Spojka „a“: „Volajte ma „alebo“. Alebo?

Myšlienka právneho štátu je stará. Zaoberali sa ňou už antickí filozofi. V právnom štáte sú všetci viazaní zákonom. Bez ohľadu na to aký je. Právný štát znamená právnu istotu - občania či skôr obyvatelia majú pred tými čo uchopili moc len jedinú istotu - že aj tí nadobčania s mocou a imunitou sú zákonom viazaní.
To čo urobil ústavný súd popiera právny štát. Tu nejde o výklad zákona. Rozdiel medzi "a" a "alebo" pozná aj školák školy základnej. Mali by aj poslaci s mocou a imunitou. Ak je zlý zákon, treba zmeniť zákon. Povedať ale napriek jednoznačnému textu že zákonodárca chcel niečo iné nie je výklad. Je to zmena zákona. Či skôr nový zákon.
Kam teda siaha až moc sudcov? Na Slovensku ďalej ako moc poslancov. Teda ďalej ako "vláda ľudu".
Sudcovia si túto moc pestujú a držia. Nič sa im nemôže stať. Takto sa nespráva len súd ústavný ale aj hociktorý okresný sudca.
Táto arogancia moci sa nedá zdôvodniť právnym štátom. Tak ju zdôvodňujú moderným právnym štátom.
Právny štát je len jeden. Bez prívlastkov.
Ak v mene akéhosi moderného právneho štátu zavrhli sudcovia vlastnú ústavu, sú reči o právnom štáte na Slovensku len prázdnymi táraninami. Sme už len skanzen Divokého Západu.
Trochu vážnejšie :
Sudcovia zdôvodnením nálezu motné pravidlá formálnej logiky popreli. Formálna logika skúma logickou analýzou predovšetkým jazykovo-logickú formu. Logická analýza je analýza vzdy už konkrétneho jazyka. Logickou analýzou by mohli ústavní sudcovia dospieť k takémuto nálezu len vtedy, ak by právny poriadok neumožňoval viacerými skutkami naplniť skutkovú podstatu trestného činu obzvlášť nebezpečného a aj iného trestného činu spáchaného so zbraňou (ten môže aj nemusí byť obzvlášť nebezpečný). To je ale situácia v tresnom práve vlastne štandartná. Tu nejednalo o výklad zákona či nedostatok zákona. Zákon bol jednoznačný a aplikovateľný. Preto je konanie sudcov neústavné. Ak sa budú veci vyvíjať týmto smerom, ani ústavu či zákony nepotrebujeme. Bude tak, ako povedia sudcovia.

pán kolega, názory ako Vaše robia z nášho právneho prostredia skanzen komunizmu.

Je mi to ľúto.

Chýb sa dopúšťaťe vy - nezmyselne zbožštujete jednu spojku a nemáte ani len štipku ochoty hľadať za ňou iný význam než ten, ktorý ste si rozhodli že bude mať - bez ohľadu na to, aký nezmysel tento výsledok dáva.

Dnes sa súd rozhdodne, že z hľadiska logického výkladu spojka "a" má význam "alebo" a zajtra sa rozhodne súd , že nezákonný dôkaz JE prípustný v TK, lebo ústavná ochrana života má prioritu pred (len) zákonným procesom ? ... alebo ako to myslíte , že sudca si bude prispôsobovať text zákona podľa situácie ako sa mu to kedy hodí ? ... to sa potom uveráme smerom, keď NS ČR v odôvodnení uvádza, že napriek rovnakému právnemu a skutkovému stavu (jednalo sa o t.č. krátenia dane, kde sa odvolával subjekt na rozhodnutie NS ČR v zhodnej veci ) má právo veci posúdiť odlišne... to ako platí právo pre jedného tak a pre iného inak ???

Iný význam? Prečo teda nehľadáme iný význam slova "zaplatiť" v zmluve pri spore medzi stranami, keď jedna strana si myslí to a druhá iné?

Právo je systém regulácie, a práve preto sa používa písané právo, aby bolo predvídateľné, určité a zruzumiteľné. Aká má byť určitá a predvídateľná regulácia, ak nie s použitím logických spojok v ich jednotnom jazykovom význame? Ako inak možno vyjadriť reguláciu "zložitých" spoločenských vzťahov alebo inú potrebnú zložitú normu?

Skôr by som hľadal odpoveď na to, prečo zákonodarca môže prijímať takéto nezmysly, ktoré neprejdú korektúrou logikov a jazykovedcov, keď má jeho úmysel zaväzovať a byť normatívnym pre celú spoločnosť. Žeby to "niekomu" nepasovalo do krámu?

Inak, čo je to "skanzen komunizmu" a koľko rokov ste v ňom žili, že jeho právne prostredie tak dôverne poznáte?

Predsa predvídateľnosť správania určeného právnou normou nemá byť závislá na "historickom" "teleologickom" "systematickom" či inom výklade, ale jednoznačná, inak regulácia neplní svoju funkciu. Potom si ju môže každý vykladať iným druhom výkladu a dospieť k rovnakému výsledku. Prečo asi sú v návrhu občianskej kodifikácie ustanovenia upravujúce výklad? (že je tam napísané, že "ak sa text zákona rozchádza s jeho účelom, musí mu text ustúpiť" [účelu], je trošku iný merit záležitosti)

Vždy budú existovať "medzery v práve", čiže spoločenská normativita takej zložitosti, ktorú nebude normatívny text schopný "uregulovať" a musí nastúpiť "sudcovská činnosť" s použitím právnych princípov. Ale to nie je dôvod, aby sme umožnili komukoľvek vrátane sudcov vykladať predpis proti jeho textuálnemu zneniu. Ekvita je tiež pekná záležitosť, ale uplatňovať ju takým spôsobom súdnej činnosti, ako podľa znenia článku pripustil ÚS SR, je scestné.

Predsa ak je atribútom právneho štátu predvídateľnosť správania určená právnou normou, a právna norma je vyjadrená lexikou, výklad proti textu právnej normy je vždy contra legem (čl. 1, ods. 1 Ústavy).

Prejav ÚS SR: "Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy)." + "Orgány aplikujúce správne právo, a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať." - je nepochopenie princípu právneho štátu. Zákonnú právnu úpravu môže meniť okrem zákonodarcu len ÚS SR, len ústavným postupom, len kasačne a len z presne vymedzeného dôvodu. Všeobecný súd, ak má podozrenie, že existuje nedostatková právna norma, má ústavnú možnosť sa obrátiť na súd ústavný, aby situáciu ustanoveným postupom riešil.

Aby pozitívne právo, z formálneho hľadiska v poriadku, materiálne "bezprávie", nemalo v právnom poriadku miesto, o to sa má starať najmä ústavodarca, prezident pri spolupodpisovaní, ústavný súd a najmä občania priamou či nepriamou kontrolou hodnotovosti noriem najvyššej právnej sily (napr. referendum po petícii, voľby). Nie všeobecné súdnictvo. To má riešiť "ťažko regulovateľné situácie" (ktoré sú nepredvídateľné zákonom / ústavou), ale najmä obvykle rozporné správanie s objektívnym právom.

Myslím, že Sokrates rozumel princípu ekvity (hoci ho tak nenazýval) lepšie, než dnes bežný človek, a i tak volil tvrdosť zákona. Ale tento prípad nie je o tom, iba o nenáležitom uplatňovaní nástrojov, ktoré majú zaistiť "spravodlivosť". Predsa preruším konanie, podnet na ÚS SR, pozastaví účinnosť, NR SR príjme predpis (tentokrát bez chýb) a pokračujem v konaní. Že som v konaní viazaný "starým" právom z času začatia konania? Nuž, daň za predvídateľnosť noriem. Presne takýto výsledok možno vyčítať z postupu Sokrata. Pár takýchto prípadov aspoň vytvorí väčší tlak na kvalitu normotvorby. Našťastie takýto záver by sa týkal iba "vadného textu" Ústavy, ústavného zákona či medzinárodnej zmluvy. A vždy existuje zodpovednosť za škodu podľa 514/2003 Z.z. Pretože ak je podľa názoru ÚS SR predpis nesúladný s Ústavou, pri pokračovaní v konaní ho nemožno aplikovať (iný judikát ÚS SR, inter alia tuším 13/01). A ak by bola v Ústave "medzera", ústavný súd ju výkladom môže (resp. skôr musí) "dotvoriť", lebo nie je možné denegatio iustitiae. A musí to urobiť "ústavnokonformne, resp. medzinárodnozmluvnokonformne". Preto nenastane jav, ktorý nastal v prípade Sokrata, pokiaľ je vadný text zákona.

Možno po implementácii pravidiel logiky do mechanizmov v platnom práve ... bude platné právo účinejšie plniť svoju regulačnú funkciu. Veď historicky - preto aj vzniklo, aby sa ľudia "nepozabíjali" (fikcia spoločenskej zmluvy). Možno by nebolo odveci ustanoviť v rámci parlamentnej normotvorby logicko-jazykovedný útvar bez hlasovacích oprávnení (inak ako dnes ústavnoprávny výbor), ktorý by tieto textuálne muchy "odchytával" a predpisy ich obsahujúce by parlamentu vrátil na zmenu, čo by bolo osobitne upravené v legislatívnom procese.

