Zaujať k problematike trestu smrti jednoznačný postoj je pre pre mňa osobne dosť problematické. Dokážem si sám pred sebou obhájiť aj pozitívny a aj negatívny postoj k trestu smrti.
Za hlavný argument v neprospech trestu považujem riziko justičného omylu, ktorý má v prípade tohto trestu fatálne a nenávratné následky.
Ak by záležalo na mne,asi by som si to riziko nevzal na svedomie.
V prospech trestu smrti argumentujem ekonomickými dopadmi dlhoročného, doživotného väzenia.
Pre niektorých ľudí môže byť väzenie doslova vykúpením z ich životnej situácie. Strecha nad hlavou, základné životné potreby majú zabezpečené na úkor slobody, ktorá pre nich nemá takú hodnotu, aby si ju vážili.
Trest smrti sa kontinentálnom a anglo - americkom právnom systéme udeľuje za tzv. hrdelné zločiny, kde je považovaný za hraničnú formu trestu. Teda aspoň by mal.
O koľko väčší preventívny účinok má doživotie, či dlhoročné väzenie ako trest smrti. Podľa mňa tam rozdiel nie je.
Nelobujem tu za a ani proti trestu smrti. Sám na túto otázku nemám jednoznačný názor. Rovnako ako ani na eutanáziu. Ale o tom, snáď nabudúce.
Trest smrti - áno alebo nie?
Tímea Stránská | 10. 11. 2010 | komentárov: 13
Dnes je presne mesiac od 8. výročia Medzinárodného dňa boja proti trestu smrti, ktorý si každoročne pripomínajú svetové medzivládne a mimovládne organizácie, ako aj stovky aktivistov a sympatizantov nesúhlasiacich s takýmto druhom trestu.
Napriek tomu, že ubehlo len pár dní od tejto udalosti, svet mal možnosť prizerať sa na osudy viacerých ľudí, na ktorých bol tento druh trestu vykonaný alebo v dohľadnej dobe bude – či už išlo o iránsku ženu, ktorej hrozí trest smrti ukameňovaním za manželskú neveru alebo bývalého ministra a úradníkov vlády Saddama Huseina, ktorí sú odsúdení za vraždy opozičných aktivistov.
O trestoch, sankciách a následkoch za spoločensky neprípustné alebo netolerované konanie sa diskutuje od nepamäti. Aký trest je najvhodnejší v tom alebo onom prípade, aká dĺžka, forma, či účel? Na rozdielnosti jednotlivých právnych poriadkov vidieť aj rozdielny vývoj a vplyvy pri jeho formovaní. Aj preto je ťažké povedať, ktorý trest je najlepší a najefektívnejší, pretože vždy záleží na samotnej spoločnosti, ktorá si ho ustanoví. Napriek tomu, každý trest by mal spĺňať určité všeobecné kritériá tak, aby jeho aplikovanie bolo čo najprospešnejšie pre spoločnosť. Keď hovoríme o treste, väčšinou máme na mysli následok protiprávneho konania, ktorým sú v mene štátu odňaté určité práva jedinca, a tým mu spôsobená ujma.
Okrem naplnenia prvkov trestu, musí trest spĺňať aj účel, na ktorý bol vytvorený. Základnou požiadavkou je, aby napĺňal ochrannú funkciu, a teda chránil spoločnosť pred jedincami, ktorí ju svojím konaním ohrozujú. Zároveň by mal daným jedincom zabrániť v pokračovaní neželaného konania v budúcnosti. Ďalšou črtou trestu je jeho preventívna funkcia, čo znamená, že v budúcnosti odradí svojou závažnosťou potenciálnych jedincov od protiprávneho konania. Váha trestu by mala byť dostatočná, aby ju potrestaný pocítil a uvedomil si svoje chyby, čím by v tej najideálnejšej rovine malo dôjsť k jeho celkovej náprave. K tomu by mohol napomôcť aj určitý pocit potupy potrestaného jedinca pred očami spoločnosti, ktorá ho poväčšine morálne odsúdi. Avšak pri všetkých funkciách a prvkoch trestu by sa nemalo zabudnúť na jeho primeranosť, teda pomer medzi zákonom chráneným záujmom, závažnosťou konania a následnou ujmou spôsobenou potrestanému jedincovi.
Slovenská republika má zákaz trestu smrti priamo zakotvený vo svojom najvyššom zákone. Ústava SR v čl. 15(3) hovorí: Trest smrti sa nepripúšťa. Taktiež je signatárom viacerých medzinárodných dokumentov o ľudských právach a Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý absolútne zakázal výnimku k právu na život vo svojich protokoloch, a tým aj trest smrti.
Avšak aj v európskom priestore je krajina, ktorá si vyslúžila mnohostrannú kritiku k svojím trestným praktikám, a to Bielorusko, ktoré tento druh trestu stále používa. Naproti tomu jeho blízky sused Rusko má síce oficiálne trest smrti povolený, ale radí sa medzi krajiny, ktoré sa tzv. zdržiavajú jeho výkonu. Tento fakt je však otázny do tej miery, do akej sú informácie a štatistiky oficiálne a potvrdené. Pravdepodobne najkritizovanejšou krajinou zostávajú v tejto oblasti Spojené štáty americké, kde sa trest smrti stále vykonáva, aj keď už v menších počtoch. Pravdou však zostáva, že čoraz viac štátov si uvedomuje neefektívnosť, neopodstatnenosť a bezúčelnosť takéhoto trestu a aj preto má 95 krajín sveta zákaz trestu smrti pre všetky trestné činy a viac ako dve tretiny krajín ho zakázali, či už po právnej alebo praktickej stránke (zdroj: Amnesty International).
