľstva, stavebných zámeroch a možných stretoch pri ich realizácii, je potrebné, aby tieto vzťahy boli právnym spôsobom regulované. Inak si ich relatívne bezkonfliktné fungovanie neviem dosť dobre predstaviť.

Rád by som pripojil svoj komentár k dvom otázkam nastolením v článku a diskusii vyššie. Prvou je organizácia súdov na Slovensku a potreba osobitného kódexu pre správne súdnictvo a druhou potreba budovania práva na vedeckých základoch, či jeho uchopenia ako vedy.

Domnievam sa, že je potrebná špecializovaná sústava súdov zaoberajúcich sa správnym súdnictvom, avšak táto špecializovaná sústava by mala byť tvorená v rámci všeobecnej súdnej sústavy tak, ako je tomu v súčasnosti. Sudcovia na úseku správneho súdnictva by mali byť chránení pred možnosťou preloženia na výkon práce na iný úsek.

Neexistuje objektívny dôvod pre potrebu vytvorenia ďalšej súdnej sústavy a pre štiepenie inak jednotnej sústavy všeobecných súdov. Jednak ide o záležitosť zbytočne finančne nákladnú (tvorba ďalšej sústavy, príp. iba najvyššieho správneho súdu so všetkou s tým spojenou administratívou, ktorá sa môže realizovať tak povediac „pod jednou strechou“), jednak takéto štiepenie spôsobuje neprehľadnosť súdnej sústavy, osobitne v očiach širokej verejnosti, a jednak považujem jednotnú sústavu za najlepší spôsob udržania aj jednotnej judikatúry všeobecne. Právo je jednotné (hoci sa aj z vedeckého a praktického hľadiska člení na jednotlivé svoje odvetvia), preto aj jeho aplikácia by mala byť jednotná a prihliadať na všetky odvetvia práva (v ktorom musia nevyhnutne platiť rovnaké metapravidlá). Práve iba jednotnou súdnou sústavou je možné zabrániť eventuálnym protichodným názorom rôznych justičných orgánov (najmä v prípade dvoch vrcholných justičných tribunálov) na jednu a tu istú vec. Odčlenené súdne sústavy vytvárajú nežiaduci priestor pre divergentnú súdnu prax v závislosti od toho, v ktorej súdnej sústave dochádza k judikovaniu, pretože takéto súdne sústavy nepodliehajú tomu istému vrcholnému súdnemu orgánu, ktorý by súdnu prax zjednocoval.

Za súčasného stavu je to práve plénum najvyššieho súdu, ktoré prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v otázkach týkajúcich sa viacerých kolégií alebo v otázkach sporných medzi kolégiami [§ 20 ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov].

S tým úzko súvisí aj potreba samostatného procesného kódexu pre správne súdnictvo.

Podotýkam, že civilné a správne súdnictvo sú zásadne podobné - v oboch sa rieši spor o právo (predkladá sa tvrdenie o nezákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia, ktoré sa odôvodňuje a v potrebnom rozsahu dokazuje). Ppužívajú sa teda rovnaké inštitúty prejednania veci pred súdom. Vzhľadom na túto podobnosť je v plnom rozsahu použiteľná pre správne súdnictvo právna úprava civilného súdnictva. V správnom súdnictve je potrebné normovať iba nevyhnutné odchýlky od „normálneho“ civilného procesu. Najpodstatnejšou odchýlkou je potom to, že správne súdnictvo, ktoré síce má povahu prvostupňového súdneho konania, vo svojej podstate predsa je prieskumnou (opravnou) inštanciou (činnosť správneho súdu sa teda podobá činnosti odvolacieho alebo dovolacieho súdu).

Preto nesúhlasím s volaním časti právnickej verejnosti z oblasti teórie aj praxe po vypracovaní samostatného právneho predpisu, ktorým by bola upravená právomoc, procesné vzťahy a konanie súdov v správnom súdnictve. Vytvorenie odčleneného kódexu nevyvoláva dôveru, že sa bude jednať o predpis naozaj kvalitný. V praxi sa totiž stretávame s vysoko nevhodným a príliš častým opakovaním zo strany zákonodarcu, kedy podobné alebo rovnaké veci upravuje množstvom normatívneho textu, ktorý sa v zásade opakuje. Vytvára tak hlušinu, ktorá právny poriadok zneprehľadňuje a robí neuchopiteľným. Navyše stále sa pri takýchto "kodifikáciách" nepamätá naozaj na všetky otázky, ktoré potom musíme (a čím blbší študent a potom praktik, tým to ide horšie) prácne riešiť rôznymi analógiami.