Ako občan mám zodpovednosť za znalosť zákonov. Uvedené uznesenie ÚS musí všetkých laikov znepokojiť, pretože "napísané" nemusí automaticky znamenať aj "platné". Takže "neznalosť účelu a zmyslu právnej úpravy a jej vzťahu s inými normami" neospravedlňuje? Právnik si s tým asi poradí, čo však technik, remeselník,...? Teda potreba právneho poradenstva aj v bežných, nesporových životných situáciách, takpovediac "vždy a vo všetkom - pre istotu"?

Citát: "Všetkým pozitivistickým koncepciám je však spoločné, že odpoveď na otázku, čo je právo, závisí výlučne od toho, čo je stanovené a/alebo účinné. Hoci vždy uspôsobená obsahová správnosť tu nezohráva nijakú úlohu" a ďalej "(nepozitivistický) pojem práva má byť definovaný tak,, aby okrem tých znakov, ktoré sa zameriavajú na fakty, zahŕňal tiež morálne prvky." (R.Alexy: Pojem a platnosť práva).

Ak sa už teda najvyšší aj ústavný súd priklonili k nepozitivizmu (ktorý v rozhodnutiach laicky vnímam), chýba mi v ich rozhodnutí stanovenie hranice, kedy ešte nie a kedy už áno. Podľa čoho rozpoznať, kedy pozitívne právo ustúpi prirodzenému? A následne, od akej hranice si môžem aj ja, občan, povedať "trošku ten paragraf zmorálnim" a podľa toho konať (bez následkov)?

Citát: "Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou azda možno riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, keď je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, s výnimkou toho, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne takú neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako "nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť." (Radbruchova formula v P.Holländer: Filipika proti redukcionizmu).

Ak na Slovensku platí pozitívno-právna koncepcia, domnievam sa, že súdy boli povinné precízne zdôvodniť svoj odklon od pozitivizmu a dôvod uprednostnenia prirodzeného práva v danom konkrétnom prípade. V opačnom prípade musí zákonite dochádzať k strate istoty právneho povedomia (čo aj len laického) občanmi.

P.Holländer takúto situáciu popisuje na príklade §39 Obč. zákonníka - ktorý predstavuje spozitívnenie morálneho argumentu, avšak rozhodne nie ako prioritu prirodzeného pred pozitívnym právom.

so záverom článku z jednoduchého dôvodu - Ústavný súd sa nedopustil žiadneho úžasného nepozitivistického, tobôž nie iusnaturalistického výkladu, ako to článok naznačuje. Práve preceňovanie významu tohto rozhodnutia potom dáva základ takým komentárom, ako sú vyššie uvedené.

To, čo sa pri výklade práva pestuje na Slovensku, nie je pozitivizmus, ale ultraformalizum - robíme tu fetiše zo slovosledu, použitia spojok (dogmaticky trváme na tom, že "a" vždy znamená konjunkciu a "alebo" alternatívu, hoci už len bežný hovorový jazyk vôbec nie je takto ostrý), rozdielnych slov, absolútne ignorujeme akékoľvek názory právnej teórie (argument "kde je to v zákone napísané"). Tento postup je mierne povedané chorý a robí z práva resp. právnych noriem izolovaný svet, zatvorený do slonovinovej veže vlastnej dôležitosti.

Pozitivizmus znamená niečo iné - znamená, že jedine písané právo je právo, ale nevylučuje (v jeho dnešnej, modernej verzii) výklad práva s ohľadom na všetky okolnosti jeho vzniku a fungovania, pretože právo nie je izolovaný systém, ale živý regulačný systém spoločnosti. Pozitivizmus v tomto zmysle znamená len toľko, že za právo nemôžem vyhlásiť nič, čo nemá svoj základ vo forme určenej alebo uznanej štátom. To ale neznamená lipnutie na doslove textu, ale zistenie významu právnej normy z tohto textu.

V tomto zmysle Ústavný súd vo svojom náleze neurobil žiadny odklon od pozitivizmu, ale len od ultraformalizmu, pretože vyložil text právnej normy normálne, ľudsky, nie tak, ako by si to predstavovali naši pohrobkovia postkomunistického formalizmu.

Ako som už písal, bežný jazyk nepoužíva spojku "a" v tak ostrom protiklade k spojke "alebo", ako by si to milovníci právnej logiky predstavovali, osobitne v prípade spájania negácií. Tak napríklad veta "Nech nepríde ten, kto nemá vhodné oblečenie a kto sa neprihlásil." môže znamenať tak alternatívu, ako aj konjukciu. Prof. Mistrík síce už dávno písal, že spojka "a" sa nemá používať v negáciách, ale sme ľudia - Slováci, úroveň ovládania nášho materinského jazyka je rôzna (aj medzi právnikmi), takže píšeme nepresne.

Vyššie uvedené ustanovenie sa preto dá chápať dvojako: doslovne alebo tiež tak, že "za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, a ten, kto bol odsúdený za úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou". Doslovné chápanie však naráža na iné okolnosti, a to na všeobecné skúsenosti s formuláciou nášho jazyka, pretože ak by bezúhonnosť mali vylučovať obe uvedené kvalifikačné kritériá, potom vzniká otázka, prečo to nebolo formulované ako "obzvlášť závažný úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou", ale boli zvolené dve oddelené formulácie. V týchto prípadoch je jedným zo spôsobilých spôsobov výkladu výklad výklad historický, najmä prostredníctvom dôvodových správ, ako aj výklad účelom zákona. A tieto výklady potvrdia, že cieľom zákondarcu (čo je napokon logické) bolo nedať zbraň do rúk ľuďom, ktorí spáchali úmyselný obzvlášť závažný trestný čin, už z logickej úvahy, že napr. kto iného zabil holými rukami, o to rýchlejšie by tak urobil so strelnou zbraňou v nich.

Ale ako som napísal - v žiadnom z týchto výkladov nejde o nejaké opustenie pozitivizmu a úžasný príklon k iusnaturalizmu. Práve naopak, ide o výklad napospol pozitivistický, pretože sa pohybuje len a len okolo textu právnej normy resp. toho, čo je v nej normované, a nehľadá žiadne iné zdroje práva.

1) "robíme tu fetiše zo slovosledu, použitia spojok ... rozdielnych slov"

legislativny jazyk sa odlisuje od bezneho jazyka pouzivaneho na ulici, preto je to jeho fetisizacia v poriadku, je pisany (mal by byt) odbornikmi pre odbornikov

2) absolútne ignorujeme akékoľvek názory právnej teórie (argument "kde je to v zákone napísané")

ktorej pravnej teorie? mame nejaku unifikovanu pravnu teoriu alebo budeme vykladat zakon v pondelok podla teorie prof. A a v utorok podla teorie prof. B (a dufat ze pravny teoretik podla ktoreho sme vykladali pravo v pondelok nezmeni za tyzden nazor)

3) "To ale neznamená lipnutie na doslove textu, ale zistenie významu právnej normy z tohto textu."

gramaticky vyklad je jeden z moznych sposobov na zistenie vyznamu pravnej normy a je uplne legitimnym sposobom ako ten vyznam zistit.

4) "potom vzniká otázka, prečo to nebolo formulované ..."

formulacia nedokazuje nic. na kazdu normu dokaze sto pravnikov najst dvesto sposobov ako to mohlo byt formulovane ak by chcel zakonodarca povedat ozaj X.

5) "A tieto výklady potvrdia, že cieľom zákondarcu (čo je napokon logické)"

Ak by dovodova sprava bola uplne zjavne v rozpore s textom zakona, mali by sme napriek tomu text zakona vykladat podla dovodovej spravy?

Zakonodarca nie je jedna bytost, ktora ma jeden ciel ked prijima nejaku normu. Zakon moze byt nejasny uz len z toho dovodu, ze zakonodarcovi to mohlo byt tiez nejasne. Hladat tam jeden spravny vyklad zalozeny na jednom cieli ktory mal sledovat zakonodarca je uplne scestne. Hladat vyznam slov v mysli zakonodarcu v case prijatia normny je uplne absurdne. Staci sa pozriet kedy bol prijaty obciansky zakonnik. Keby sme takto postupovali pri kazdom jeho nejasnom ustanoveni tak by sme asi mali zistovat ucel ustanovenia socialistickeho obcianskeho zakonnika a co tym ustanovenim socialisticky zakonodarny zbor sledoval.

V skratke: ucelovy vyklad zakona s dovodovou spravou v jednej ruke a "ucelom zakona" v druhej nie je o nic lepsi nez gramaticky fetisizmus.

že ste svojím príspevkom dokázali, čo ste ním dokázať chceli. Ja ale neviem, čo to je, takže Vám želám všetko dobré. A myslím, že vystupovať na rôznych fórach pod rôznymi nickmi s rovnakým typom príspevkov nie je príliš šťastné.

Majte sa dobre.

Ďakujem za podnetnú odpoveď. Aj Vy sa majte dobre.

Ospravedlňujem sa za titulok ale v mojom browseri nejak nešlo pridať reakciu priamo pod príspevok.
Interpretačná technika, ktorú použil ÚS sa nazýva "teleologická redukcia" a v rámci pozitívneprávnej doktríny je prípustná, presne ako to napísal M. Novotný. Použitie teleologickej redukcie je v zásade prípustné tam, kde sudca identifikuje tzv. medzeru v zákone. Skúste si vyhľadať Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. C.H.Beck, 2010. Autor tam podrobne rozoberá zdôvodnenie legitímnosti tejto metódy, ako aj spôsob jej použitia.