Pozrime sa na aktuálny prípad iránskej ženy odsúdenej za neveru. Fakt, že svojím konaním ohrozila spoločnosť je veľmi diskutabilný. Určite jej konanie narušilo morálku a ohrozilo základnú bunku spoločnosti, a to rodinu, avšak v rámci našich zemepisných šírok, by bolo jej konanie nanajvýš spoločensky odsúdeniahodné, a možno ani nie. Ak v intenciách danej spoločnosti pochybila, dáva jej trest smrti možnosť nápravy, má vôbec šancu oľutovať svoje konanie? Naozaj bude mať trest ukameňovaním taký efekt, že všetci vášňou pokúšaní sa ovládnu a nebudú sa stýkať s osobou, ktorá ich priťahuje? Asi nie. Pravdupovediac, je väčšia šanca, že človek si bude hľadať iné cestičky a možno bude opatrnejší v skrývaní sa, ako by mal upustiť od daného konania. Samozrejme je iné riešiť manželskú neveru v európskom kultúrnom priestore, ako povedzme v krajinách s dominantnou moslimskou vierou, ktorá takéto konanie nepripúšťa. Je však ľudský život primeranou cenou za chvíľkové zlyhanie? Neverím, že v danom prípade je princíp proporcionality dostatočne zvážený a naplnený.
Čo však v prípade osoby, ktorá napáchala tie najhoršie zverstvá na bezbranných ľuďoch v čase, keď bola súčasťou vládnej moci? Tu sú kritéria iné, keďže ide o podstatne závažnejšie konanie, ktoré jednoznačne ohrozuje alebo ohrozilo spoločnosť. Je vôbec šanca, že niekto taký sa na základe udeleného trestu „napraví“? Ak v tomto prípade pripustíme možnosť trestu smrti ako najlepšieho riešenia, ostáva rozhodnúť, ktorý spôsob vykonania je najprijateľnejší. Možností je určite veľa, smrteľná injekcia, elektrické kreslo, či obesenie, ale otázne je, ktorá z nich bude aj humánna. Aký účel sa týmto trestom sleduje? Určite môže odstrašiť, ale môže aj napraviť... Ako?
Zástancovia budú argumentovať, že človek ktorý zavraždí viacerých ľudí si naozaj nezaslúži nič iné len trest smrti. Avšak toto zdôvodnenie zaváňa skôr pomstou, než spravodlivým trestom. Na mieste je aj otázka o cieli trestu smrti. Nie je to len zbytočná smrť, ktorá prakticky nemá žiadne opodstatnenie a vykonáva sa v mene akejsi generálnej pomsty, aby spoločnosť mala pocit zadosťučinenia? Zároveň, ak sa spoločnosť chce tváriť demokraticky, je jedným z jej základných prvkov primeranosť zásahov štátu do života človeka, a teda aj primeranosť v otázke trestu. Je však trest smrti adekvátny aj pri tých najohavnejších činoch?
V súčasnosti, kedy sú štáty a ich obyvatelia viazaní početnými medzinárodnými a regionálnymi dohovormi o ochrane ľudských práv, v ktorých je hneď medzi prvými ustanoveniami právo na život, je zvrátené vytvárať rôzne výnimky a rezervácie pri tomto absolútne základnom ustanovení. Ak spoločnosť svojím podpisom prejaví záujem plne sa hlásiť k ľudským právam, je potom konanie, napríklad v prípade USA, Iránu alebo Iraku, ktorí ratifikovali medzinárodného dohovory, zrejme dôkazom, že jej záujem je len „naoko“. Môže byť trest smrti súčasťou demokratickej spoločnosti, ktorá chce dodržiavať ľudské práva?
O trestoch, sankciách a následkoch za spoločensky neprípustné alebo netolerované konanie sa diskutuje od nepamäti. Aký trest je najvhodnejší v tom alebo onom prípade, aká dĺžka, forma, či účel? Na rozdielnosti jednotlivých právnych poriadkov vidieť aj rozdielny vývoj a vplyvy pri jeho formovaní. Aj preto je ťažké povedať, ktorý trest je najlepší a najefektívnejší, pretože vždy záleží na samotnej spoločnosti, ktorá si ho ustanoví. Napriek tomu, každý trest by mal spĺňať určité všeobecné kritériá tak, aby jeho aplikovanie bolo čo najprospešnejšie pre spoločnosť. Keď hovoríme o treste, väčšinou máme na mysli následok protiprávneho konania, ktorým sú v mene štátu odňaté určité práva jedinca, a tým mu spôsobená ujma.
Okrem naplnenia prvkov trestu, musí trest spĺňať aj účel, na ktorý bol vytvorený. Základnou požiadavkou je, aby napĺňal ochrannú funkciu, a teda chránil spoločnosť pred jedincami, ktorí ju svojím konaním ohrozujú. Zároveň by mal daným jedincom zabrániť v pokračovaní neželaného konania v budúcnosti. Ďalšou črtou trestu je jeho preventívna funkcia, čo znamená, že v budúcnosti odradí svojou závažnosťou potenciálnych jedincov od protiprávneho konania. Váha trestu by mala byť dostatočná, aby ju potrestaný pocítil a uvedomil si svoje chyby, čím by v tej najideálnejšej rovine malo dôjsť k jeho celkovej náprave. K tomu by mohol napomôcť aj určitý pocit potupy potrestaného jedinca pred očami spoločnosti, ktorá ho poväčšine morálne odsúdi. Avšak pri všetkých funkciách a prvkoch trestu by sa nemalo zabudnúť na jeho primeranosť, teda pomer medzi zákonom chráneným záujmom, závažnosťou konania a následnou ujmou spôsobenou potrestanému jedincovi.