Zároveň opakovanie právnych inštitútov v rôznych ustanoveniach, okrem vyvolávania objektívnej nemožnosti zvládnutia celej matérie aj zo strany ľudí profesionálne sa právom zaoberajúcich, sa v prípade slovenského zákonodarcu prejavuje aj nepresným opakovaním ustanovení, čo nevyhnutne vytvára neistotu v ich interpretácii (iným znením zákonodarca celkom zjavne musel mieniť vyvolať iné následky; ostáva už len zistiť, aké), resp. vo vytváraní nových právnych inštitútov, ktoré ale z vecného hľadiska je možné (a vhodné) pokryť už existujúcimi a známymi inštitútmi, ktorých dôsledky adresáti právnych noriem dokážu spoľahlivo predvídať.

Som toho názoru, že by bolo namieste úplne odstrániť akékoľvek opakovania (nielen) procesných ustanovení a takéto odstránenie sa dá lepšie ustriehnuť v rámci jedného kódexu.
Odchylné ustanovenia v porovnaní so všeobecnou úpravou občianskeho súdneho konania, skutočne vecne zdôvodnené a potrebné pre činnosť správnych súdov, by mali byť normované na jednom mieste.

Pokiaľ ide o druhý problém, že právo nie je vedou - s týmto konštatovaním možno súhlasiť. Avšak právo musí byť, aby bolo zvládnuteľné, budované na nemenných zásadách, musí používať rovnaké inštitúty pre rovnaké situácie. Iba tak bude zapamätateľné, logické, a teda súce bežnej realizácie. Buduje a študuje sa teda vedecky. V opačnom prípade sa stane neprehľadným a nepredvídateľným. A za takých okolností by štát nemal mať žiadne právo sťažovať sa, že takéto právo nie je rešpektované (a už vôbec by nemal mať právo ukladať za jeho porušenia akékoľvek sankcie).

Ideál z Únie, kedy na vyriešenie sebemenšieho problému je potrebný tím ľudí o počte aspoň sto (ale najlepšie dvetisíc) právnikov, s paraprávnikmi, knihovníkmi, asistentmi, hľadačmi, informatikmi (ale najmä lobistami) a pod., je ekonomicky neutiahnuteľný, aspoň v podmienkach, v ktorých sa nachádza tá naša republika.

Okrem nevyhnutnosti vnútornej logiky právneho poriadku, potreba úpravy určitej otázky by mala vychádzať zo skutočnej potreby takejto úpravy v spoločnosti. Aj napr. dĺžka premlčacej doby je vecne zdôvodnená - vyjadruje predstavu, v akej najdlhšej lehote považujeme za rozumné, aby sa veci predložili do pozornosti súdu, inak je to záležitosť už stará, ktorá si teda nezasluhuje pozornosť. To isté platí pri záručných a reklamačných dobách, lehotách na podávanie opravných prostriedkov, atď.

Nesúhlasím s tým, že pravidlám práva nemožno alebo dokonca netreba rozumieť. V praxi práve táto predstava zo strany orgánov aplikácie práva vyvoláva tie najkatastrofickejšie dôsledky, keď správne orgány a súdy absolútne neprípustne a vecne nesprávne ovplyvňujú chod celej spoločnosti, a to oveľa horšie ako politici.

Za každým pravidlom nevyhnutne musíme hľadať jeho "prečo?", nehovoriac o tom, že iba v takom prípade, ak je pravidlo naozaj rozumné, si toto pravidlo zaslúži jeho akceptáciu v spoločnosti a riadenie sa ním. Som presvedčený, že táto rozumnosť (alebo v niektorých prípadoch spravidlivosť) je kategóriou, ktorá objektívne existuje vo vzťahu k určitému stupňu vývoja spoločnosti.