"Nejméně spolehlivý a i teoreticky pochybný je výklad historický, který požaduje, aby se při výkladu právni normy přihlíželo k okolnostem jejího vzniku a zejména též k její dúvodové zprávě.

Do oblasti historického výkladu náleží i tzv. argumentum e ratione legis, tj. výklad podle známeho nebo podla předpokladáneho úmyslu či záměru zákonodarcova.

Ve skutečnosti ovšem právni normu nelze vykládat podle doby, kdy byla vydána, ale podla doby, kdy je aplikována, a není rozhodné, co zákonodarce chtěl vyjádřit, ale to, co vyjádřil, tj. co lze ze slov zákona vyčíst.

Výklad historický, včetně výkladu "e ratione legis", múže tedy při zjištovaní významu právni normy sloužit jen jako výklad pomocný, který je třeba konfrontovat s výkladem provedeným ostatními interpretačními metodami"

Knapp, V.: Teorie práva, 1995, s. 171

Ak som správne pochopil, teleologická redukcia je výklad rýdzo podľa účelu zákona. A podľa Vás je prípustná tam, kde sudca identifikuje "medzeru v zákone". Avšak čo je to medzera v zákone, kde sú pravidlá jej identifikácie a postup jej odstraňovania v platnom práve? Ktorá norma je rekogničná pre bežného adresáta noriem, ktorá by mu určila, čo v prípade, ak sú 2 normy navzájom rozporné? Platí aj v prípade sudcu. Čo v platnom práve oprávňuje sudcu uprednostniť výklad teleologický pred výkladom gramatickým? Gramatický výklad podporuje znenie čl. 1, ods. 1 Ústavy + príslušná judikatúra ÚS SR. Čo podporuje teleologický výklad?

Medzery v práve existujú. Skôr však chýbajúcou reguláciou, nie "tvrdou" (príklad v článku je práve tá "tvrdá" regulácia). Ale ak podľa "jusnaturalistov" je medzerou v práve aj "tvrdé pozitivistické" znenie normy, pretože nezohľadňuje "spravodlivosť" a "princípy", tak je chyba niekde v tvorbe práva a nie v jeho aplikácii, inak povedané, pred súdom je už neskoro. Načo máme potom parlament, keď jeho regulácia nereflektuje princípy uznávané naprieč spoločnosťou? Čo je to za legitimita?

1. Dakujem Dr. Vozarovi (ak som ubral nejake tituly, tak sa ospravedlnujem, ale verim, ze tato diskusia nie je iba o formalizme) za velmi pekny a podnetny clanok o zaujimavom namete, schopnom podnietit diskusiu miestami az emocionalne zafarbenu :-) .

2. Pacia sa mi a suhlasim s vecnymi argumentami Andreja Kelemena a Michala Novotneho, takisto ako s argumentaciou NS a US. Priznam sa, ze si ani neviem predstavit iny zaver ako ten, ktory prijal NS a US (ak by som si ho chcel predstavit, prepadli by ma obavy a strach!).

3. Nerad pouzivam paralelu "ved to kaze aj sedliacky rozum" ... ale neda mi to v tejto suvislosti. Pravna norma alebo pravny predpis operuju aj s pojmami, ktore nie su nejostrejsie. Aplikovat ich vsak treba a "nadavat" na nepresnost formulacii schvalenych zakonodarcom malokedy pomoze. Trvat vzdy bezvyhradne na interpretacii spojky "a" ako na konjunkcii sa mi zda prehnane. Kontext obcas veli (a obcas dokonca velmi logicky, jasne a jednoznacne) aby sme tuto spojku chapali aj ako alternaciu (napr. v takych danovych predpisoch by sme nasli dost prikladov, detto v predpisoch o energetike a dokonca aj v civilnych kodexoch atd.). Akykolvek iny pristup moze castokrat viest k nepouzitelnosti, nezmyselnosti normy alebo k logickym paradoxom. Prave preto mi je v danej veci nazor NS a US sympaticky.

4. Preco neskusit dat do protikladu dopad danej interpretacie normy na stazovatela a na vsetkych ostanych? Nielen stazovatel ma svoje ludske a ine prava ale aj kazdy z nas ma svoje prava a tie pri problematike zbrani a ozbrojovania priamo vedu k verejnej bezpecnosti (nemyslim tym VB z cias pred rokom 1989) a verejnemu zaujmu. Tento zaujem citim v tejto suvislosti viac bezprostredne (aj ked viem, ze ma za tento pocit niekto na tomto diskusnom fore asi poriadne zvozi chladnymi ustavnopravnymi logickymi konstrukciami poukazujuc na to, ze verejny zaujem moze odovodnit iba zasah do prav/obmedzenie prav a teda moze legitimovat iba akysi excemptionalny stav alebo rozsah, ktory sa nesnubi s extenzivnym vykladom). Nechcem polemizovat s nazormi uz vyssie uvedenymi o "pravnom state", "pravnej istote pri vyklade prava" a pod. Tie sa mi zdaju nateraz trochu vzdialene. Bezprostrednejsie pri tejto diskusii citim, ze som "utilitarista". A to preto, lebo nechcem, aby chodili ozbrojeni aj ti, ktory spachali umyselny trestny cin so zbranou (aj ked tento nebol obzvlast zavazny). Ak by takyto ozbrojenci chodili po Slovensku, necitil by som sa bezpecne. Je teda mozne pridat k argumentacii vyssie aj takyto ucelovy pohlad na hodnoty "slobody jednotlivca" a na "ordre public"? Je teda mozne uplatnit "substance over form" pri vyklade daneho ustanovenia pravenho predpisu?

Logicke suvislosti o tom, ze ak by sa mala dana spojka "a" vykladat ako "a" a nie ako "alebo", tak potom by zakonodarca pri rozumnej pravdepodobnosti pouzil inu slovnu formulaciu, uz zazneli. "Logiku (dokonca aj tu formalnu) to teda dava." Ista miera neistoty sice pretrvava kvoli "akemusi striktne gramatickemu" (alebo formalistickemu príp. ultraformalistickemu) prístupu, ale ak ju rozptylime teleologickou redukciou (priznam sa, ze som si nie isty, ci a do akej miery sa dopustame az redukcie alebo iba teleologie), musime s NS a US suhlasit.

5. Ospravedlnujem sa za chybajucu diakritiku.

Zaujímavé postrehy, ale:

Z pohľadu zdravého rozumu je istotne jednoduché s postojom NS a ÚS súhlasiť. Lenže uvedený príklad je extrém, kde je zrejmé, že snáď ani zákonodarca by netrval na striktnom výklade spojky "a" (hoci by mal, keďže sám to tak "napísal", inak by "napísal" alebo, prípadne opravil znenie normy, čiže produkoval "riadnu" prácu), pretože spoločnosť uznáva, že držitelia zbrane, ktorí už predtým boli odsúdení za zločin so zbraňou (aj keby sa niekoho iba pokúsili úmyselne umlátiť palicou od fazule?), majú väčší predpoklad byť nebezpeční aj v budúcnosti.

Ale čo v prípade napr. definície závislej práce? Tiež spojka "a" v uvedenej definícii predstavuje čistú konjunkciu alebo pripúšťa alternatívu? Výsledok má totiž vplyv na aplikáciu celej škály noriem na právne vzťahy. Jeden názor má profesorka pracovného práva, iný zas terajší člen vlády. Napr. v Ústave sú alternatívy zreteľne označené spojkou "alebo".

Osobne som radšej za postup opravy spojky "a" na "alebo" v prípade z článku zákonodarcom. Potom aj tak tie zbrane nebudú môcť mať tí, ktorí ich nemajú mať ani podľa "úmyslu" či "účelu" normy. Teleologický výklad by sa skôr mal používať tam, kde nemožno gramaticky či systematicky uspieť z dôvodu nedokonalosti jazyka ako takého. A aj takých situácií by sa našlo, napr. prípad "Roe v. Wade v našich podmienkach" by tak nepochybne skončil pri účelovom, ak nie aj historickom výklade (viď rozhodovanie ÚS SR).

Dakujem za reakciu.
Iba by som sa opakoval keby som argumentoval preco jazyk netreba precenovat a nadsadzovat nad vsetko ostatne. Uvedomujem si ze dana formulacia sa gramaticky da interpretovat tak ze „a“ ma vyznam „a“ a nie „alebo“. Myslim si ale, ze nie vzdy treba „a“ interpretovat ako „a“.

Ad jednoduchy suhlas:
Skor si myslim, ze suhlasit v danej veci s NS a US vzhladom na argumentaciu je prirodzene (jednoduchym by som to nenazval).

Ad palica od fazule:
Ano, v zmysle trestneho prava to moze byt zbran. Tu je dalsia pekna otazka: Zakon o zbraniach a strelive v § 2 ods. 1 pism. a) ustanovuje co sa rozumie zbranou na ucely tohto zakona (tou palica od fazule iste nie je).

