Syntéza pojmu práva a spravodlivosti v súdnom rozhodnutí

Sudca, ako služobník spravodlivosti, má vo svojich rukách pozemskú formu spravodlivosti. Jeho úloha sa stáva o to vážnejšou, o čo naliehavejšia je nutnosť korigovať spoločenský vývoj a proporcionálne rozhodovať. Obdobie partokracie, ktorá na Slovensku vládne, robí tento postup omnoho zložitejším. Nehovoriac o tom, že sudca má zároveň udržiavať equilibrium v diverzifikovanej spoločnosti akou tá demokratická rozhodne je tak, aby sa nezvrhla vo vládu, pred ktorou nás vystríhali antickí grécki filozofi – pred ochlokraciou, t.j. vládou lúzy. Syntéza pojmu spravodlivosti a práva by mala vyjadrovať materiálny korektív toho, s čím občan znechutený zlyhávaním kontrolných mechanizmov pred sudcu príde vkladajúc dôveru do jeho rúk. Vkladá ju do rúk človeka, ktorý je stelesnením tretej rovnocennej moci v štáte. Nikde sa však doteraz neuvádzala definícia pojmu sudca – odkiaľ vlastne pochádza toto zvláštne označenie. Keďže európske tradície a hodnoty sa tvorili ako uvádza profesorka Krsková niekde medzi židovským Sinajom, kresťanskou Golgotou a gréckym Olympom tak, definícia sudcu, ktorú uvediem pochádza zo knihy kníh Biblie a tá uvádza nasledovne: „zásadne sa ním označuje vyvolená osoba, obdarená Božím duchom, vynikajúca morálnou i fyzickou silou a mimoriadnymi vodcovskými schopnosťami... Funkcia sudcu bola dočasná, neprenášala sa dedične na jeho potomkov ani sa nezískavala voľbou ľudu.“

Prvým prvkom, ktorý sudca musí nepochybne zvažovať je pojem práva. Ten sa dá v postmodernej koncepcii chápať ako odveký boj prirodzeného a pozitívneho práva. Právny pozitivizmus je doktrína vychádzajúca z dedičstva Benthamovej ulititaristickej teórie neuznávajúca ingerenciu ostatných normatívnych systémov do pojmu práva. Jej poprední predstavitelia (Bentham, Austin, Kelsen) úplne vylučujú morálny obsah a náboj právnych noriem, považujú ich morálne hodnotenie za irelevantné pre platnosť práva. Hodnotenie noriem morálnymi kritériami je nevhodné, pretože prináša chaos do právneho myslenia. Hans Kelsen pokladá právo za sústavu noriem zoradenú podľa stupňa do pyramídy, kde najvyššou je základná norma (grundnorm), od ktorej sú ostatné odvodené. Ďalším nosným prvkom je vydanie normy na to určenou autoritou. Teda nahrádza legitimitu normy legalitou.

Prof. Svák k tomu poznamenáva, že ako „zdôrazňoval Kelsen, každý štát, ktorý vydáva a dodržiava zákony musí byť ex definitione právnym štátom. Ako hlboko sa mýlil, preukázali čoskoro skúsenosti so stalinistickými a fašistickými štátmi.“ Neskôr tiahne prápor pozitivizmu Hart so svojou omnoho prepracovanejšou teóriou. Hlavné piliere Hartovho typu pozitivizmu najlepšie popisujú jeho kritici (Fuller, Finis, Dworkin). Problém napätia medzi právom a morálkou, ktorý je jadrom oboch smerov najlepšie vystihujú ako obvykle tzv. hard cases. Pri nich ustavične vyvstáva problém s právnou istotou. Pre Harta je prijateľnejším riešením akceptovať retroaktívne zákony, než sa spoliehať na zneplatňujúci účinok morálneho argumentu. Jeho riešenie napätia medzi právom a morálkou je legislatívne. Sám ale pripúšťa, že právny systém potrebuje pre svoju existenciu určitý minimálny obsah prirodzeného práva.