Slovenská republika má zákaz trestu smrti priamo zakotvený vo svojom najvyššom zákone. Ústava SR v čl. 15(3) hovorí: Trest smrti sa nepripúšťa. Taktiež je signatárom viacerých medzinárodných dokumentov o ľudských právach a Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý absolútne zakázal výnimku k právu na život vo svojich protokoloch, a tým aj trest smrti.
Avšak aj v európskom priestore je krajina, ktorá si vyslúžila mnohostrannú kritiku k svojím trestným praktikám, a to Bielorusko, ktoré tento druh trestu stále používa. Naproti tomu jeho blízky sused Rusko má síce oficiálne trest smrti povolený, ale radí sa medzi krajiny, ktoré sa tzv. zdržiavajú jeho výkonu. Tento fakt je však otázny do tej miery, do akej sú informácie a štatistiky oficiálne a potvrdené. Pravdepodobne najkritizovanejšou krajinou zostávajú v tejto oblasti Spojené štáty americké, kde sa trest smrti stále vykonáva, aj keď už v menších počtoch. Pravdou však zostáva, že čoraz viac štátov si uvedomuje neefektívnosť, neopodstatnenosť a bezúčelnosť takéhoto trestu a aj preto má 95 krajín sveta zákaz trestu smrti pre všetky trestné činy a viac ako dve tretiny krajín ho zakázali, či už po právnej alebo praktickej stránke (zdroj: Amnesty International).
Pozrime sa na aktuálny prípad iránskej ženy odsúdenej za neveru. Fakt, že svojím konaním ohrozila spoločnosť je veľmi diskutabilný. Určite jej konanie narušilo morálku a ohrozilo základnú bunku spoločnosti, a to rodinu, avšak v rámci našich zemepisných šírok, by bolo jej konanie nanajvýš spoločensky odsúdeniahodné, a možno ani nie. Ak v intenciách danej spoločnosti pochybila, dáva jej trest smrti možnosť nápravy, má vôbec šancu oľutovať svoje konanie? Naozaj bude mať trest ukameňovaním taký efekt, že všetci vášňou pokúšaní sa ovládnu a nebudú sa stýkať s osobou, ktorá ich priťahuje? Asi nie. Pravdupovediac, je väčšia šanca, že človek si bude hľadať iné cestičky a možno bude opatrnejší v skrývaní sa, ako by mal upustiť od daného konania. Samozrejme je iné riešiť manželskú neveru v európskom kultúrnom priestore, ako povedzme v krajinách s dominantnou moslimskou vierou, ktorá takéto konanie nepripúšťa. Je však ľudský život primeranou cenou za chvíľkové zlyhanie? Neverím, že v danom prípade je princíp proporcionality dostatočne zvážený a naplnený.
Čo však v prípade osoby, ktorá napáchala tie najhoršie zverstvá na bezbranných ľuďoch v čase, keď bola súčasťou vládnej moci? Tu sú kritéria iné, keďže ide o podstatne závažnejšie konanie, ktoré jednoznačne ohrozuje alebo ohrozilo spoločnosť. Je vôbec šanca, že niekto taký sa na základe udeleného trestu „napraví“? Ak v tomto prípade pripustíme možnosť trestu smrti ako najlepšieho riešenia, ostáva rozhodnúť, ktorý spôsob vykonania je najprijateľnejší. Možností je určite veľa, smrteľná injekcia, elektrické kreslo, či obesenie, ale otázne je, ktorá z nich bude aj humánna. Aký účel sa týmto trestom sleduje? Určite môže odstrašiť, ale môže aj napraviť... Ako?
Zástancovia budú argumentovať, že človek ktorý zavraždí viacerých ľudí si naozaj nezaslúži nič iné len trest smrti. Avšak toto zdôvodnenie zaváňa skôr pomstou, než spravodlivým trestom. Na mieste je aj otázka o cieli trestu smrti. Nie je to len zbytočná smrť, ktorá prakticky nemá žiadne opodstatnenie a vykonáva sa v mene akejsi generálnej pomsty, aby spoločnosť mala pocit zadosťučinenia? Zároveň, ak sa spoločnosť chce tváriť demokraticky, je jedným z jej základných prvkov primeranosť zásahov štátu do života človeka, a teda aj primeranosť v otázke trestu. Je však trest smrti adekvátny aj pri tých najohavnejších činoch?
V súčasnosti, kedy sú štáty a ich obyvatelia viazaní početnými medzinárodnými a regionálnymi dohovormi o ochrane ľudských práv, v ktorých je hneď medzi prvými ustanoveniami právo na život, je zvrátené vytvárať rôzne výnimky a rezervácie pri tomto absolútne základnom ustanovení. Ak spoločnosť svojím podpisom prejaví záujem plne sa hlásiť k ľudským právam, je potom konanie, napríklad v prípade USA, Iránu alebo Iraku, ktorí ratifikovali medzinárodného dohovory, zrejme dôkazom, že jej záujem je len „naoko“. Môže byť trest smrti súčasťou demokratickej spoločnosti, ktorá chce dodržiavať ľudské práva?
Roman Kopil | 10. 11. 2010 21:34:43
// Reagovať
...ani, ani...