Nerešpektovanie uvedeného malo v histórii katastrofálne následky (faštisti konali "zákonne").

Len pár postrehov k niektorým tvrdeniam:

1. "právo nie je vedou ... Buduje a študuje sa teda vedecky." - aj chémia, hoci je založená na 3 vetách QED o interakciách elektrónu a fotónu (fyzika), je vedou, práve preto, lebo má svoje metódy, postupy a výsledky overiteľné experimentom (viď Russell, Popper a spol. o vedeckej metóde vo svojich dielach). Takže podľa mňa aj právo je vedou.

2. "V opačnom prípade sa stane neprehľadným a nepredvídateľným." - predvídateľnosť nie je odvodená od kvality informácie, ale od dostupných nástrojov na jej spracovanie. Preto nadarmo bude právo kvalitným, ak bude právnych noriem a judikatúry veľa a adresáti nebudú mať príslušný vedomostný základ (napr. chybným systémom vzdelávania), predvídateľné pre nich nebude. Napriek tomu myslím, že kvalitnejší právny poriadok len prospeje.

3. Ideál z Únie je ekonomicky neutiahnuteľný aj pre samotnú EÚ. V EÚ to však nie je o nákladoch, ale o hrozbe stratami.

4. "Okrem nevyhnutnosti vnútornej logiky právneho poriadku, potreba úpravy určitej otázky by mala vychádzať zo skutočnej potreby takejto úpravy v spoločnosti." - potreba úpravy v spoločnosti zase vychádza z aktuálneho stavu spoločenských vzťahov, ktorý formuje potrebu regulácie. Prínos práva ako vedy je preto aj v tom, že je tieto "reguláciechtivé" črty spoločenských vzťahov schopné rozpoznať (resp. malo by byť).

S ostatnou argumentáciou v podstate súhlas.

V ČR sa so špecializáciou správneho súdnictva vyrovnali vytvorením nového vrcholného súdneho orgánu a to vytvorením Najvyššieho správneho súdu - www.nssoud.cz. a rovnako i schválením nového procesného súdneho predpisu - Zákon č. 150/2002 Sb., soudní řád správní. Pri procese jeho vytvárania bola zjavná inšpirácia v prvorepublikovom Najvyššom správnom súde, na tradíciu ktorého tento Najvyšší správny súd nadviazal, na čo odkazuje aj na svojej webovej stránke v časti "Historie".

V ČR tak zvolili cestu vytvorenia nového vrcholného súdneho orgánu, ktorý pôsobí popri Najvyššom súde. Nižšie postavené súdy ostali "všeobecnými" v našom ponímaní a teda správne súdnictvo bolo od všeobecného súdnictva oddelené len čiastočne - Najvyšší správny súd funguje najmä ako druhostupňový súd pre rozhodnutia všeobecných súdov v správnom súdnictve.

Podľa toho, ako mám možnosť sledovať pôsobenie Najvyššieho správneho súdu v ČR, jedná sa o veľmi kvalitne personálne obsadený súd (domnievam sa, že práve vytvorením takéhoto nového vrcholného súdneho orgánu je pri jeho personálnom obsadzovaní pomerne veľká možnosť dosiahnuť personálnu obmenu sudcov, ktorá u nás od komunizmu neprebehla) s veľmi progresívnymi rozhodnutiami.

Myslím si, žeby inšpirácia týmto českým riešením stála minimálne za úvahu.

1. ak vznikne NSS SR, pravdepodobne sa bude obsadzovat prevazne sudcami, teda ziadna personalna obmena neprebehne. ak sa budu volit v parlamente dopadne to ako na US.

2. na slovensku nemame rovnake kapacity ake su v CR. staci sa pozriet na slovensky US, 1x Csc., 1x docent, z 12 sudcov, z terajsich len Horvath ovlada cudzi jazyk a to madarsky a rusky. Rad by som vedel ako si pani ustavni sudcovia citaju rozhodnutia ESLP/ESD.

NSS CR: 7 x PhD, 4 x LLM, 2 x Doc, 1 x Prof z 30

kolko je u nas ozaj odbornikov na spravne pravo? ak ma cesky NSS 30 sudcov, kde na Slovensku najdeme tolko "progresivnych" aby vydavali tie "progresivne rozhodnutia"? alebo dame 27 talarov sudruhom rocnik '5x za "zasluhy"?