Ak by som chcel ale zakon o zbraniach a strelive striktne interpretovat podla jeho slovneho gramatickeho znenia (a vehementne presadzovat co najvacsiu zrozumitetnost, jasnost a lahku orientaciu laikov v pravnom predpise) snad by som musel ist az tam, ze pre ucely § 19 ods. 1 pism. a) zakona o zbraniach a strelive ucinnom v tom case by sa pojem zbran mal vykladat striktne podla jeho definicie v zakone o zbraniach a strelive. A vtedy by trestny cin spachany so „zbranou od fazule“ nebol trestnym cinom spachanym so zbranou (pretoze palica od fazule nie je zbranou podla zakona o zbraniach a strelive). Muselo by sa teda posudzovat, ci trestny cin spachany so zbranou podla jej definicie v zmysle trestneho prava je aj trestnym cinom spachanym so zbranou podla jej definicie v zmysle zakona o zbraniach a strelive. (Iba na okraj, dnes sa za zbran povazuje aj replika a napodobenina zbrane.) Iste sa zhodneme na tom, ze takto zakon o zbraniach o strelive vykladat nechceme a nebudeme.

Zaujímavé postrehy z oboch strán názorového spektra, vďaka. (R. Kuklisovi aj za pochvalu :)

Pre mňa je na tomto zaujímavá hranica, pokiaľ je ešte ústavne prijateľné, aby súd odstraňoval chyby v zákone svojim výkladom a kedy už túto hranicu neprijateľným spôsobom prekračuje a nahrádza zákonodarcu.

Súhlasím s Michalom Novotným s odklonom od ultraformalizmu (áno, argument - "lebo je to tak v zákone" mi je veľmi známy), na druhej strane si však nemyslím, že práve opisovaný príklad je takýmto ultraformalistickým príkladom (resp. ak aj je, tak cesta ku ktorej nabáda ústavný súd sa veľmi ľahko môže stať šikmou plochou).

Myslím, že sa zhodneme, že v slovenských reáliách je nutné výklad a aplikáciu zákona odvíjať od písomného znenia konkrétnej normy. A ak ústavný súd nabáda na to (aj keď v pomerne jasnom príklade), aby sa výklad uskutočňoval proti zneniu normy (nesúhlasím úplne s prezentovanými názormi, že spojka "a" sa niekedy môže vykladať ako "alebo"; z hľadiska predvídateľnosti a zrozumiteľnosti normy by sa predsa na tú istú situáciu - napr. na konjunkciu - mal použiť ten istý znak, snaha o opačný výklad mi príde trochu prichytená za vlasy) mal by v odôvodnení tohto nabádania jasne stanoviť mieru prípustnosti a hranice, kam až môže všeobecný súd ísť. A to podľa mňa ústavný súd neurobil - ako naznačujem v článku, ja tam vidím minimálne dosah na čl. 2 ods. 2 ústavy a rovnako zásah do princípu právnej istoty. V širšom hľadisku by som si vedel predstaviť aj zásah do čl. 2 ods. 3 ústavy (ak to preženiem, tak ako môžem tušiť, či náhodou moje právo držať a užívať predmet vlastníctva, nebude niektorým zo súdov vyložené tak, že ho môžem buď vlastniť alebo len užívať ?).

Bol by som veľmi rád, ak by sme mali múdre súdy, ktoré by každú chybičku zákonodarcu vedeli "opraviť" výkladom tak, aby to bolo naozaj spravodlivé, rešpektované a nevyvolávajúce pochybnosti. Z tohto hľadiska sa mi prístup ústavného súdu páči, lebo v tomto prípade naozaj vyložil normu tak, ako by, z hľadiska jej účelu, znieť mala. Obávam sa však, že tým otvoril cestu aj nie tak jasným prípadom, bez toho, aby sa vyrovnal s uvedenými dopadmi.

Až teraz som pochopil, že myslíte zákon o strelných zbraniach a strelive (190/03). Vadná práca legislatívy je tu vidieť zase v plnej kráse, keď strelnú zbraň skrátia od prvého odseku na "zbraň", čo si menej pozorný adresát právnej normy (zväčša neprávnik) ľahko pomýli so zbraňou podľa trestného zákona.

Tiež by som sa opakoval, keď tvrdím, že precízna formulácia právnych noriem je dôležitá, aby sa jednoduché prípady regulovateľné a priori jasným textom normy nemuseli "riešiť" stohom judikatúry.

Keďže chýba definícia strely, spokojne by pod § 2, písm. a) 190/03 zákona bolo možné subsumovať kušu (po bodkočiarku spĺňa podmienky). Ale keďže to majú byť zbrane výlučne strelné ... palica do fazule tam nepatrí.

Použijúc Vašu formuláciu: Ak by som chcel ale zakon o zbraniach a strelive striktne interpretovat podla jeho slovneho gramatickeho znenia (a vehementne presadzovat co najvacsiu zrozumitelnost, jasnost a lahku orientaciu laikov v pravnom predpise) snad by som musel ist az tam ... že by som uložil legislatívnemu orgánu povinnosť vynútiteľnú sankciou, aby neskracoval pojem strelná zbraň na pojem zbraň, lebo môže dôjsť k zámene so zbraňou v TZ. Inak povedané, štát má slúžiť občanovi a produkovať právne predpisy pre neho čo najzrozumiteľnejšie pri zachovaní jeho práv a slobôd a nutných povinností, čo platí aj v prípade NR SR. Terajšiu "supremáciu" NR SR, ktorá si dovolí prijať "ementál" Ústavu a ponechať OZ pochybnej kvality s očividne škodlivým dopadom na súkromnoprávne vzťahy v platnosti, odôvodňovanú "reprezentovaním vôle ľudu" (ktorý keby vedel, aký to má na neho vplyv, by určite žiadal zmenu), odmietam a neuznávam. Súd podľa O.s.p. poučuje účastníka konania o jeho právach (hoci platí fikcia znalosti platného znenia v Z.z.), NR SR však nikoho nepoučuje, aké následky vyvolá jeho predpis, žiadne "náležitosti obsahu" k dôvodovej správe predpísané nie sú, častá floskula "lebo to tak káže EÚ", prípadne bez odôvodnenia konkrétnej "kraviny" nepovažujem zrovna za poučenie občanov v rámci tvorby práva. Zaujímavé, že v TZ je zákonodarca všade schopný používať pojem alebo, keď chce, aby význam určoval alternatívu, prečo teda nie aj v zákone o strelných zbraniach a strelive? A čo sa týka toho, že ako tú normu v 190/03 zákone chceme či nechceme vykladať, požiadajme teda zákonodarcu, nech znenie zmení. Ja tiež nechcem vykladať pojem život ako život od počatia, prípadne život od narodenia, ale pripúšťa mi nález ÚS SR inú možnosť? (pritiahnutý príklad za vlasy, ale analogický) Ak ho nebudem vykladať v súlade s nálezom ÚS SR, budem ho vykladať protiprávne. Ak zákonodarca formuloval niečo ako konjunkciu, nemôžem predsa vykladať normu ako alternatívu. Či je rozdiel medzi spojkou "a" a pojmom "strelná zbraň"? Čo ak si strelnú zbraň vyložím ako prak (lebo aj to je strelná zbraň, len strelou je kameň) a keď po mne niekto úmyselne vystrelí prakom v úmysle mi vystreliť oko z pomsty ... ďalej je zjavné, že aj vtedy by sa vzťahovalo na dotyčného ustanovenie o zákaze držby strelnej zbrane, hoci uvedený TČ sa pokúsil spáchať ako mladistvý s prakom. Ak do praku vložím horúci pieskovec, podľa § 4, ods. 3, písm. a zákona sa stáva z neho strelná zbraň kategórie A, pre istotu, aby som takúto kategóriu dosiahol, zmením prak tak, že vystrelením kameňa sa bude kameň jemne chvieť a bude mať vyššiu rýchlosť (§ 4, ods. 2, písm. c zákona). Alebo sa to ako strelná zbraň kategórie A nebude posudzovať? Či ja ako adresát normy mám mať predpokladané vzdelanie sudcu, na základe ktorého budem výkladovými pravidlami neupravenými v zákone (použítými v ľubovoľnom poradí a množstve) rozhodovať, či zbraň je strelná, keďže predpis mi ešte výslovne povie, že kameň v praku je strelou (§ 2, písm. d) bod 3 zákona) - horúci pieskovec je navyše ešte aj priebojný a ak ho obalím plášťom z PVC, tak podľa bodu 7 toho písm. d) aj výbušná strela? Keď si ku luku namontujem ďalekohľad, je to tiež zakázaný doplnok zbrane.

Toľko na ilustráciu toho, prečo je znenie predpisov dôležité a aké asi výklady by som musel používať, aby som nahradil každé jedno slovo, pokiaľ by sa v predpise nenachádzalo.

Inak, pokiaľ budem mať napodobneninu zakázanej zbrane (napr. sniper pušky M40, čo je určite kategória A), ktorá nebude funkčná, taktiež potrebujem povolenie na držbu? (tú napodobeninu, priznám sa, som v zákone 190/03 nenašiel).

Aký výklad teda chceme a budeme používať? Na základe akého postupu? Preto vítam návrh nového OZ, kde by už nejaké zásady a výkladové pravidlá mali byť aj v normatívnom znení. A úlohou súdov bude najmä dokazovať, premietať skutkový stav pod právny, nie vykladať nezrozumiteľný predpis, tak, ako by to v právnom štáte malo byť.