Patrik Rako | 13. 11. 2010 18:53:16
// Reagovať
equilibrium
Beccaria sa vyjadruje k trestu smrti vyjadruje spôsobom podobným autorke - podľa neho je vojna štátu proti svojím občanom. Anton Blaha v článku trest smrti áno či nie, taktiež súhlasne vyjadruje, že to nie je ten najšťastnejší spôsob a priznám sa zhodujem sa aj s týmto postojom pretože smrť je len vyslobodením a nie je to najhorší trest ako zničiť človeka, veď doživotné poslúchanie rozkazov, ale samozrejme za v podstate dobré materiálne zabezpečenie, ktoré nemajú mnohí bezúhonní občania je otázne. Predsa však tá známa zelená míľa je takým silným faktorom odstrašenia páchateľa a aj potencionálnych páchateľov. Dozorcovia, ktorí v minulom režime mohli mať účasť na výkone tohto trestu svedecky vypovedajú, že človek počas tej chvíle k stretnutiu s Bohom zošediveli a zostarli z 20, 40 ročných mladíkov sa stali starci. Istota návratu k výkonu ako i istota smrti po úteku sú tak silnými faktormi, že je ťažké udať jasný a racionálny názor. Keďže však trest má byť ultima ratio domnievam sa, že výnimočný trest odňatia slobody je tým najlepším resocializačným prvkom, pokiaľ by týmto odsúdeným bolo umožnené aj študovať prípadné univerzitné vzdelanie a možno by sme z hanebného páchateľa našli reformátora spoločnosti práve vzhľadom na jeho skúsenosti s najhoršou stránkou ľudskej povahy a psychiky.
Roman Kopil | 13. 11. 2010 19:40:47
// Reagovať
out of topic
Pokiaľ sa nemýlim, tak mi dvaja sa poznáme Paťo. Tvoj názor je zaujímavý, ale pripadá mi absurdné, aby niekomu, kto spáchal zločin, za ktorý bol odsúdený na výnimočný trest odňatia slobody, bolo umožnené študovať a získať vzdelanie, ktoré je, žiaľ Bohu, u nás spoplatnené a preto neprístupné pre šikovných, bezúhonných študentov.
Ale ako som povedal, zaujímavý názor :)
Ale ako som povedal, zaujímavý názor :)
Patrik Rako | 13. 11. 2010 21:19:30
// Reagovať
miss point
Nemýliš sa Roman poznáme sa. Pokiaľ si pamätám tak anglo americká právna úprava a pokiaľ sa nemýlim aj francúzska súkromnoprávna úprava trestného práva umožňuje odsúdeným na doživotné tresty (pokiaľ nie je v USA vynesený trest smrti) resocializovať sa formou univerzitného vzdelávania a pokiaľ ma pamäť neklame tak niektorí z nich sú aj absolventi pre nás prestížnych fakúlt, ale to je o inom. Absurdnosť v tom nevidím, veď keď máš príležitosť nazrieť do vývinovej psychiky vraha, odhaliť jeho motívy či nebodaj komparácie jeho myslenia (pred a potom) to sú neoceniteľné kriminologické poznatky veď ktorý vedec by to chcel vyskúšať na vlastnej koži (nie len pre trestnoprávny postih, ale pre tú hrôzu, ktorú zabitie jedinca vlastného druhu spôsobuje). Veď to dokáže pomôcť k prevencii, taktiež nepopieram, že to dokáže ešte samozrejme aj vychovať omnoho prefínakejšieho, brutálnejšieho a chladnokrvnejšieho páchateľa.
Ondrej Pivarči | 16. 11. 2010 13:05:45
// Reagovať
Toto tu ako veľká rodina, poznám totiž vás oboch :-). Súhlasím s Patrikom ohľadom toho zostarnutia katov. Keďže prípad iránskej ženy bol autorkou brilantne vyriešený v prospech života ženy (stotožňujem sa), načrtol by som skôr prípad Andreja Čikatila (http://en.wikipedia.org/wiki/Andrei_Chikatilo - najrozsiahlejší mne známy popis prípadu s okolnosťami). Tam bol rozsudok smrti vykonaný v 1994 zastrelením. Bol tento trest účelný, mal zmysel, bol potrebný, účinný, dôvodný, humánny? Čikatilo mal mozgovú poruchu, je to z jeho konania zrejmé, šanca na nápravu minimálna, pokračovanie trestnej činnosti vysoko pravdepodobné. Skúsim malý rozbor:
Ochranná funkcia trestu - splnená, Čikatilo pokračovať nemôže, spoločnosť neohrozuje.
Preventívna funkcia trestu - vo vzťahu k Čikatilovi - 100%
nulová, pretože človek s rovnakou psychickou poruchou bude rovnaké vraždy páchať.
Primeranosť trestu -
Ochranná funkcia trestu - splnená, Čikatilo pokračovať nemôže, spoločnosť neohrozuje.
Preventívna funkcia trestu - vo vzťahu k Čikatilovi - 100%
nulová, pretože človek s rovnakou psychickou poruchou bude rovnaké vraždy páchať.
Primeranosť trestu -
Ondrej Pivarči | 16. 11. 2010 15:07:43
// Reagovať
pokračovanie
(omylom stlačený enter)
Preventívna funkcia trestu - vo vzťahu k Čikatilovi - 100%, vo vzťahu k ostatným nulová, človeka s rovnakou poruchou nezastaví ...
Primeranosť trestu - keďže pri 56 vyhasnutých ľudských životoch, ktoré sa nedajú navrátiť a keďže Čikatilo trpel psychickou poruchou, ktorá doslova predurčila jeho osud (je spoločnosť zodpovedná za to, že túto poruchu neodhalila včas? - rečnícka otázka), nemožno hovoriť o primeranosti, pretože potrestať niekoho za jeho chorobu je absurdné, rovnako vziať 1 ľudský život výmenou za 56 životov je absurdné. Kto dal jemu život a kto dal tým 56 obetiam život?
