Utajovanie procesných rozhodnutí súdov je protiústavné. Český Ústavný súd zasa inšpiráciou pre slovenské súdy.

Pokial sa autor clanku opiera o judikaturu ceskeho ustavneho sudu, je treba jednym dychom dodat, ze podla judikatury US CR v pripade abstraktnej kontroly ustavnosti neexistuje pravo na zakonneho sudcu. Pri kontrole ustavnosti pravneho predpisu neexistuje subjekt, ktory by si toto pravo mohol na ustavnom sude uplatnovat. Ak navrhovatel napada na ustavnom sude protiustavnost pravneho predpisu, nejedna sa o jeho subjektivne verejne pravo, ale o abstraktnu kotnrolu ustavnosti. Rovnako ani pravny predpis nema ziadne subjektivne prava. Preto na zverejneni uznesenia o (ne)vyluceni sudcu ustavneho sudu v pripade interrupcneho zakona neexistuje ziaden verejny zaujem, cesky ustavny sud tvrdi, ze vylucovanie ustavneho sudcu z rozhodovania o abstraktnej kontrole ustavnosti, a teda ani slovensky ustavny sud vobec ziadne uznesenie k tomu vydat nemusel.

Vaša argumentácia je mimoriadne formalistická a opomína podstatu ústavného práva na informácie. Neviedla by takáto argumentácia náhodou k tomu, že by sme mohli povedať, že keďže pri abstraktnej kontrole ústavnosti sa nejedna o verejné subjektívne právo, tak nie je vo verejnom záujme ani zverejnenie odovodnenia nalezu ustavneho sudu - a ze staci poznat vyrok nalezu (teda ci ustanovenie je alebo nie je v sulade s ustavou)? Takisto sa podľa mňa nedá stotožnovať verejný záujem na prístupe k nejakej informácii, s tým, či sa táto informácia týka uplatnenia nejakého verejného subjektívneho práva. Ani nakladanie s majetkom štátu (napr. privatizácia štátneho majetku) sa nedá priamo spojiť s konkrétnym verejným subjektívnym právom nejakej konkrétnej fyzickej osoby, a napriek tomu má táto osoba ústavné právo na informácie o nakladaní s verejnými prostriedkami (resp. na verejnosti týchto informácií je verejný záujem). Ja vidím dosť naliehavý verejný záujem na tom, aby boli verejne známe argumenty (nachádzajúce sa v uznesení Ústavného súdu), že o posudzovaní takého významného zákona rozhodujú naozaj iba sudcovia, ktorí sú nezaujatí. Ak existuje uznesenie o nevylúčení sudcu, neviem si predstaviť, v akom ústavnom záujme je potrebné ho utajovať.

"o posudzovaní takého významného zákona rozhodujú naozaj iba sudcovia, ktorí sú nezaujatí". Ako mozu byt sudcovia zaujati voci pravnemu predpisu? Podla judikatury ceskeho ustavneho sudu taka otazka nema zmysel. Zaujatost je mozna len v pripade osob, o ktorych rozhoduje sudca, nie v pripade pravneho predpisu.

Ak ustavny sud rozhodne, ze uznesenie nezverejni, tak toto rozhodnutie US nemoze byt protiustavne. Akonahle zacneme spochybnovat ustavnost rozhodnuti ustavneho sudu, mozme sa rozlucit s ustavnostou. Mimo to, taketo rozhodnutie o zverejneni alebo nezverejneni oprocesneho uznesenia by v tom pripade podliehalo sudnemu prieskumu v oblasti spravneho sudnictva. Ja si naozaj neviem predstavit, ako spravny sud preskumava rozhodnutie Ustavneho sudu o zverejneni ci nezverejneni nejakeho uznesenia (na prieskum rozhodnuti o zverejnovani ci nezverejnovani rozhodnuti upozornuje v odlisnom stanovuisku predseda sudu Pavel Rychetsky).

O nesprístupnení rozhodnutia nerozhodlo plénum ÚS, ale iba predsedníčka ÚS ako "štatutárka" správy ÚS. Čiže išlo o rozhodnutie Ústavného súdu ako orgánu verejnej moci vykonávajúceho verejnú správu, a nie rozhodovaciu činnosť súdu.
Možnosť spochybňovať ústavnosť rozhodnutí ÚS naopak považujem za jedinú možnosť verejnej kontroly, ktorá nad rozhodovacou činnosťou ÚS existuje. V opačnom prípade by bol ÚS úplne bez kontroly.
To, že rozhodnutie predsedníčky ÚS v oblasti verejnej správy podlieha prieskumu v správnom súdnictve, nepovažujem vôbec za problém.