Imrich (a všetci diskutujúci), ďakujem za dobré čítanie.

V prvom rade, podľa mňa rozhodnutie NS SR vo vzťahu k sťažovateľovej prvej námietke (spojka „a“ ako „a“ či „alebo“) naozaj nebolo riadne odôvodnené, ak obsahovalo len konštatovanie, že „ ... nepochybne vyplýva ako gramaticky aj logicky správny výklad, že spojku ,a‘ treba vykladať vo význame ,alebo‘...“. (Podľa hesla, ak sa nechce súdu príliš niečo zdôvodňovať, tak použije formulku „nepochybne vyplýva“.) Predsa až ústavný súd vo svojom uznesení bližšie ozrejmil, aké „ ... úvahy stoja za pojmami logický a gramatický výklad, ktoré najvyšší súd použil v odôvodnení svojho rozhodnutia, ale ktoré použili aj ostatné orgány aplikujúce právo v posudzovanom prípade.“ Paradoxom však je, že to, čo podľa ústavného súdu „stálo za pojmami logický a gramatický výklad“, bolo predovšetkým výkladom teleologickým.

Po druhé, výklad, ktorý urobil ústavný súd je konformný s mojou predstavou o tom, koho považovať za bezúhonného a som presvedčený, že aj s predstavou drvivej väčšiny spoločnosti, a nepochybujem, že bol konformný aj s predstavou zákonodarcu. Výklad tu tak môže byť v súlade so „sedliackym rozumom“ (Roman Kuklis), práve preto, že je to v tejto situácii zjavné. Čo však v iných menej extrémnych situáciách (viď postreh Ondreja Pivarčiho)? Zdôrazňujem to aj z toho dôvodu, že hoci bežný jazyk nepoužíva spojku „a“ v tak ostrom protiklade k spojke „alebo“ (súhlasím s Michalom Novotným), nejde v tomto prípade o text zákona, ktorý používa bežné prostriedky jazyka. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že subjekty práva sa môžu spoliehať medzi iným aj na to, že tvorca zákona postupuje podľa platných legislatívnych pravidiel upravujúcich tvorbu zákonov. Tie obsahujú jasné pravidlo: Alternatívy sa vyjadrujú vylučovacou spojkou „alebo“, a kde je to vhodné, spojkou „či“. Pri viacerých možnostiach sa spojka kladie až medzi posledné dve možnosti. (Bod 5. Prílohy č. 2 Legislatívne pravidlá tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z.). Pri výklade predpisu preto adresát normy nepredpokladá, že zákonodarca robí chyby. Práve naopak, vychádza z toho, že ak sa nepoužilo „alebo“, nechcel zákonodarca vyjadriť alternatívu. V tomto smere mi v odôvodnení chýbala väčšia hĺbka a váženie argumentov. Preto súhlasím s Imrichom Vozárom, že ústavný súd mal v odôvodnení jasne stanoviť mieru prípustnosti a hranice, kam až môže všeobecný súd ísť, pretože aj ja sa obávam, či „ ústavný súd tak neotvoril cestu aj menej jasným prípadom.“

Len malá poznámka k rizikám zneužívania teleologického výkladu zákona na "prepisovanie" textu zákona a na rozhodovanie contra legem:

Tomáš Sobek uverejnil na Jinom práve zaujímavý článok venujúci sa aj nacistickej metóde výkladu práva, a ako príklad uvádza citát z rozsudku nacistického Vrchného zemského súdu v Naumburgu:
"Přitom jsou za zvláštních podmínek myslitelné takové případy, kde se s ohledem na právní cítění, které je zformované a vytříbené nacionálním socialismem, musí rozhodnout proti znění zákona, pokud by z něho vyplývaly důsledky, které jsou zcela neslučitelné se základními myšlenkami nacionálně-socialistického právního názoru."

Celý článok Tomáša Sobeka je zverejnený na http://jinepravo.blogspot.com/2010/08/tomas-sobek-polemika-s-jirim-pribanem.html

Ano, presne táto "zábavka" sa rozšírila najmä používaním tzv. Radbruchovej formuly. Veď záleží, kto si ako definuje pojem "spravodlivosť".

Ondrej, toto nie je vhodné miesto, ale napriek tomu by som Vás rada pozdravila a zapriala veľa úspechov v praxi. Ako je zrejmé, mám na diskutovanú problematiku iný názor ako Vy, ale veď práve o tom je tento web. Pekný deň. Lb

Lucia, pozdravujem aj ja, snáď majú ešte študenti dostatok ústavnoprávnej trpezlivosti (žmurkajúci emotikon). Diskutovanú problematiku môžeme prebrať aj mimo tohto fóra, keďže spoločná lokalita nám to umožňuje. Pekný deň želám nápodobne. Ondrej.

Milí diskutujúci,
rada by som prispela niekoľkými poznámkami.
1. jazyk nie je logický konštrukt a na "logizáciu" jazyka rezignovali niektorí filozofi už začiatkom 20.-teho stroročia.

2. to neznamená, že zákonodarca/ústavodarca si nemá dať pozor na pusu (pero).

3. ani ústavodarca si pozor na disjunkciu a konjunkciu vždy nedáva - podľa čl. 13 ods.1 písm.b) Ústavy Slovenskej republiky totiž možno povinnosti ukladať „medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods.4, ktorá priamo zakladá práva A povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb“. Článok 7 ods. 4 však okrem iných typov medzinárodných zmlúv pozná „medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva ALEBO povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb“. Má sa teda čl. 13 ústavy vykladať tak, že povinnosti možno ukladať medzinárodnými zmluvami len vtedy ak zároveň priamo zakladajú aj práva, teda musia zakladať práva A povinnosti kumulatívne? Alebo je potrebné aplikovať úpravu medzinárodných zmlúv v čl. 7 ods.4, na ktorý čl.13 odkazuje, a teda bude dostatočnou podmienkou na zakladanie povinností ak medzinárodná zmluva bude priamo zakladať IBA povinnosti (nevylučujúca disjunkcia – práva alebo povinnosti – a ALEBO b)? Pochybuje však niekto z Vás, ako tento text ústavy vyložiť?

4. logický výklad môže viesť k absurdným dôsledkom (to je vám všetkým jasné) - čl. 138 ods. 2 písm. a) - „Prezident Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.“ Logický výklad pripúšťa aj to, že prezident sudcu odvolá keď sudca je právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, pretože o takomto odložení ani nerozhodoval, lebo sudcovi udelil iný možný trest – napríklad peňažný trest, či trest verejnej práce, atď..

5. diskusie v štýle textualizmus v. originalizmus v. argumentácia účelom v. argumentácia úmyslom (v modalite čo zákonodarca chcel povedať v. čo zákonodarca mal v úmysle dosiahnuť) v. argumentácia princípmi v. atď. nikdy neskončia, ale mne sa pozdáva fragment diskusií v zbierke esejí SCALIA, A.: A Matter of Interpretation - Federal Courts and the Law. NJ: Princeton University Press, 1997, ktorý používam aj pre výučbe.

6. S výrokom NS a ÚS v tejto veci sa stotožňujem - odôvodnenie by sa však dalo podľa mňa vylepšiť, čím však nepopieram to, že teleologický výklad je asi najjednoduchšou cestou k tvorbe práva sudcami, ktorá má však nielen negatívne, ale aj pozitívne aspekty

7. Aj ÚS SR išiel niekoľko krát "proti textu" zákona a aj ústavy (napr. "najvyšší" znamená "vrcholný")

8. Som asi grafoman, pardón.

Grafomanov sa tu asi nachádza viac (úsmev). Preto prispejem zasa nejakou tou reakciou:

Ad 1:
Jazyk ako celok ani nemôže byť logický konštrukt, pretože sa s niektorými jazykovými prejavmi pomocou logických funkcií ani narábať nedá. Avšak v prípade, ak existujú logické spojky, ktoré možno presne jazykovo vyjadriť a pri reverznom postupe, čiže logickom výklade im možno prisúdiť jasný a nerozporný význam, prečo si situáciu komplikovať a používať spojky "bežnojazykovým" spôsobom proti ich logickému významu v zneniach právnych noriem? Právo predsa nie je "ľudová reč", ale narozdiel od nej právna norma svojím znením ovplyvňuje fungovanie celej spoločnosti a preto si myslím, že je dôležité, aby štylizácia právnych noriem a možnosti ich výkladu boli čo najpresnejšie. A presnosť je výsada logiky (okrem kráľov samozrejme - úsmev).

Ad 2+3:
Doporučujem zákonodarcovi, aby si na pusu (pero) dával pozor, pretože keď si na jazyk nedá pozor jeden človek, odtnú mu ho spolu s hlavou (staré perzské príslovie), ale ak si nedá zákonodarca, môže to mať fatálne následky pre osudy viac ľudí. Sú právne vzťahy, ktoré presnosť normy nedokáže postihnúť, keďže jazyk aj logika aj systematika aj matematika sú vedy neúplné, a tu sa môžu uplatniť teleologické, historické a iné výkladové postupy či nepísané pravidlá spoločnosti (najlepšie by bolo, keby v takom prípade právna norma svoju nedokonalosť priamo predpokladala a tieto postupy umožňovala), ktoré využijú "muži znalí práva" = sudcovia.