Toto však súvisí s inými spoločenskými otázkami ... napr. keby bol proti vôli Čikatila na ňom realizovaný genetický zásah, ktorý by poruchu odstránil, je to humánnejšie konanie, než justičná vražda? Je za predpokladu, že rozpoznáme u niekoho vo vývinovom štádiu plodu genetickú predispozíciu na takéto čikatilovské konanie, humánny jeho potrat? Možno socializáciou takýto defekt zvrátiť a možno takýto proces socializácie všeobecne aplikovať? Ešte inak - je spoločnosť povinná aplikovať také metódy výchovy, ktoré z preventívneho hľadiska, ak je možné socializáciou zmierniť efekt čikatilovskej genetickej dispozície, budú mať preventívny účinok, aby k vraždám a lá Čikatilo nedošlo?
Niektorá literatúra, ktorá rozoberá, či je humánna poprava "by lethal injection" či už aj zastrelením, by sa mohla skôr pozastaviť nad tým, aké reakcie príbuzných obetí Čikatilových vrážd bolo možné pozorovať počas jeho procesu. Ich motiváciou bolo ho výslovne zavraždiť, podľa starého pravidla oko za oko atď. Pravdepodobne, ak by existoval spôsob, ako by mohol viac trpieť než smrťou a títo príbuzní obetí by o ňom vedeli, boli by ho určite použili. Autorka článku tvrdí, že trest smrti zaváňa aktom pomsty. Myslí si, že v prípade Čikatila by nebola takáto pomsta zaslúžená? Pomsta však plodí vendettu, je aktom, ktorý narúša spoločenské štruktúry tak, ako kvapka narúša hladinu jazera. Preto pomsta, keďže obetiam životy nevráti a ani páchateľa Čikatila by nenapravila, nie je v justičnom systéme použiteľná.
Čo je horší pocit pre človeka, "zažiť trest smrti", resp. byť tým, na kom sa práve vykonáva alebo čakať na výkon trestu smrti s vedomím, že on skôr či neskôr príde? Či byť doživotne uväznený bez možnosti "mať osobnú slobodu"? Z hľadiska prevencie možno povedať, že Čikatilo bol uvažujúci človek, pretože keď sa o jeho odporných vraždách začalo písať v tlači, pokúšal sa svoje chorobné nutkania potlačiť, no nepodarilo sa mu to. Je trest smrti prevenciou pred obdobnými ohavnými činmi? Pre niekoho, kto má za svoju najvyššiu hodnotu život a slobodu, možno áno, pre niekoho, kto má za cieľ sa odpáliť spolu s ďalšími x obeťami kvôli viere, pravdepodobne nie. Preto trest smrti ako nástroj všeobecnej prevencie je nepoužiteľný.
Spoločnosť, ktorá má byť založená na jednotlivcoch vážiacich si život a slobodu, ktoré sú hodnotami, prispievajúcimi k rozvoju spoločnosti, nepotrebuje trest smrti, pretože tí jednotlivci, ktorí si život a slobodu vážia, pre tých ako odstrašujúci argument stačí väzenie, pre ostatných nie je hrozbou ani trest smrti.
Čikatilo je odsúdeniahodný masový vrah. Ale trest smrti zastrelením v jeho prípade splnil iba ochrannú a represívnu funkciu. Niektorí príbuzní obetí by mohli namietať, že to bola príliš humánna smrť pre páchateľa tak odporných činov. Tak čo s trestom smrti?
Preventívna funkcia trestu - vo vzťahu k Čikatilovi - 100%, vo vzťahu k ostatným nulová, človeka s rovnakou poruchou nezastaví ...
Primeranosť trestu - keďže pri 56 vyhasnutých ľudských životoch, ktoré sa nedajú navrátiť a keďže Čikatilo trpel psychickou poruchou, ktorá doslova predurčila jeho osud (je spoločnosť zodpovedná za to, že túto poruchu neodhalila včas? - rečnícka otázka), nemožno hovoriť o primeranosti, pretože potrestať niekoho za jeho chorobu je absurdné, rovnako vziať 1 ľudský život výmenou za 56 životov je absurdné. Kto dal jemu život a kto dal tým 56 obetiam život?
Toto však súvisí s inými spoločenskými otázkami ... napr. keby bol proti vôli Čikatila na ňom realizovaný genetický zásah, ktorý by poruchu odstránil, je to humánnejšie konanie, než justičná vražda? Je za predpokladu, že rozpoznáme u niekoho vo vývinovom štádiu plodu genetickú predispozíciu na takéto čikatilovské konanie, humánny jeho potrat? Možno socializáciou takýto defekt zvrátiť a možno takýto proces socializácie všeobecne aplikovať? Ešte inak - je spoločnosť povinná aplikovať také metódy výchovy, ktoré z preventívneho hľadiska, ak je možné socializáciou zmierniť efekt čikatilovskej genetickej dispozície, budú mať preventívny účinok, aby k vraždám a lá Čikatilo nedošlo?
Niektorá literatúra, ktorá rozoberá, či je humánna poprava "by lethal injection" či už aj zastrelením, by sa mohla skôr pozastaviť nad tým, aké reakcie príbuzných obetí Čikatilových vrážd bolo možné pozorovať počas jeho procesu. Ich motiváciou bolo ho výslovne zavraždiť, podľa starého pravidla oko za oko atď. Pravdepodobne, ak by existoval spôsob, ako by mohol viac trpieť než smrťou a títo príbuzní obetí by o ňom vedeli, boli by ho určite použili. Autorka článku tvrdí, že trest smrti zaváňa aktom pomsty. Myslí si, že v prípade Čikatila by nebola takáto pomsta zaslúžená? Pomsta však plodí vendettu, je aktom, ktorý narúša spoločenské štruktúry tak, ako kvapka narúša hladinu jazera. Preto pomsta, keďže obetiam životy nevráti a ani páchateľa Čikatila by nenapravila, nie je v justičnom systéme použiteľná.
