Piliere spravodlivého rozhodnutia (časť II.): Deontológia a profesijná zodpovednosť
Patrik Rako | 03. 12. 2010 | komentárov: 4
Keď už vieme, kto je sudca, čím disponuje a aké základné atribúty tvoria jeho postavenie, začína sa nám vkrádať do slovníka ďalšia stránka sudcovského povolania. Nezávislosť a nestrannosť načrtnutá v prvej časti tohto seriálu má aj svoju druhú stranu mince. Pre niektorých je to odvrátená strana, pre iných posledná bariéra, či nebodaj prirodzená súčasť svojho poslania. Je ňou etika sudcovského povolania presnejšie vyjadrená ako deontológia a profesijná zodpovednosť. V tejto časti si načrtneme opatrný chválospev na povinnosť.
Sudcovské povolanie má v Európe hlbokú tradíciu správania sa a moderné európske súdnictvo dokáže z týchto uzancií a noblesy vyžiť, preto etické kódexy nie sú tradíciou Európy. A v tom je odlišnosť od Spojených štátov, kde etické kódexy justície majú prepracované už od roku 1907.
Aj ústavodarca dbal na deontológiu súdneho stavu, veď pri menovaní sudca skladá sľub, ktorý je uvedený v čl. 145 ods. 4 a začína slovami: „Sľubujem na svoju česť a svedomie...“ a končí „...rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“ Zatiaľ sme deontológiu presnejšie nenačrtli. Laureátka ceny Bielej Vrany a zároveň sudkyňa Dubovcová vo svojom článku vybrala z materiálu Komisie pre otázky etiky v justícii: „Morálka zahrňuje hlavné zásady týkajúce sa dobra a zla, ktoré umožňujú kvalifikovať a posudzovať ľudské činy – univerzálne zákony, ktoré platia pre všetky ľudské bytosti. Profesijná morálka: Členom sudcovského stavu sa ukladá rovnako ako všetkým jednotlivcom usilovať o univerzálne hodnoty a všeobecné morálne hodnoty. Tieto hodnoty vyjadruje špecifickým spôsobom kvôli špecifickému postaveniu sudcu, ktorým je zverená verejná služba justície. Všeobecná morálka sa prelína s profesijnou, ktorá zohľadňuje tak záujmy jednotlivcov, ako aj vyššie záujmy záujmového spoločenstva. Deontológia vzišla priamo z profesijnej morálky – explicitne stanovuje formálne zásady, ktorých nedodržanie sa bude postihovať, a to z dôvodu, že napr. sudca je osoba, ktorá sa pri výkone povolania nevyhnutne ocitá vo vzťahu k užívateľovi, ktorý od neho závisí. Disciplína je represívna časť deontológie.“
Ďalšie konštituovanie tohto pojmu nám podáva Alexandra Krsková: „Kým etika je diskusia o hodnotách, deontológia (deon - povinnosť, ontos - človek, logos – učenie, rozum) je už imperatívnym vyjadrením hodnôt, ktorým by mala profesia slúžiť, súhrnom pravidiel, ktoré obsah týchto hodnôt pretransformujú do jazyka povinností regulujúcich výkon odbornej praxe. Sú to rolové normy, resp. normy, ktoré definujú profesijnú rolu, teda špecifikujú charakteristiku odborníka, jeho kvalifikáciu a správanie, na ktoré je v súvislosti s ňou oprávnený a povinný.“ Toľko k pomenúvaniu štandardov a definícií.
Teraz si načrtneme európske vyjadrenie a hodnoty, pretože tam patríme oddávna a následne ich porovnáme so stavom dnešným a v podstate aj minulým, aby sme si ilustrovali smer, ktorým sa uberáme.
V bode 4.2 Európskej charty sudcov sa uvádza – Sudcovia môžu slobodne vykonávať aktivity mimo výkonu svojho sudcovského mandátu vrátane aktivít, ktoré sú prejavom ich občianskych práv. A práve tu vzniká priestor pre dôslednosť konfrontácie našej reality s touto požiadavkou. Stačí si otvoriť noviny, je jedno či klasické alebo webové, a nájdeme tam vyjadrenia najmä reprezentantov výkonnej moci ako označujú sudcov konajúcich v zmysle uvedených zásad ako „lenivých“, tých ktorí „politikárčia“, či sa „neskoro zobudili“ a pritom len si plnia svoje povinnosti a prejavujú svoju občiansku statočnosť. Na vine je to, že politici a moc výkonná žije v dobe dávno minulej a potom to tak vyzerá v celej spoločnosti – korupcia, rozmáhanie sa organizovanej kriminality, beztrestnosti a rozširovania poslaneckých imunít, tak to fungovalo za čias zločinného socializmu, ako bolo načrtnuté v predošlých bodoch.