Ad 4:
Tam postačuje doplniť "na trest odňatia slobody" do formulácie normy a problém by bol vyriešený. Minimalizmus textu môže byť niekedy na škodu (viď slovenský O.s.p., prípadne aj niektoré iné články Ústavy). Práve o potrebe viac či menej textu by mal mať parlament diskusiu ešte pred tvorbou normy (ale u nás sa normy často "šijú zahorúca", prípadne na politickú objednávku, čím ich kvalita značne trpí - no a tým aj spoločnosť trpí)

Ad 5:
Scalia, ten "rytier konzervativizmu", zásadný odporca evolučného chápania spoločnosti, je skôr odporcom "Radbruchových formúl", čiže teleologického prispôsobovania ústavného znenia vývoju, inak povedané, čístý textualista. "The use of legislative history is illegitimate and ill advised in the interpretation of any statute." (Scalia, A.,Alito, S., In case: Zedner c/a US)

Ad 6:
Podľa mňa má aj teleologický výklad svoje výhody a opodstatnenie, ale nie v situáciách, ktoré musí právna norma hravo zvládnuť textom, inak sa stane presne tým, čím sa stane Radbruchova formula a Alexyho "upgrade" v rukách totalitne mysliaceho človeka s deformovaným vnímaním pojmu "spravodlivosť", čiže nástrojom uplatňovania moci machiavellovským spôsobom.

Ad 7:
Náš ÚS SR dokáže "zázraky" aj na počkanie, aj keď oceňujem jeho prínos napr. vo veciach 13/01 či v otázke interrupcie.

akurát píšem článok ku intepretácii práva a preto mám niekoľko poznámok.
Väčšina ústavných súdov v Európe používa teleologický výklad ústavy úplne bežne.
Ono pri ústave ani ináč byť nemôže, najmä vzhľadom na prítomnosť diškurzívnych pojmov, ktoré samé o sebe nič nehovoria (napr. 300 koncepcií demokracie, že áno ?). Teda jazykový
výklad môže slúžiť len na priblíženie problematiky prima facie, na urobenie si prvého názoru na vec, najmä keď si zoberieme do úvahy, že všetky veci, ktoré rieši ÚS sú hard cases, a neexistuje na ne odpoveď (výnimky existujú, pravdaže). Teda väčšinou v judikatúre ústavných súdov hrá dominantnú úlohu buď výklad systematický, resp. teleologický. Niektorí autori dokonca naznačujú existenciu aj filozofickoprávneho, keďže v ústavnprávnych sporoch prichádza k stretu práva a iných, mimoprávnych systémov (morálka, etika atď.). Avšak interpret by sa mal snažiť o tzv. syntetický interpretačný výsledok, ktorý by reflektoval výklad jazykový, systematický, teleologický a filozofickoprávny, aspoň na určitej úrovni abstrakcie.
Problémom je, že čo sa rozumie pod teleologickým výkladom - je možné rozumieť tzv. ratio legis, či hodnoty ústavného práva in genere, resp. kontextové premosťovanie znenia ústavy so súčasnými životnými postojmi a hodnotami (príkladom je Deklarácia práv človeka a občana súčasť ústavného práva FR, kde rovnosť znamená niečo iné, čo pod ňou rozumieme dnes).
A. Scalia - am. komentátori sa zhodujú, že je to intelektuálny líder NS USA, ale ten jeho nový textualizmus, bez koncepcie living tree, či living instrument, nie je aplikovateľný na kontinente (chvalabohu).

Na tému duševného cvičenia či spojka "a" má občas význam "alebo" je veľmi vhodný zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej doprave. V tomto zákone sa na viacerých miestach používajú slovné spojenia "zastaviť alebo stáť" ale aj "zastaviť a stáť" v tom istom význame.

Zastavenie zákon v § 2 ods. 2 písm y) definuje ako "uvedenie vozidla do pokoja na čas nevyhnutne potrebný na urýchlené nastúpenie alebo na vystúpenie prepravovaných osôb alebo na urýchlené naloženie alebo na zloženie nákladu". Státie je § 2 ods. 2 písm s) definované "uvedenie vozidla do pokoja na dlhšie, ako je čas dovolený na zastavenie"

Z týchto definíci je zrejmé a logické, že vozidlo nemože zastaviť A súčasne aj stáť. Vozidlo môže v zmysle zákona buď zastaviť alebo stáť (pritom počas určtitého času nie je zrejmé či ide o zastavenie alebo státie).

Ak sa pozrieme napríklad do § 23, v jeho ods. 1 a 2 sa používa "zastaviť a stáť" a v ods. 4 a 5 "zastaviť alebo stáť". Z hľadiska definície a logiky zastaviť A SUČASNE stáť (tak ako sú tieto pojmy definované v zákone) nie je možné. Úplne najlepší príklad na tému "a" je vlastne "alebo" je ale § 25 zákona, ktorý v ods. 1 slovami "Vodič nesmie zastaviť a stáť" uvádza celý rad činností, za ktoré policajný zbor napĺňa prijmovú stránku štátneho rozpočtu pokutami. V § 137 sa porušenie ustanovených zákonom o cestnej premávke sa považuje za porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Ak by v § 25 bola spojka "A" chápaná v zmysle konjunkcie, tak potom zastaviť a stáť nie je možné súčasne a preto nie je možné zákon porušiť spôsobom uvedeným v § 25 a (nielen) tento paragraf by bol v zákone nadbytočný.

Iste by trochu pomohlo, pokiaľ by sa návod na používanie spojek A a ALEBO dostal do legislatívnych pravidiel. Nebol by to však všeliek, pretože skúsenosť učí, že legislatívna iniciatíva poslancov v parlamente môže do zákona dostať úplné alogizmy. Mojim favoritom je nezabudnuteľný § 40 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2007. Ten znel poposlanecnej parlamentnej úprave vládneho návrhu takto: "Sterilizáciu možno vykonať len na základe písomnej žiadosti a písomného informovaného súhlasu po predchádzajúcom poučení osoby plne spôsobilej na právne úkony alebo zákonného zástupcu osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas doplnenej o písomnú žiadosť a informovaný súhlas osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas a rozhodnutie súdu na základe žiadosti zákonného zástupcu."

Dúfam, že "Informovaný súhlas osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas" tak skoro nič neprekoná. Ale nie som si úplne istý....

Ako jeden z ludi, ktori sa podielali na tvorbe tohto zakona si dovolim napisat nieco na vysvetlenie. S tymto problemom, ktory uvadzate som sa uz sice stretol, aj ked sa teda priznam, ze az taky problem v tom nevidim. Spojka "a" totiz vobec podla mna neznamena vzdy na 100 % "a zaroven". Nevyplyva to ani z bodu 2 prilohy c. 5 LPV, kde sa len odkazuje na to, ze zakon musi byt gramaticky a stylisticky spravny podla pravidiel sl. jazyka. Spojka "a" ma tych vyznamov v slovencine podstatne viac ako len "a zaroven". http://slovniky.juls.savba.sk/?w=a&c=Ae87 Pricom tento argument ma vyznam len pokial trvame na striktnom gramatickom vyklade (k tomu vid napr. nalez III. ÚS 341/07-38).
Konkretne k zastaveniu a statiu - problem pri tomto pouziti spojky "a" vidim skor vo vyznamoch tychto slov ako v samotnej spojke. Navodzuje to dojem zleho pouzitia, pretoze tieto oba pojmy na zaklade ich vymedzenia v zakone nemozu v reali nastat sucasne. Napr. zakaz cuvania a otocenia sa v § 22 ods. 4 uz taketo asociacie nevytvara, resp. som sa s tym este nestretol. Bol by teda problem aj keby sa napr. v § 25 zakazovali cinnosti, ktore sa nevylucuju? Napr. "Vodic nesmie zastavit a svietit" alebo "Vodic nesmie jest a fajcit"? Ide o cinnosti, ktore mozno robit sucasne aj osobitne, pricom umyslom zakonodarcu by bolo zakazat ich vykonavanie aj sucasne aj osobitne. Pre vylucenie vsetkych pochybnosti sa ako najvhodnejsia alternativa javi mozno pouzitie spojky "ani" ako je tomu napr. v § 5 ods. 2. Avsak ani spojku "a" nepovazujem za vyslovene nevhodnu alebo nespravne zvolenu. V tomto pripade ide o vypocet zakazanych cinnosti (v pravnych predpisoch EU na to pouzivaju vyraz "a/alebo"), nie o vymenovanie alternativ.
Co sa tyka odlisneho pouzitia "a" - "alebo" v § 23, tu davam do pozornosti, ze odseky 1 az 3 su pisane v pritomnom case (ako to vyzaduje bod 3 prilohy c. 5 LPV), kdezto odseky 4 a 5 su (vzhladom na ich kontext) v buducom a minulom case. Tam uz by spojka "a" nesedela logicky vzhladom na ucel, ktory sa chce tymito ustanoveniami dosiahnut.
Na zaver by som este dodal, ze pri tvorbe takehoto predpisu ako je zakon o cestnej premavke (nejde ani tak o jeho legislativnu alebo pravnu narocnost alebo komplikovanost, ale skor o jeho realne uplatnovanie - nepoznam iny pravny predpis, ktory by kazdy clovek uplatnoval denne tak casto ako tento) sa prihliada na viacero veci, ktore mozno az tak priamo s legislativou nesuvisia. Ide napr. aj o isty tradicionalizmus, ked sa nechce velmi menit dlhorocne zauzivane formulacie tych najzakladnejsich pravidiel (konkretne takato formulacia "zastavit a stat" bola 1x pouzita uz vo vyhlaske c. 141/1960 Zb. a odvtedy v kazdom jednom predpise upravujucom pravidla cestnej premavke).