Čo je horší pocit pre človeka, "zažiť trest smrti", resp. byť tým, na kom sa práve vykonáva alebo čakať na výkon trestu smrti s vedomím, že on skôr či neskôr príde? Či byť doživotne uväznený bez možnosti "mať osobnú slobodu"? Z hľadiska prevencie možno povedať, že Čikatilo bol uvažujúci človek, pretože keď sa o jeho odporných vraždách začalo písať v tlači, pokúšal sa svoje chorobné nutkania potlačiť, no nepodarilo sa mu to. Je trest smrti prevenciou pred obdobnými ohavnými činmi? Pre niekoho, kto má za svoju najvyššiu hodnotu život a slobodu, možno áno, pre niekoho, kto má za cieľ sa odpáliť spolu s ďalšími x obeťami kvôli viere, pravdepodobne nie. Preto trest smrti ako nástroj všeobecnej prevencie je nepoužiteľný.
Spoločnosť, ktorá má byť založená na jednotlivcoch vážiacich si život a slobodu, ktoré sú hodnotami, prispievajúcimi k rozvoju spoločnosti, nepotrebuje trest smrti, pretože tí jednotlivci, ktorí si život a slobodu vážia, pre tých ako odstrašujúci argument stačí väzenie, pre ostatných nie je hrozbou ani trest smrti.
Čikatilo je odsúdeniahodný masový vrah. Ale trest smrti zastrelením v jeho prípade splnil iba ochrannú a represívnu funkciu. Niektorí príbuzní obetí by mohli namietať, že to bola príliš humánna smrť pre páchateľa tak odporných činov. Tak čo s trestom smrti?
Patrik Rako | 17. 11. 2010 22:03:19
// Reagovať
to be continued
Ondriši čikatilo je dobrá príklad, ale mám ešte jeden kde je to viac než otázne. V USA tiež existoval masový vrah, ktorý počul hlasy diabla o vraždách volal sa Mason a zvraždil aj manželku Romana Polanskeho. To by bola vražda ako každá iná posadnutého zločinca až kým sa nezistilo, že spolu s ňou zavraždil aj nenarodený plod - dieťa ktoré čakala s Polanským. A dostal trest smrti kreslom ak si pamätám správne. S dnešnými poznatkami môžeme hádať či toto nebolo príčinou pre Polanského obťažovanie maloletých tým že stratil vlastnú dcéru. A tu bol trest smrti spravodlivý, alebo by bolo lepšie nechať ho na žive a dovoliť Polanskému stretávať sa s ním a preniesť naňho svoj hnev a akt pomsty ? Je ten trest tým čo si spoločnosť má právo osobovať?
Ondrej Pivarči | 17. 11. 2010 22:53:55
// Reagovať
Ch. Manzon je iný prípad, tam socializácia hrala obrovskú rolu, bol vychovávaný sektou "The Proces Church". Inak, ešte žije, je doživotne vo väzení, má 3 deti. http://cs.wikipedia.org/wiki/Charles_Manson. A pozri si aj meno "Zuzana Atkinsová", to bola tá, čo zrejme zavraždila Polanského Tateovú. To už však nie je čikatilovská psychopatická porucha mozgu, ale satanistické hnutie, Atkinsová bola tiež členkou tzv. satanovej cirkvi, kde asi najväčším psychopatom bol Lavej. Takýchto siekt je po svete kvantum, napr. Krovlejova (http://sk.wikipedia.org/wiki/Aleister_Crowley) a plno iných (napr. http://en.wikipedia.org/wiki/Ananda_Marga). Tieto spoločnosti škodia. Ale trest smrti ich neodradí, viď prípad koreš v texaskom wako či jones v gujane (apokalyptické sekty). týmto len netreba dať šancu k tomu, aby mohli realizovať svoje socializačné praktiky. A ani sci-lógom od hubarda, to sú tiež známi vymývači. Takže Polanský sa s Manzonom stretávať nemôže, lebo do jeho cely ho nepustia a trest smrti má ďalší argument proti.
Patrik Rako | 19. 11. 2010 00:35:29
// Reagovať
Hm netušil som, že Mason dostal doživotie...viem že mu bol udelený trest smrti štátom California ale netuším či mu náhodou ho niekto, či nejaký súd nezmiernil. Satanistických hnutí je mnoho a nie sú veľmi originálne keďže sú len opakom kresťanstva, ale tie čo si vymenoval a najmä LaVeya zakladateľa rádu cirkvi satanovej mal úplne iné pozadie.Než to čo vytvoril je zaujímavejšie odkiaľ prišiel, ale to sem nepatrí a nerád by som práve o tomto tu diskutoval keďže to nie je k veci. Aleistera Crowleya nechajme tiež sem je neštandardné v dnešných časoch o tom diskutovať - viď. vyjadrenie prefekta kongregácie pre náuku viery z orku 1985-87, ale viac už o tom nie. Waco je prípad iný pretože tam je fanatizmus jedného jedinca príčionou smrti iných a skôr pripomína Goebbelsovu smrť za Vodcu ako proces pomýlenej socializácie. A tie apokaliptické sekty no popravde vždy majú len jedného spoločného menovateľa a vždy je tam aj hierarchia a ľudožrútstvo čo je inak závažný patologický jav. Ja nie som zástanca trestu smrti i keď asi pre niektorých zločincov je viac desivý než strata slobody, ktorú oni podľa seba nemajú, keďže svet nie je slobodný podľa nich. Čo sa týka vrážd aj s následkom smrti a trestom smrti zastrelením taký známy prípad justičného omylu, či skôr vraždy je proces s Albertom Dreyfusom, kde mu potom trest zmiernili a práca jeho advokáta Emila Zolu (dokonca bol aj rehabilitovaný). Čo tam, kde je pomsta silnejšia než spravodlivosť v zmysle hesla, že pomsta je jedlo, ktoré najlepšie chutí studené?