Problém správneho súdnictva sa tu z času na čas vynára ako hydra, ktorej odsekneme hlavu (väčšie či menšie novely piatej časti Osp), ale po čase znovu dorastie a máme ju tu.

Rozumiem pohľadu p. Vozára na postavenie Najvyššieho správneho súdu v ČR, jeho rozhodnutia sú zjavne akoby "z inej dimenzie" (či už v dobrom alebo v zlom). Je nepochybné, že je tomu tak najmä preto, že sú na ňom sudcovia, ktorí neboli odchovaní naším súdnictvom a ktorí v živote boli ďalej než po Záhorskú Ves (resp. Aš) a za vrchol dokonalosti nepovažujú náš Občiansky a Obchodný zákonník.

Ale: možnosť "obsadiť" prípadný NSS novou krvou a vymaniť ho z priameho vplyvu istého pána je jediným pozitívom tohto plánu, inak je tento plán miernym nezmyslom v situácii, keď krajské súdy budú naďalej integrované, teda nebudú existovať špecializované (krajské) správne súdy. Ale zasa vytvárať krajské správne súdy pre štát ako je Slovensko je mierne povedané neekonomické.

Jediným konzekventným riešením by bolo vytvorenie špecializovaného koncentrovaného správneho súdu, lenže ten by sa s najväčšou pravdepodobnosťou zakrátko potýkal s obrovským a nezvládnuteľným nápadom, stal by sa z neho kolos s desiatkami sudcov a začalo by sa opäť uvažovať o reforme formou dekoncentrácie... Ako dnes v Rakúsku.

Takže status quo je asi tým najlepším riešením, čo prichádza do úvahy.

Na druhej strane ale samostatný procesný kódex pre správne súdnictvo je potrebný ako soľ. Nie je pravda, že civilný a správny proces sú si podobné, resp. rovnako sú si podobné aj civilný a trestný proces (rozdielna je prakticky len distribúcia dôkazného bremena). Napriek tomu máme samostatný procesný kódex pre trestný a civilný proces.

Rozdiely medzi civilom a administratívnym súdnictvom sú mnohoraké:

1. kým v civile ide o "spor o právo" (ako hovorí Zoulík), v administratívnom súdnictve sa tento proces len finguje a aj to primárne len v rovine sporu o právne otázky,
2. iné postavenie účastníkov - v civile sú účastníci na oboch stranách rovnakého "typu", v administratívnom súdnictve je na strane žalovaného vždy správny orgán, čo je špecifický účastník,
3. nevykonáva sa dokazovanie, resp. sa vykonáva len vo veľmi obmedzenom rozsahu, takže jeho úprava v kódexe je takmer zbytočná,
4. obsah rozhodnutia je odlišný

a mnoho ďalších drobných odchýlok, ktoré ale v súhrne predstavujú dosť podstatný posun administratívneho súdnictva od civilného.

Preto má zmysel upraviť procesný postup v osobitnom kódexe, ktorý samozrejme môže delegovať časť svojej vecnej pôsobnosti na Osp, ako to napokon robí napr. i rakúsky zákon o VwGH alebo nemecký VwGO.

Som za to, aby sudcovia, obdobne ako je to aj v iných povolaniach sa špecializovali na určité oblasti práva. Jednoznačne to zvýši kvalitu práce a tiež rýchlosť rozhodovania. Rozhodne som proti takým zložkám ako je špecializovaný súd a špeciálny prokurátor. Tu nevidím žiadny posun. Vytvorenie týchto zložiek bolo skôr imidžom pre niektorých politikov v boji s korupciou. Korupcia ostala tam kde bola a nič sa tým nezmenilo, ani v budúcnosti sa nezmení, pretože toto je spoločenský problém. Bojovať s korupciou je treba začať na tých najvyšších miestach, kde je korupcia najväčšia aj najviac poškodzuje ekonomiku štátu. Na politikov na tých najvyšších miestach však súdy nedočiahnu, preto ani najšpecializovanejšie súdy sú potom nanič. Len vyciciavajú štátnu kasu.