V bode 4.3 nám však charta uvádza – Sudcovia sa musia zdržať akéhokoľvek správania, konania alebo prejavu, ktoré by mohlo ohroziť dôveru v ich nestrannosť a nezávislosť. Dôvodová správa k tomuto bodu v poslednej vete dodáva – Napriek tomuto riziku ohrozenia dôvery nie je možné uvedenú zásadu uplatňovať príliš rigídne, aby sudca nebol celkom vyradený zo spoločenského a občianskeho života. Pokiaľ by sme chceli byť cynikmi, formalistami a lipnúť na striktnom jazykovom výklade, postihnutí sudcovia za disciplinárne delikty v pochybných konaniach sa nijak neprevinili, pretože znenie by mohlo ohroziť v našich reáliách neplatí, pretože súdnictvo nemá skoro žiadnu dôveru (menej ako 30% dôveryhodnosti) a preto tam, kde nie je dôvera, nie je možné ju ani ohroziť. Zneužívať právo účelovo vie každý jedinec tiež a bojovať za dobré veci rovnakými zbraňami len s malým, ale podstatným rozdielom – nepoužívať ich, aj keď o nich vie, dokáže málokto, pretože klesnúť na úroveň tých, čo tak činia, by znamenalo stať sa jedných z nich a odtiaľ už niet návratu, a ak áno, tak za cenu veľkých obetí – liečba je horšia než choroba sama. Nás chráni zodpovednosť, láska a vyššia spravodlivosť pred zvodmi moci.
Profesijná zodpovednosť taktiež patrí k tejto časti a v bode 5.1 charty je vyjadrená takto – Pochybenie sudcu pri výkone niektorej z povinností výslovne definovaných v štatúte môže mať za následok sankciu, ktorá môže byť uložená len na základe rozhodnutia, návrhu, odporúčania alebo súhlasu súdu alebo orgánu, ktorého aspoň polovicu tvoria zvolení sudcovia, prijatého v rámci konania zahŕňajúceho úplné vypočutie strán, pri ktorom musí mať dotknutý sudca právo na zastúpenie... ich uloženie sa musí riadiť princípom primeranosti. Slovenskú právnu úpravu tak ako je uvedená v § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 a § 116 ods. 1 a nasl. zákona č. 385/2000 v aktuálnom znení nie je nutné približovať, bolo o nej napísané dostatočne. Problémom je však ich aplikácia a realizácia a tú si musíme na výstrahu ilustrovať z otvoreného listu – Sudcovi Najvyššieho súdu SR Petrovi Paludovi bol pozastavený výkon funkcie sudcu za to, že podal na predsedu Najvyššieho súdu SR trestné oznámenie. Sudkyni okresného súdu bol pozastavený výkon funkcie za jej kritické názory na justíciu a osobu predsedu Najvyššieho súdu SR (urgentne bolo toto rozhodnutie anulované iným orgánom doplnil P.R.). Obom je navrhnutý najprísnejší disciplinárny trest odvolanie z funkcie sudcu. Ide o obdobné prípady ako disciplinárne stíhanie sudkyne Dariny Kuchtovej za jej svedeckú výpoveď v trestnom konaní, ako disciplinárne stíhanie sudkyne Anny Benešovej s návrhom na jej odvolanie z funkcie sudcu s pozastaveným výkonom funkcie za údajné neumožnenie nahrávania priebehu pojednávania a ďalšie prípady uvedené v otvorenom liste. Bolo by dobré doplniť výpočet o ďalšie procesy pripomínajúce 50. roky a to monsterproces so sudcom Rúžičkom a so sudcom Sojkom – momentálne aj disciplinárne odsúdeným, ďalej disciplinárne konanie so sudcom Ludvíkom Bradáčom a sudcom Róbertom Urbanom.