Ondrej Pivarči | 20. 11. 2010 16:05:06
// Reagovať
Patricku, on dostal trest smrti, ibaže skôr, než by mohol byť vykonaný, ho v štáte Kalifornia zrušili.
Originalita satanistických hnutí nie je podstatná, ani ich vzťah ku kresťanstvu, ale skôr fenomén, na základe ktorého sa rodia. Vždy je to pár "exaltovaných" jedincov, ktorí vplyvom (vinou) špatnej socializácie sa stali tým, čím sa stali a potom sa postupne obklopili ľuďmi z deklasovaných spoločenských vrstiev, ktorým robili "guru-ov". Trest smrti v prípade týchto guru by bol skôr trestom pre spoločnosť, ktorá ich takto vychovala. Waco je presne obdobný prípad, tých fanatikov tam bolo viac, než len mr. kýros. Neviem, či tá indická apokalyptická sekta je o ľudožrútstve, skôr o sociálnom boji proti niekomu / niečomu. Opäť nežiadúca deviácia spoločnosti a opäť produkt výchovy.
Tvrdíš, že pre niektorých zločincov je trest smrti väčšia hrozba než odňatia slobody. S tým súhlasím, ale aj tak som proti, pretože riziká sú väčšie, ako už Tebou spomenutý Dreyfus. Možno najlepšie by sa taký trest hodil v prípadoch, ako bol "Modrofúz" Landru (ktorého aj v 1922 gilotínou popravili), ale dodnes je jasné skôr to, že ten chlap bol psychicky chorý, hoci sa nevie ako. Hrdelná moc je podľa mňa pre každého človeka priveľké sústo, najmä keď cieľom populácie je prežiť. Patologické javy boli a budú, ale nie je to dôvod na trest smrti, už aj preto, že naprávať patologický jav patologickým javom sa mi nezdá vhodné (napr. zaslúžil by si trest smrti vodca talianskej "našej veci"?).
Originalita satanistických hnutí nie je podstatná, ani ich vzťah ku kresťanstvu, ale skôr fenomén, na základe ktorého sa rodia. Vždy je to pár "exaltovaných" jedincov, ktorí vplyvom (vinou) špatnej socializácie sa stali tým, čím sa stali a potom sa postupne obklopili ľuďmi z deklasovaných spoločenských vrstiev, ktorým robili "guru-ov". Trest smrti v prípade týchto guru by bol skôr trestom pre spoločnosť, ktorá ich takto vychovala. Waco je presne obdobný prípad, tých fanatikov tam bolo viac, než len mr. kýros. Neviem, či tá indická apokalyptická sekta je o ľudožrútstve, skôr o sociálnom boji proti niekomu / niečomu. Opäť nežiadúca deviácia spoločnosti a opäť produkt výchovy.
Tvrdíš, že pre niektorých zločincov je trest smrti väčšia hrozba než odňatia slobody. S tým súhlasím, ale aj tak som proti, pretože riziká sú väčšie, ako už Tebou spomenutý Dreyfus. Možno najlepšie by sa taký trest hodil v prípadoch, ako bol "Modrofúz" Landru (ktorého aj v 1922 gilotínou popravili), ale dodnes je jasné skôr to, že ten chlap bol psychicky chorý, hoci sa nevie ako. Hrdelná moc je podľa mňa pre každého človeka priveľké sústo, najmä keď cieľom populácie je prežiť. Patologické javy boli a budú, ale nie je to dôvod na trest smrti, už aj preto, že naprávať patologický jav patologickým javom sa mi nezdá vhodné (napr. zaslúžil by si trest smrti vodca talianskej "našej veci"?).
Patrik Rako | 20. 11. 2010 20:00:07
// Reagovať
Ved preto sa mi to nezdalo. California vykonávala trest smrti a potom teda je jasné, že guvernér tento trest zrušil a nedošlo k vykonania, tak sa to prekvalifikovalo. Preto sa mi nezdalo, že by pôvodný verdikt znel na doživotie. Ondriš hovoríš, že spoločnosť týchto jedincov vychovala ja tvrdím, že rezignovala na ich výchovu a ponechala ich napospas sebe samým či iným skrytým javom spoločnosti. A nemal som na mysli indickú, ale mexickú apokaliptickú sektu, ktorá unášala mladých amíkov a pri obradoch smrti ich pekne spapkávala.