A ako sa teda ta kontrola "ustavnosti" rozhodnuti ustavneho sudu bude prejavovat v praxi? Maju sa "neustavne" rozhodnutie ignorovat?

To som nepovedal. Mam na mysli napr. verejnu diskusiu a odbornu verejnu kritiku tykajucu sa rozhodnuti Najvyššieho súdu USA.

V praxi boli už viacerí sudcovia vylúčení aj z posudzovania ústavnosti zákona. V konkrétnom prípade išlo o sudcu, ktorý ako poslanec podpísal podnet na vyslovenie protiústavnosti zákona, a po zvolení za sudcu ÚS o tomto podnete rozhodoval. Minimálne by bolo vo verejnom záujme poznať argumentáciu Ústavného súdu, prečo takéhoto sudcu nepovažuje za zaujatého.

Asi sa po celu dobu diskusie budem opakovat ako obohrata platna, ale nevadi. Preco nepovazuje takeho sudcu za zaujateho? Lebo zmyslom namietky zaujatosti je zaistit pravo na zakonneho sudcu. Zakon nema pravo na zakonneho sudcu. Znova zopakujem, ze v CR sa tento pripad riesil, ked ustavny sudca v minulosti sa podielal na vydani takeho predpisu ako politik: poslanec v pripade zakona, clan vlady v pripade nejakeho podzakonneho pravneho predpisu, atd.... Ale pokojne to napisem este 20-krat.

Samozrejme mozeme teoreticky debatovat o vylucovani sudcov pre zaujatost pri posudzovani ustavnosti predpisov, ale faktom je, ze slovensky ustavny sud tuto prax uplatnuje. Cize rozhodnutie ustavneho sudu o nevyluceni sudcu existuje. Nevidim dovod, preco by sa verejnost nemohla oboznamit s tymto rozhodnutim US. Toto je vec, ktora je predmetom diskusie, a nie vec, ktoru stale nastolujete vy.

Nemá náhodou každé konanie pred ÚS SR navrhovateľa? Pokojne to napíšte ešte 100x...

Autor v clanku tvrdi, ze cesky ustavny sud oznacil za protiustavne pausalne vylucenie sudnych rozhodnuti z povinnosti ich spristupnit. Toto tvrdenie nie je pravdive. Cesky ustavny sud sa vobec nezaoberal pausalnym vylucenim skupiny ROZHODNUTI (ako tvrdi autor), ale celu vec striktne posudzoval ako pausalnu skupinu ROZSUDKOV. Ustavny sud v celom naleze striktne operuje s pojmom "nepravomocny rozsudok", podobne v clanku aj David Kosar. Ani cesky US, ani D. Kosar nikde nehovoria, ze by pausalne odmietnutie jednej skupiny sudnych ROZHODNUTI bolo protiustavne. Posledna veta v tomto clanku hovori o tom, ze tuto argumentaciu mozno "jednoznacne" vztiahnut nie len na rozsudky, ale aj na sudne rozhodnutia vseobecne. Pre zaver o takejto "jednoznacnosti" mi v clanku chyba aspon jediny argument, preco sa to tyka vsetkych rozhodnuti a nie len rozsudkov. V citovanom naleze totiz zazneli aj ine argumenty, ktore mozno vztiahnut len na rozsudky, ale nedaju sa vztiahnut aj na rozhodnutia (napriklad verejne vyhlasovanie). Naopak, tento argument povinneho verejneho vyhlasovania rozsudkov "a contrario" oslabuje povinnost zverejnovania uzneseni, kedze uznesenia sa verejne nevyhlasuju.