Lenže v opozícii k pozitivizmu stojí ius naturalizmus v podobe základnej Radbruchovej formuly. Tá nám dáva návod ako je nutné sa správať k právu keď je v rozpore s morálkou. Súhlasím s Alexym, že táto cesta pojmu práva sa zhoduje s pozitivizmom dovtedy, kým miera nespravodlivosti nedosiahne takú intenzitu (neznesiteľnú mieru), kedy dodržiavať taký právny poriadok je viac násilím, anarchiou než garanciou poriadku. Stručne zhrnuté prirodzenoprávny pojem práva uznáva spätosť práva s morálkou v podobe odopretia platnosti extrémne nespravodlivému právu. Prelomiť nespravodlivé právo môže jedine sudca, pretože jedine sudca má legitimitu rozhodnúť contra legem na základe spravodlivostného argumentu. Prirodzenoprávna cesta pri riešení napätia medzi právom a morálkou je teda judiciálna.

Základná koncepcia spravodlivosti je načrtnutá v diele zakladateľa peripatetickej školy, učiteľa Alexandra Veľkého, Aristotela. Jeho pojem spravodlivosti je mimoriadne zložitý, pretože je to skôr akcesorický pohľad. Spravodlivosť nám vymedzuje vo vzťahu konania jednotlivca k blížnemu. Tam ju podľa neho vidieť najčastejšie. Sám voči sebe človek nemôže byť spravodlivý, nemôže byť zároveň subjektom aj objektom. Môžeme z toho implicitne dôvodiť, že spravodlivosť je cnosťou, ktorej sa je potrebné naučiť. Je bojom človeka voči svojmu najväčšiemu nepriateľovi – sebe samému a prejavuje sa vo vzťahu k druhým ľudom – svojim blížnym. Odkiaľ sa berie táto črta ľudského charakteru, ktorá sa spolu s láskou a slobodou nedá nikdy umlčať? Je to snáď vrodený dar, ktorý nás odlišuje od prírody, dodáva ľudskosť a vytvára prostredie humanity? Spravodlivými je málo ľudí od narodenia, tento dar je vlastníctvom nemnohých. Ako to z podstaty daru vyplýva dostávame ho zdarma. Znamená to, že ho máme aj tak šíriť ďalej. Zdokonaliť ho a rozmnožiť je našou povinnosťou. Tak sa dostáva k tým, čo tento dar nemajú a môžu sa mu naučiť. Spravodlivosti sa totiž učíme (ne)vedome, cielene od spravodlivých ľudí.

Xenofon to zhrnul takto: „Peržania posielajú chlapcov do školy, aby sa tam naučili spravodlivosť – hovoria, že je to cieľom ich vzdelávania, ako sa u nás hovorí, že cieľom je, aby sa chlapci naučili čítať a počítať.“ Boh je však prozreteľný a pomocou evolúcie je možné kvalitatívne zdokonaliť svoj dar a geneticky ho odovzdať. Tento proces pokračuje opäť na inej kvalitatívnej úrovni vzhľadom na neskôr vyvíjajúce sa podmienky. Lenže spravodlivosť ako kategória ľudského bytia prechádza dlhou a plamennou cestou preverovania dialektickou metódou pro et contra. Z toho nám vyplýva dichotómia konštrukcie spravodlivosti - etická spravodlivosť a distributívna spravodlivosť. Zaujímavosťou spravodlivosti ako kategórie či už metafyzickej alebo právnej (v podobe bonos mores či inej) je v tom, že sa jedná o stred, stred medzi konaním bezprávia a jeho znášaním.

Spravodlivosť je podľa nášho názoru protiváhou moci. Moc „možno vymedziť ako ľudskú schopnosť meniť ľudské správanie, alebo azda trochu presnejšie ako schopnosť sociálnych subjektov meniť správanie iných subjektov.“ A človek ako nedokonalá bytosť má sklon ju aj (zne)(vy)užívať, pritom rozhodujúci je spôsob. Domnievame sa, že moc je sociálnou kategóriou, ktorá preveruje charakter človeka a to dôsledne. Preto starovekí myslitelia, právnici a sudcovia a aj celé sociálne spoločenstvo dali vládu teda aj moc zákonom a nie jednému človeku. Neosobná autorita zákonodarcu či vlády zákona taktiež predstavuje nedokonalosť v zmysle Godelovho teorému. Preto nám vstupuje do hry ďalší kvázikoretív alebo skôr jazýček na vážkach v podobe slušnosti. Slušnosť je opravou zákonného práva, je flexibilnou kategóriou umožňujúcou reagovať na aktuálnu dynamiku vývoja spoločnosti, pretože jednou so základných kategórií je všeobecnosť právnej normy. A všeobecnosť nemôže reagovať dôsledne na dynamiku spoločenského vývoja, inak by sme zostali pri sudcovskom formalizme a formálnej spravodlivosti. Tak sa z uvedeného javí, že spravodlivosť je evidentne metafyzickou kategóriou, postulátom, ktorý nie je možné dosiahnuť, pretože človek je obdarený nedokonalosťou. Veď len Boh vo svojej dokonalosti vie všetko. Cynici alebo pragmatici by mohli namietať a ich námietka je v súlade s tézou o nedosiahnuteľnosti podľa Godelovho teorému, že spravodlivosť nie je v rukách ľudí, ale Boha a my máme len sprostredkovať stretnutie. Problém spravodlivosti, pojmu a boja za jej obsah je bojom nekonečným a jeho podstatou, prejavom je sociálna spravodlivosť.