Dreyfus je veľké riziko keď sa konšpiratívne nevinný človek dostane do tak závažnej šlamastiky, kde všetci nadriadený kryjú tých čo pochybili a najmä krivé obvinenia a prísažníctvo vlastných členov. Niekedy je pre traumatizovanú spoločnosť lepšie ukončiť tak závažný zločin smrťou človeka než neistotou jeho úteku či prepustenia. Rumunský komunistický diktátor a česko-slovenská nežná revolúcia - vymenenie kabátov, sú lepším príkladom použiteľnosti týchto praktík. Veď sám Robspiere konštatoval, že pre národ, ktorý pácha revolúciu je najlepším riešením popraviť tých zo starého režimu aby sa nedostali k moci opäť, ale aj tých čo ju vyvolali aby satana na tróne nevystriedal belzebub. Chamtivosť ako patologická vada charakteru akýmkoľvek spôsobom a je jedno či privatizáciou, holandskými dražbami alebo organizovaným zločinom či sofistikovanejšou formou v podobe verejných tendrov nie je potrestateľná hrdeľným trestom, ale trvalým výsmechom a vedomosťou - usvedčením, kto je vinníkom, ako to uviedol Beccaria -odhalenie a dlhodobý trest na očiach verejnosti sú najlepším liekom na takých ako "naša vec".
Dreyfus je veľké riziko keď sa konšpiratívne nevinný človek dostane do tak závažnej šlamastiky, kde všetci nadriadený kryjú tých čo pochybili a najmä krivé obvinenia a prísažníctvo vlastných členov. Niekedy je pre traumatizovanú spoločnosť lepšie ukončiť tak závažný zločin smrťou človeka než neistotou jeho úteku či prepustenia. Rumunský komunistický diktátor a česko-slovenská nežná revolúcia - vymenenie kabátov, sú lepším príkladom použiteľnosti týchto praktík. Veď sám Robspiere konštatoval, že pre národ, ktorý pácha revolúciu je najlepším riešením popraviť tých zo starého režimu aby sa nedostali k moci opäť, ale aj tých čo ju vyvolali aby satana na tróne nevystriedal belzebub. Chamtivosť ako patologická vada charakteru akýmkoľvek spôsobom a je jedno či privatizáciou, holandskými dražbami alebo organizovaným zločinom či sofistikovanejšou formou v podobe verejných tendrov nie je potrestateľná hrdeľným trestom, ale trvalým výsmechom a vedomosťou - usvedčením, kto je vinníkom, ako to uviedol Beccaria -odhalenie a dlhodobý trest na očiach verejnosti sú najlepším liekom na takých ako "naša vec".
Ondrej Pivarči | 22. 11. 2010 14:11:31
// Reagovať
posun debaty
Patricku, to už si trošku posunul debatu inde, ale budiž. To, čo tvrdíš o rezignácii na výchovu týchto jedincov, podľa mňa nie je možné, pretože jedinec sa so zlými návykmi nerodí, jedinca k tomu treba vychovať. A ak oficiálne povolané orgány k tomu na to rezignovali, ujala sa výchovy tá časť spoločnosti, ktorá vychováva k špatnému. Tá mexická sekta je rovnaký prípad ako tá indická.
Dreyfus bola jednoducho "poruke" obeť, ktorou istá časť štátnej organizácie potrebovala zakryť svoju neschopnosť a debilitu. "Niekedy je pre traumatizovanú spoločnosť lepšie ukončiť tak závažný zločin smrťou človeka než neistotou jeho úteku či prepustenia." - tak s týmto nesúhlasím už vôbec. Keď človek zomrie, nemôže si postoj spoločnosti "vyžrať". trauma spoločnosti sa nemôže "liečiť" pomstou, ale adekvátnym trestom. Čítal som rozhovor s tým generálom, ktorý nariadil popravu rumunského diktátora i jeho ženy a písal, že by to urobil znovu v podobnej situácii, keďže spoločnosť vraj "potrebovala reset". Myslím však, že viac Rumunov by potešilo, keby si musel tvrdo odpracovať 30 rokov väzenských prác, než prostá rýchla smrť zastrelením.
Podľa mňa najlepším liekom na takých, ako je "naša vec", by bolo, aby museli pracovať pod dozorom tých, ktorým rozkazovali sami, a to bez možnosti ospravedlnenia. Takíto nepotrebujú reputáciu, pretože ju už stratia uväznením (zatknutím).
Dreyfus bola jednoducho "poruke" obeť, ktorou istá časť štátnej organizácie potrebovala zakryť svoju neschopnosť a debilitu. "Niekedy je pre traumatizovanú spoločnosť lepšie ukončiť tak závažný zločin smrťou človeka než neistotou jeho úteku či prepustenia." - tak s týmto nesúhlasím už vôbec. Keď človek zomrie, nemôže si postoj spoločnosti "vyžrať". trauma spoločnosti sa nemôže "liečiť" pomstou, ale adekvátnym trestom. Čítal som rozhovor s tým generálom, ktorý nariadil popravu rumunského diktátora i jeho ženy a písal, že by to urobil znovu v podobnej situácii, keďže spoločnosť vraj "potrebovala reset". Myslím však, že viac Rumunov by potešilo, keby si musel tvrdo odpracovať 30 rokov väzenských prác, než prostá rýchla smrť zastrelením.
Podľa mňa najlepším liekom na takých, ako je "naša vec", by bolo, aby museli pracovať pod dozorom tých, ktorým rozkazovali sami, a to bez možnosti ospravedlnenia. Takíto nepotrebujú reputáciu, pretože ju už stratia uväznením (zatknutím).
Patrik Rako | 25. 11. 2010 17:13:08
// Reagovať
naprostá zhoda
nepopieraš totiž to čo si osobne myslím a uviedol som vyššie. Len podotknem, že obeť sa nájde vždy. Súhlasím s odporom voči násiliu, ktorým trest smrti určite je i keď stále sa viem vžiť do situácie kedy by pre mnohých bol vhodnješí a nájdem pre to pochopenie, ale stále mám na zreteli to, že to nie je tá najhoršia vec ako zničiť človeka a preto sa zhodujem s vetou "trest smrti sa nepripúšťa"