Súhlasím s Vami.

Ono by ale možno pomohlo, keby si legislatívci niekedy preštudovali aj nejaké publikácie z oblasti jazykovedy, napr. od nebohého prof. Mistríka. Jeho dielo je dokonca citované v učebnici slovenčiny pre tuším 5. či 6. či 7. ročník ZŠ.

Tam sa práve rozoberá téme záporov v slovenčine, čo je téme veľmi horúca, pretože slovenčina ako slovanský jazyk používa na vyjadrenie záporu v určitých situáciách zápor dvojitý a práve jeho nepoužitie, resp. použitie potom spôsobuje interpretačné problémy.

Podľa Mistríka by sa v slovenčine nemali používať na spájanie záporov spojky pozitívne, ale negatívne, najmä spojka "ani". Čiže najsprávnejšie by bolo spojenie "zastaviť a stáť" vyjadriť ako [vodič nesmie] "zastaviť ani stáť".

Ale z iného konca si myslím, že problém "zastaviť a stáť" je úplne iná otázka než pôvodne rozoberaná v poste a autorov týchto názorov usvedčuje z nedostatočnej znalosti základov práva.

Totiž, právna norma (ako známe) sa skladá z dvoch základných častí: hypotézy (v našich starších a západných dielach nazývaná aj "skutková" podstata") a dispozície (nazývanej aj "právny následok"), pričom vzťah medzi nimi je taký, že hypotéza je v podstate podmienkou, za ktorej nastane dispozícia.

Zmysel rozlišovania kumulatívnych a alternatívnych predpokladov je tak zjavne a jednoznačne daný len v prípade hypotézy, keďže je rozdiel, či určitý následok nastáva za podmienky, že "A alebo B" alebo "A a súčasne B".

Avšak v prípade dispozície, už takéto rozlišovanie nemá význam, pretože to, že je dispozícia vyjadrená "kumulatívne", znamená len toľko, že pri danej hypotéze nastávajú oba právne následky, pričom je v zásade nepodstatné, či nastanú súčasne alebo nie. Pokiaľ nie sú v zjavnom logickom rozpore (teda že súčasne má nastať následok A a non A), nastávajú obidva. Práve naopak, ak by boli spojené "alternatívne", spôsobovalo by to nejasnosti, pretože by nebolo jasné, či a ktorý z následkov musí nastať, resp. či a kto má právo voľby následku apod.

In concreto - ak by bolo ustanovené, že vodič nesmie "zastaviť alebo stáť", znamenalo by to, že je na výbere vodiča, ktorý bude dodržiavať, pričom z logiky veci každý vodič bude môcť na danom mieste zastaviť (teda uviesť vozidlo do pokoja na čas nevyhnutný na vyloženie a/alebo naloženie), pretože tým ešte nestojí, takže jeden z alternatívnych následkov rešpektuje.

Mal som rozpisany siahodlhy prispevok, ale prisiel som na to, ze od autora pred nim potrebujem odpoved na otazku:

Kde sa berie ta istota, s ktorou Vy ako autor a niektori diskutujuci tiez, narabate so spojkou "a" pouzitou v pravnom jazyku, ako so spojkou so skalopevne zadefinovanym vyznamom "a zaroven"?

Zaujima ma zdroj tohto poznania, nejaka autorita.

V pripade, ze uvediete zdroj, mal by som doplnujucu otazku: Ak je teda zdroj, ktory spojke "a" dava jeden a prave jeden :) vyznam, ako mozete zaroven tvrdit, ze text ustanovenia isiel proti jeho ucelu? Odkial, ak nie z textu, chcete v takom pripade cerpat ucel ustanovenia? Ak je vyznam textu jasny, tak ucel textu urcuje prave tento vyznam textu.

Ibaze by bol ten text nejasny, t.j. ponukal viacere interpretacie. Lenze v takom pripade zasada zakazu denegatio justitiae prikazuje USSR zodpovedat tuto otazku a na pouzitie roznych interpretacnych technik je autorizovany a zaroven zaviazany samotnym zlyhanim zakonodarcu.

Myslím, že obe otázky už boli zodpovedané v diskusii a tak len krátko:

Používanie spojky "a" vo význame "a zároveň" vyplýva z legislatívnych pravidiel vlády, konkrétne z ich prílohy č. 5 bod 2. a 5.

Účel ustanovenia nie je možné vyhodnocovať bez ohľadu na účel celého zákona. Text ustanovenia neexistuje vo vzduchoprázdne, ale je (mal by byť) vytvorený v kontexte a logike celého zákona. V uvedenom príklade je zrejmá logická chyba, keďže z doslovného znenia ustanovenia vychádza normatívne pravidlo, ktoré je nelogické a prieči sa účelu celého zákona. To vysvetlil aj ústavný súd v citovanom rozhodnutí takto: "Ak by mala aplikácia predmetného ustanovenia viesť k takému výsledku, ktorý očakával sťažovateľ (teda, že úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou by musel byť v okolnostiach jeho prípadu zároveň obzvlášť závažným úmyselným trestným činom), potom by zákonodarca formuloval písm. a) § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach a strelive tak, že za bezúhonnú osobu by sa na účely tohto zákona nepovažoval ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin spáchaný so zbraňou. V uvedenom ustanovení by tak nebolo potrebné zakotvovať osobitne kategóriu obzvlášť závažných úmyselných trestných činov a úmyselných trestných činov spáchaných so zbraňou, ak by ju tvorca právnej normy chcel vzťahovať len na tie osoby, ktoré spáchali obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, a k tomu ešte aj so zbraňou.".

Skusim odpovedať za autora a inych diskuterov - a nech ma pripadne doplnia:

Myslím, že tie argumenty tu boli už uvedené, len ich skúsim zhrnúť. Vychádza sa z toho, že spojka "a" je v logike označením konjunkcie. Aj v bežnom jazyku sa používa na označenie konjunkcie - to, že sa v praxi robia chyby a spojka "a" sa niekedy nesprávne používa vo význame "alebo", neznamená, že táto chybná prax je správna.
A ako uviedol Andrej Majerník, aj z Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov vyplýva, že na vyjadrenie alternatívy sa používa spojka "alebo": "Alternatívy sa vyjadrujú vylučovacou spojkou „alebo“, a kde je to vhodné, spojkou „či“." (Bod 5. Prílohy č. 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov - č. 19/1997 Z. z.).
Právo musí byť predvídateľné a musí byť rozumom pochopiteľné. Z hľadiska predvídateľnosti a racionality práva je určite odôvodnenejšie vychádzať skôr z toho, že zákon sa riadi logikou, ako z toho, že zákon pravidlá logiky porušuje. Čiže považovanie spojky "a" za alternatívu je výrazným zásahom do princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva. Kladiem si otázku, či by menším zásahom do princípu predvídateľnosti práva a právnej istoty nebolo neskoršie prijatie retroaktívneho zákona, ktorý by páchateľom, ktorý nadobudli právo držať zbraň na základe ustanovenia so spojkou "a", zobral právo držať zbraň.

A čo sa týka tvrdenia, že "text zákona šiel proti jeho účelu" - tak by som povedal, že diskutujúci mali na mysli skôr rozumné usporiadanie vecí a nie "účel" zákona. Čiže skôr podľa mňa chceli vyjadriť názor, že právna úprava, ktorá obsahuje konjunkciu, je nevhodná - napr. z hľadiska jeho praktických dôsledkov.

Neviem, či som zodpovedal vaše otázky, ale som zvedavý na váš dlhý príspevok :)

Páni, ďakujem za reakcie. V prvom rade sa s hanbou priznávam, že diskusiu som len preletel a ďakujem za ozrejmenie argumentov, ktoré už zazneli.

K veci samotnej:

(1) Legislatívne pravidlá vlády (LPV), podľa čl. 1, záväzne určujú pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov (VZPP). Nie pravidlá ich aplikácie. Z toho vyplýva, že podľa mojej mienky v žiadnom prípade nevytvárajú akúsi asumpciu ich dodržiavania, nieto ešte nároky na interpretáciu VZPP súdmi. Inými slovami, možno ich aj nedodržať.

(2) Podľa mojej mienky, a žiaľ nemám prístup k literatúre, ktorá moju mienku formovala, spojka "a" má rôzne použitia a ak teda skúmame zmysel ustanovenia, nemôžeme automaticky prezumovať, že zákonodarca LPV dodržal. Okrem toho tiež nemôžeme tvrdiť, že ide o ustanovenie "nelogické". Na druhej strane, môžeme tvrdiť, že istá interpretácia ustanovenia protirečí účelu zákona.