Sudca Mojš, snáď najnespravodlivejšie postihnutý, tento stav komentuje slovami: „Súčasná prax prináša kategóriu rozhodnutí, podľa formy a obsahu, individuálnych právnych aktov, ktorými disponujú funkcionári súdov. Sú to návrhy na disciplinárne stíhanie sudcov odkrývajúce napríklad také vzťahy, že v prípade jedného stíhaného sudcu sa návrh podaný na disciplinárnom súde zoberie späť, aby sa vzápätí podal disciplinárny návrh proti inému sudcovi. Rok po začatí konania si mení dôvody svojho návrhu, pretože disciplinárne konanie sa vyvíja tak, ako jeho zadávateľ nepredpokladal. Je nepodstatné či tieto osoby s titulmi funkcionárov súdov v justičnej hierarchii konajú z vlastnej vôle. Právnici vedia, že náležitosťou právneho úkonu nie je vernosť ani strach, ale slobodná a vážne mienená a prejavená vôľa.“
Takto sa teda na Slovensku uplatňuje deontológia vo vzťahu k tým, čo ju dodržujú, i tým, čo sú na opačnej strane. A pritom odporúčanie výboru ministrov Rady Európy (94) 12 o nezávislosti, výkonnosti a postavení sudcov v princípe I. bodu 1 písm. b) hovorí jasnou rečou: "Výkonná a zákonodarná moc, má zabezpečiť, že sudcovia sú nezávislí a že sa nepodniknú kroky ohrozujúce ich nezávislosť.“ K autorite sudcov v princípe II. bode 2. uvádza: „Sudcovia majú disponovať dostatočnými právomocami a mať možnosť ich uplatňovať za účelom plnenia svojich povinností a ochrany svojej autority a dôstojnosti súdu.“ Je to na Slovensku naozaj tak?
Aj ústavodarca dbal na deontológiu súdneho stavu, veď pri menovaní sudca skladá sľub, ktorý je uvedený v čl. 145 ods. 4 a začína slovami: „Sľubujem na svoju česť a svedomie...“ a končí „...rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“ Zatiaľ sme deontológiu presnejšie nenačrtli. Laureátka ceny Bielej Vrany a zároveň sudkyňa Dubovcová vo svojom článku vybrala z materiálu Komisie pre otázky etiky v justícii: „Morálka zahrňuje hlavné zásady týkajúce sa dobra a zla, ktoré umožňujú kvalifikovať a posudzovať ľudské činy – univerzálne zákony, ktoré platia pre všetky ľudské bytosti. Profesijná morálka: Členom sudcovského stavu sa ukladá rovnako ako všetkým jednotlivcom usilovať o univerzálne hodnoty a všeobecné morálne hodnoty. Tieto hodnoty vyjadruje špecifickým spôsobom kvôli špecifickému postaveniu sudcu, ktorým je zverená verejná služba justície. Všeobecná morálka sa prelína s profesijnou, ktorá zohľadňuje tak záujmy jednotlivcov, ako aj vyššie záujmy záujmového spoločenstva. Deontológia vzišla priamo z profesijnej morálky – explicitne stanovuje formálne zásady, ktorých nedodržanie sa bude postihovať, a to z dôvodu, že napr. sudca je osoba, ktorá sa pri výkone povolania nevyhnutne ocitá vo vzťahu k užívateľovi, ktorý od neho závisí. Disciplína je represívna časť deontológie.“
Ďalšie konštituovanie tohto pojmu nám podáva Alexandra Krsková: „Kým etika je diskusia o hodnotách, deontológia (deon - povinnosť, ontos - človek, logos – učenie, rozum) je už imperatívnym vyjadrením hodnôt, ktorým by mala profesia slúžiť, súhrnom pravidiel, ktoré obsah týchto hodnôt pretransformujú do jazyka povinností regulujúcich výkon odbornej praxe. Sú to rolové normy, resp. normy, ktoré definujú profesijnú rolu, teda špecifikujú charakteristiku odborníka, jeho kvalifikáciu a správanie, na ktoré je v súvislosti s ňou oprávnený a povinný.“ Toľko k pomenúvaniu štandardov a definícií.
Teraz si načrtneme európske vyjadrenie a hodnoty, pretože tam patríme oddávna a následne ich porovnáme so stavom dnešným a v podstate aj minulým, aby sme si ilustrovali smer, ktorým sa uberáme.