Neprípustnosť paušálneho utajovania celej určitej kategórie súdnych rozhodnutí vyplýva z ústavnej požiadavky proporcionality pri obmedzovaní základného práva na informácie (resp. z princípu selekcie). To je základný argument, prečo český ÚS vyhlásil českú právnu úpravu za protiústavnú. Inými slovami, prinajmenšom sa dá povedať, že v súdnom rozhodnutí každého druhu (aj v procesnom rozhodnutí) sa môžu nájsť informácie, ktorých zverejnenie nemôže spôsobiť ujmu na ústavných záujmoch, a preto je ústavne neprípustné paušálne utajovanie celej kategórie súdnych rozhodnutí. Princíp proporcionality je ústavný princíp, ktorý sa jednoznačne vzťahuje aj na otázku prístupu k procesným súdnym rozhodnutiam.
Ešte raz citujem odsek z nálezu, ktorý je uvedený aj v článku:
„Klíčová je teze, že nelze (přirozeně) a priori vyloučit, že v konkrétním případě bude ochrana základního práva převažovat nad citovanými hodnotami, tj. že nebude dána existence „naléhavé společenské potřeby“ na omezení základního práva.. Právě proto je nutné zkoumat v každém konkrétním případě (podle okolností konkrétní věci) splnění podmínky nezbytnosti omezení základního práva a svobody jednotlivce v demokratické společnosti. ... Nelze totiž a priori vyloučit, že v konkrétním případě bude ochrana základního práva na takovou informaci převažovat nad jinou chráněnou ústavní hodnotou, tj. že nebude dána existence „naléhavé společenské potřeby“ na omezení základního práva. ... Obsahem § 12 zákona o svobodném přístupu k informacím je tak pravidlo selekce; to odpovídá požadavku, aby oprávněné omezení přístupu k informacím bylo vždy uplatněno jen v nejmenším nutném rozsahu. Toliko toto ustanovení tedy naplňuje a garantuje požadavek minimalizace zásahu do základního práva či svobody....“

Takze ustavna poziadavka proporcionality je jediny argument, o ktory je mozne opriet to, ze tento nalez sa vztahuje aj na zverejnovanie procesnych uzneseni. Aj to je iba Vasa interpretacia tohto nalezu, pretoze cesky ustavny sud sa takto explicitne nikde nevyjadril.
Opominate, ze v naleze zazneli aj ine argumenty, ktore ale posobia v neprospech Vasich tvrdeni. Napriklad argument, ze ked sa nepravoplatny rozsudok vyhlasuje verejne, neexistuje verejny zaujem na jeho utajeni. Lenze co v pripade uznesenia, ktore sa verejne nevyhlasuje? Podla tejto logiky by malo platit, ze tam naopak neexistuje verejny zaujem na jeho zverejneni.

Keďže český ÚS riešil kauzu týkajúcu sa rozsudkov, tak sa samozrejme nevyjadril konkretne k procesnym rozhodnutiam. Ale z argumentov v naleze (argument princípom proporcionality, ktorý je klucovym argumentom) podla mojho nazoru jednoznacne vyplyva, ze ich mozno aplikovat aj na pristup k inym druhom sudnych rozhodnuti.
Argument, ktory spominate, praveze neposobi v neprospech mojho tvrdenia. Zo skutocnosti, ze sa nejake rozhodnutie nevyhlasuje verejne (napr. rozhodnutie v správnom konaní) predsa vôbec logicky nevyplýva, že by existoval verejný záujem na jeho utajení.

Nemusi existovat verejny zaujem na jeho utajeni, postai, ak neexistuje dostatocny verejny zaujem na jeho zverejneni.

To je praveze omyl. Pravo na informacie moze byt obmedzene (teda informacia moze byt nespristupnena), len ak prevazuje konkurencny ustavny zaujem - zaujem na utajeni - ak je nespristupnenie informacie nevyhnutne v zaujme ochrany konkurencneho zaujmu. Pozrite cl. 26 ods. 4 Ustavy. V skratke sa da povedat, ze princíp znie "čo nie je tajné, je verejné" a nie "čo nie je verejné, je tajné".

Tvrdenie o "jednoznacnosti" nalezu ustavneho sudu je naviac pochybne aj zo struktury samotneho nalezu. 6 sudcov ustavneho sudu zaujalo k nalezu nesuhlasne stanovisko, takze odmietlo aj samotne zverejnovanie nepravoplatnych rozsudkov. K zruseniu protiustavneho ustanovenia v zakone tak doslo iba tesnou vacsinou v plene 9:6. Pretoze podla ceske pravnej upravy je potrebnych minimalne (!) 9 hlasov z 15 na zrusenie zakona (prosta vacsina 8:7 nepostacuje). Zavery autora o jednoznacnosti naozaj nie su na mieste.

Asi trochu nesprávne chápete pojem "jednoznačnosť", ktorý bol zjavne použitý vo vzťahu k textu rozhodnutia US. Rozhondutie súdu sa nestane menej ejd označným tým, že je prijaté tesnou väčšinou. Nejednoznačným by bolo vtedy, ak by bolo vnútorne rozporné, aibistické, "šalamúnsker".