Z toho podľa mňa vyplýva, že ÚSSR, keďže interpretoval ustanovenie, ktoré už vďaka sporu samotnému má zjavne možné rozličné interpretácie, pri svojej činnosti nenarážal do akéhosi pevného významu ustanovenia, ktoré by prebúral teleologickou argumentáciou a tak ani nevyvstali otázky, ktoré autor v článku naznačuje (právna istota, trojdelenie moci). LPV nám v tomto prípade neposlúžia ako interpretačné pravidlo, keďže nevieme, či sa ich zákonodarca pridŕžal. Zákonodarca vlastnou chybou spôsobil nejasnosť ustanovenia a teda umožnil súdom širšie pole interpretácie.


Je fakt, že nemôžeme prezumovať dodržiavanie LPV nejakým spôsobom škodlivý pre právnu istotu? A ak áno, prečo doteraz nemáme právny predpis, ktorý by takúto asumpciu zakladal?

Dôvodom je práve flexibilita výkladu, ktorá sa veľmi hodí práve pri prípadoch, keď zákonodarca používa jazyk nejasne.

Pokiaľ ide o argumentáciu účelom samotnú, skutočne mám problém niečoho sa chytiť. Argument, že keby zákonodarca chcel, napísal by to inak je slabý - mohol to napísať aj nemusel, lebo ako dodržal LPV, dáva aj takéto znenie zmysel (najlepším dôkazom mi buď práve tvrdenie pána Vozára, že "znenie ustanovenia, ide proti účelu"; ustanovenie má teda jasne nejaké znenie, t.j. JE logické a dáva zmysel, otázka je, či žiadúci). Je totiž závislí od veci, ktorú nevieme, t.j. čo vlastne zákonodarca chcel.

Subjektívna teleologická argumentácia (teda vciťovanie sa do vôle zákonodarcu), preto naráža na zásadný problém. Pokiaľ ide o objektívnu teleologickú argumentáciu (teda či je takéto ustanovenie vzhľadom na dobu a okolnosti žiadúce), tam ÚSSR príliš do diskusie neprispel. Prečo je žiadúce, aby sme "a" vykladali ako "alebo"? Opomeňme teraz následnú revíziu tohto ustanovenia zákonodarcom.

A, asi, k hlavnej otázke, či ÚSSR takto vytvoril princíp prípadne ohrozujúci právnu istotu:

Problém je, že v tomto prípade nevieme, čo to bola tá právna istota. Ktorá z tých interpretácii bola tá "právna" a tá "istá"? V príspevku nado mnou Peter Kováč ukazuje príklady z cestného zákona, ktoré by sme asi tiež nevykladali podľa LPV.

Teleologická argumentácia súdov len reaguje na zjavnú skutočnosť, že spojka "a" sa v právnom texte používa vo viacerých významoch, napriek zneniu LPV. Teleologickým výkladom sa dospeje k právne istejšiemu výsledku (po tomto rozsudku všetci predsa vedeli, ako sa zákon vykladá) a či to poškodí právnu istotu? Neviem, to mi príde ako príliš abstraktná debata, počkajme si na prípady:).

Predošlý príspevok bol samozrejme odo mňa, poplietli sa mi kolónky.

Nuž, ja si myslím, že pravidlá, ktoré sú vytvorené na tvorbu zákonov, by sa zároveň mali použiť aj na jeho aplikáciu. Veď predsa, ak pri tvorbe zákona tvrdím, že spojka "alebo" označuje alternatívu, tak z rovnakej premisy vychádzam aj pri jej interpretácii. O tom je, podľa môjho názoru, právna istota, že rovnaké slovné spojenie, či slovo sa použije vždy rovnako v tom istom význame a teda sa rovnako použije pri tvorbe zákonného ustanovenia ako aj pri jeho aplikácii. To, či zákonodarca subjektívne vedel, že má aplikovať LPV je v tomto ohľade podľa mňa nepodstatné.

Ak následne súd výkladom povie, že interpretujte spojku "a", ktorá sa má podľa LPV vždy používať rovnako s významom "a zároveň" ako "alebo" zasahuje tým do princípu právnej istoty ... pokiaľ dostatočne neobjasní svoje kroky, prečo vyložil spojku "a" ako "alebo".

Ak je to súd ústavný, ktorý svojim spôsobom formuje názory všeobecných súdov, tak ten by mal objasniť nielen to, prečo vykladá "a" ako "alebo", ale aj kedy "Orgány aplikujúce správne právo, a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať." a za akých podmienok.

K LPV -

S takouto argumentáciou mám niekoľko problémov:

a) prečo potom zákonodarca vydal LPV ako zákon, ktorý explicitne zaväzuje tvorcov práva a nie orgány jeho aplikácie?

b) presumpcia dodržiavania zákonnosti je problémová z podstaty veci; predsa ak mám na niečo normu, tak tá sa dá z podstaty veci porušiť. ak by sa nedala, netreba ju kodifikovať, išlo by o "prírodný zákon"

c) z legislatívnej praxe, ako je naznačené vyššie, zjavne vyplýva, že zákonodarca nepoužíva spojky v ich uzákonenom význame. preto sa domnievam, že ani nemožno hovoriť o akejsi "právnej istote", pretože stav istoty ani vytvorený nebol.

d) vyplývajúce z c). rovnako pri akejkoľvek inej činnosti správnych orgánov by sme rozhodnutie inštančne vyššieho orgánu, napríklad súdu, nevyložili ako zásah do právnej istoty len preto, že orgán nižšej inštancie si nesplnil svoju zákonnú povinnosť.

V čom s Vami však súhlasím je, že súd, zvlášť ÚSSR, by svoje rozhodnutie, teda pozadie svojej interpretácie, mal náležite zdôvodniť. Nemyslím však, že z dôvodu, že zasahuje do právnej istoty, ale z dôvodu, že ju vytvára a neistotu odstraňuje (navyše s, i keď nepriznaným, erga omnes účinkom). Mimochodom, nepokladám zdôvodnenie ÚSSR za dostatočné, ani zďaleka, pokiaľ pozostávalo iba z konštatovania, že "keby zákonodarca chcel, tak by...". Ide podľa mojej mienky o slabý tip argumentu, nakoľko takto jednoducho vysvetlený pokus o vcítenie sa do zákonodarcu smrdí:). Možno chcel to, možno chcel ono.

Pekný deň a vďaka za upozornenie na zaujímavý nález.

j

Len dodám, že až teraz som si všimol príspevok autora M.B., ktorý tvrdí, že sa podieľal na tvorbe zákona a (zároveň:) si nemyslí, že spojka "a" má len jeden význam.

To len na ilustráciu, že s tou právnou istotou by som to tak horúco nevidel.

Myslím, že pán/pani M.B. sa vyjadroval k zákonu o cestnej premávke a nie k zákonu opisovanému v samotnom článku.

Rovnako si Vás dovolím poopraviť - LPV neboli schválené v zákonnej forme, ale len uznesením vlády.

Zároveň si však nemyslím, že iba uzákonenie nejakého pravidla a jeho bezchybné používanie je jediným znakom právnej istoty.

K ostatnému tu už bolo tuším povedané viac než dosť ... :)

Pokiaľ ide o LPV, prirodzene súhlasím a ďakujem za opravu.

Pokiaľ ide o pana M.B., tam súhlasiť nemôžem:). Ja som predsa netvrdil, že sa vyjadroval k zákonu opisovanému v článku. Uvádzam ho pre ilustráciu toho, že (za predpokladu vierohodnosti tvrdení pána M.B.) samotní tvorcovia zákonov uvažujú inak, ako tvrdíte, že by podľa LPV mali a zjavne to nepovažujú za prekážku právnej istoty.

A áno, súhlasím, povedané bolo dosť. Priznám sa, ja by som pár otázok mal, ale budem rešpektovať nepísané pravidlo akademickej diskusie a nechám si zájsť chuť. S jednou výnimkou. Vy máte nejaký názor na otázky, ktoré ste koncom článku nastolili?

Myslím, že v príspevku M.B. bol problém spojky "a" uvádzaný na príklade "zastaviť a stáť", ktorý sa podľa môjho názoru nehodí na situáciu opisovanú v článku. Odkazujem v tomto na Michala Novotného, ktorý na to v reakcii poukázal.

Čo sa týka môjho názoru: nastolenými otázkami na konci článku sa podľa môjho názoru musí zaoberať každý súd, ktorý svojim výkladom ide proti textu ustanovenia. nemám problém s teleologickým výkladom a som rád, ak je súdmi používaný, avšak v takýchto hraničných prípadoch by som bol rád, aby jeho použitie bolo jasne a jednoznačne odôvodnené, pretože v opačnom prípade mi unikajú hranice, kam môže súd svojim výkladom zájsť. Ak súd povie, že normu vyloží proti jej zneniu, musí si odpovedať na otázky - ako je zasiahnutá právna istota ? ako je zasiahnutý ústavný imperatív uvedený v čl. 2 ods. 2 ústavy ?

Tento konkrétny príklad je celkom jasný a v zásade mi nevadí, ako bolo toto ustanovenie vyložené. Vadí mi však spôsob, ako sa k tomu ÚS postavil a že tým skutočne otvoril cestu aj prípadom, kde to tak jasné byť nemusí.

aha, takže autor článku ma predbehol a už zareagoval, kým som svoj príspevok dopísal :-)