V bode 4.2 Európskej charty sudcov sa uvádza – Sudcovia môžu slobodne vykonávať aktivity mimo výkonu svojho sudcovského mandátu vrátane aktivít, ktoré sú prejavom ich občianskych práv. A práve tu vzniká priestor pre dôslednosť konfrontácie našej reality s touto požiadavkou. Stačí si otvoriť noviny, je jedno či klasické alebo webové, a nájdeme tam vyjadrenia najmä reprezentantov výkonnej moci ako označujú sudcov konajúcich v zmysle uvedených zásad ako „lenivých“, tých ktorí „politikárčia“, či sa „neskoro zobudili“ a pritom len si plnia svoje povinnosti a prejavujú svoju občiansku statočnosť. Na vine je to, že politici a moc výkonná žije v dobe dávno minulej a potom to tak vyzerá v celej spoločnosti – korupcia, rozmáhanie sa organizovanej kriminality, beztrestnosti a rozširovania poslaneckých imunít, tak to fungovalo za čias zločinného socializmu, ako bolo načrtnuté v predošlých bodoch.
V bode 4.3 nám však charta uvádza – Sudcovia sa musia zdržať akéhokoľvek správania, konania alebo prejavu, ktoré by mohlo ohroziť dôveru v ich nestrannosť a nezávislosť. Dôvodová správa k tomuto bodu v poslednej vete dodáva – Napriek tomuto riziku ohrozenia dôvery nie je možné uvedenú zásadu uplatňovať príliš rigídne, aby sudca nebol celkom vyradený zo spoločenského a občianskeho života. Pokiaľ by sme chceli byť cynikmi, formalistami a lipnúť na striktnom jazykovom výklade, postihnutí sudcovia za disciplinárne delikty v pochybných konaniach sa nijak neprevinili, pretože znenie by mohlo ohroziť v našich reáliách neplatí, pretože súdnictvo nemá skoro žiadnu dôveru (menej ako 30% dôveryhodnosti) a preto tam, kde nie je dôvera, nie je možné ju ani ohroziť. Zneužívať právo účelovo vie každý jedinec tiež a bojovať za dobré veci rovnakými zbraňami len s malým, ale podstatným rozdielom – nepoužívať ich, aj keď o nich vie, dokáže málokto, pretože klesnúť na úroveň tých, čo tak činia, by znamenalo stať sa jedných z nich a odtiaľ už niet návratu, a ak áno, tak za cenu veľkých obetí – liečba je horšia než choroba sama. Nás chráni zodpovednosť, láska a vyššia spravodlivosť pred zvodmi moci.
Profesijná zodpovednosť taktiež patrí k tejto časti a v bode 5.1 charty je vyjadrená takto – Pochybenie sudcu pri výkone niektorej z povinností výslovne definovaných v štatúte môže mať za následok sankciu, ktorá môže byť uložená len na základe rozhodnutia, návrhu, odporúčania alebo súhlasu súdu alebo orgánu, ktorého aspoň polovicu tvoria zvolení sudcovia, prijatého v rámci konania zahŕňajúceho úplné vypočutie strán, pri ktorom musí mať dotknutý sudca právo na zastúpenie... ich uloženie sa musí riadiť princípom primeranosti. Slovenskú právnu úpravu tak ako je uvedená v § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 a § 116 ods. 1 a nasl. zákona č. 385/2000 v aktuálnom znení nie je nutné približovať, bolo o nej napísané dostatočne. Problémom je však ich aplikácia a realizácia a tú si musíme na výstrahu ilustrovať z otvoreného listu – Sudcovi Najvyššieho súdu SR Petrovi Paludovi bol pozastavený výkon funkcie sudcu za to, že podal na predsedu Najvyššieho súdu SR trestné oznámenie. Sudkyni okresného súdu bol pozastavený výkon funkcie za jej kritické názory na justíciu a osobu predsedu Najvyššieho súdu SR (urgentne bolo toto rozhodnutie anulované iným orgánom doplnil P.R.). Obom je navrhnutý najprísnejší disciplinárny trest odvolanie z funkcie sudcu. Ide o obdobné prípady ako disciplinárne stíhanie sudkyne Dariny Kuchtovej za jej svedeckú výpoveď v trestnom konaní, ako disciplinárne stíhanie sudkyne Anny Benešovej s návrhom na jej odvolanie z funkcie sudcu s pozastaveným výkonom funkcie za údajné neumožnenie nahrávania priebehu pojednávania a ďalšie prípady uvedené v otvorenom liste. Bolo by dobré doplniť výpočet o ďalšie procesy pripomínajúce 50. roky a to monsterproces so sudcom Rúžičkom a so sudcom Sojkom – momentálne aj disciplinárne odsúdeným, ďalej disciplinárne konanie so sudcom Ludvíkom Bradáčom a sudcom Róbertom Urbanom.