Pri syntéze oboch pojmov v súdnom rozhodnutí sa prejavuje aj sudcove empirické zázemie. Výstižný príklad nám podáva Procházka: „Praktik v talári rozhoduje o tom, či dieťa rozvádzajúcich sa rodičov zverí do výchovy matky alebo otca. Počas pojednávania matka tvrdí, že otec sa na nej a na dieťati dopúšťal psychického násilia. Otec tvrdí, že je to účelové a nepravdivé tvrdenie. Ak má talár oblečený žena, ktorá bola v detstve svedkom, ako jej otec terorizoval matku alebo bola sama predmetom takéhoto zaobchádzania, alebo má podobnú skúsenosť jej sestra, kamarátka či kolegyňa, toto skúsenostné zázemie bude spoluvytvárať jej hermeneutický horizont. Jej porozumenie veci tak bude prebiehať v štruktúre lemovanej predsudkami: sústredí sa na tie aspekty veci, bude klásť dôraz na tie tvrdenia, pripisovať dôležitosť tým okolnostiam, ktoré „pozná“. Jednoducho sa k skúmanému javu postaví spôsobom zodpovedajúcim jej doterajšej skúsenosti. Ak má talár oblečený muž, ktorý prišiel o výchovu milovaného dieťaťa preto, že sudkyňa uverila nepravdivým tvrdeniam jeho manželky a ňou ovplyvnených svedkov o násilí, ktorého sa mal na nej či na dieťati dopustiť, alebo sa niečo podobné stalo komukoľvek, koho pozná, toto skúsenostné zázemie sa rovnako nevyhnutne odrazí v jeho horizonte. Ak praktik v talári rozhoduje o vine a treste pre mladistvého, ktorému našli v taške niekoľko gramov marihuany, bude jeho hermeneutické situovanie iné v prípade, že marihuanu kedysi sám užíval alebo občas ešte užíva. Dlžník spoločnosti ponúkajúcej pôžičky za úžernícke úroky v ňom spustí iný predsudok v prípade, že jeho matka sa sama stala obeťou podobnej praxe než v prípade, že on sám raz požičal a nebolo mu vrátené." (Procházka,R.: Dobrá vôľa, spravodlivý rozum. Kalligram 2005, s. 179 a nasl.)

Preto je syntéza oboch pojmov tak ako boli načrtnuté v tomto článku so všetkým čo k nim patrí, náročná a vyčerpávajúca, ale je aj intelektuálnou výzvou, životom, umením a zdrojom súdnej moci. Veď sudcovia hovoria, čo je právo a spravodlivosť a zároveň v ich rozhodnutí by sa tieto aspekty mali snúbiť. Zdôraznenie toho, že všeobecná zákonná spravodlivosť, t.j. tá, ktorá sa stane obsahom práva, či vznikne prípadne jej pozitivizáciou a čiastková zákonná spravodlivosť, spočívajúca v nestrannom posudzovaní konkurujúcich si nárokov strán pred sudcom a ich riešenia pomocou právnych princípov by mala byť imanentnou súčasťou rozsudku. Etická spravodlivosť je vždy zrkadlom nastaveným platnému právu, ktorému zobrazuje objektívnu realitu takou, aká je. Niet divu, že občas verejnosti pripomína súdny proces a justícia anekdotu: „Vážený predseda senátu môžem otvoriť okno ?“ Pýta sa advokát. „Je tu teplo, však pán doktor ?“ Hovorí sudca. „Nie, to len aby sem vošlo viac spravodlivosti.“