Sudca Mojš, snáď najnespravodlivejšie postihnutý, tento stav komentuje slovami: „Súčasná prax prináša kategóriu rozhodnutí, podľa formy a obsahu, individuálnych právnych aktov, ktorými disponujú funkcionári súdov. Sú to návrhy na disciplinárne stíhanie sudcov odkrývajúce napríklad také vzťahy, že v prípade jedného stíhaného sudcu sa návrh podaný na disciplinárnom súde zoberie späť, aby sa vzápätí podal disciplinárny návrh proti inému sudcovi. Rok po začatí konania si mení dôvody svojho návrhu, pretože disciplinárne konanie sa vyvíja tak, ako jeho zadávateľ nepredpokladal. Je nepodstatné či tieto osoby s titulmi funkcionárov súdov v justičnej hierarchii konajú z vlastnej vôle. Právnici vedia, že náležitosťou právneho úkonu nie je vernosť ani strach, ale slobodná a vážne mienená a prejavená vôľa.“
Takto sa teda na Slovensku uplatňuje deontológia vo vzťahu k tým, čo ju dodržujú, i tým, čo sú na opačnej strane. A pritom odporúčanie výboru ministrov Rady Európy (94) 12 o nezávislosti, výkonnosti a postavení sudcov v princípe I. bodu 1 písm. b) hovorí jasnou rečou: "Výkonná a zákonodarná moc, má zabezpečiť, že sudcovia sú nezávislí a že sa nepodniknú kroky ohrozujúce ich nezávislosť.“ K autorite sudcov v princípe II. bode 2. uvádza: „Sudcovia majú disponovať dostatočnými právomocami a mať možnosť ich uplatňovať za účelom plnenia svojich povinností a ochrany svojej autority a dôstojnosti súdu.“ Je to na Slovensku naozaj tak?
Súvisiace články
AD K. Čechmánek: Výsledkom popierania je presne to, čo hovorí samotný pojem. Popieranie.O popieračoch Holokaustu, alebo o vzájomnom vzťahu slobody myslenia, prejavu, vedeckého bádania a historického revizionizmu v EurópeSamospráva a verejnosť justícieVoľby generálneho prokurátora: Tajne či verejne?Piliere spravodlivého rozhodnutia (časť I.): Nezávislosť a nestrannosť
Milan Klobušiak | 08. 12. 2010 13:19:38
// Reagovať
Namiesto komentára
Sudcovia, ktorí si podali tzv. antidiskriminačné žaloby v prípade príplatkov sudcov bývalého Špecializovaného súdu (ŠTS) v Pezinku, môžu rozhodovať o rovnakých žalobách svojich kolegov. Vyplýva to zo stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR).
Antidiskriminačné žaloby proti šesťnásobným príplatkom bývalých špeciálnych sudcov podalo niekoľko stoviek sudcov. Žiadajú okrem iného nemajetkovú ujmu. Ich pozíciu posilnilo rozhodnutie Ústavného súdu SR, po ktorom došlo k zmene ŠS na Špecializovaný trestný súd (ŠTS), zníženiu príplatkov a k tomu, že sudcovia nemusia mať bezpečnostnú previerku.
Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/5673591/sudcovia-mozu-rozhodnut-o-antidiskriminacnych-zalobach-svojich-kolegov.html#ixzz17WQdrjh8
Andrej Hrabčák | 23. 12. 2010 18:37:41
// Reagovať
diskriminácia
Vážení páni sudcovia :
Antidiskriminačné žaloby to je skutočne rarita, ale sme predsa na Slovensku ! Taká interpretácia práva nie je interpretácia, ale dezinterpretácia. Uvediem príklad : štátny úradník je vo funkcii napr. staršieho referenta na úrovni okresu, iný štátny úradník je v takej istej funkcii na ministerstve. Obidvoch príplatky sú rozdielne, na ministerstve má vyšší príplatok. U úradníka na okrese by bola opodstatnená diskriminačná žaloba. Zrejmé sa vám zdá smiešne, ale je to tak. Na rôznych stupňoch sú rôzne príplatky. Celá štátna správa takto funguje, ale nikto diskriminačnú žalobu nepodal. Sudcovia je iná kategória - to nie sú ľudia ak každý iný. Sudcovia špecializovaného súdu, už z princípu musia mať aj vyšší príplatok. Nehovorím, že musia mať taký vysoký. Keď už vznikol osobitný útvar, potom aj so všetkým čo k tomu patrí ! Bezpečnostná previerka by nemala byť výnimkou.
Antidiskriminačné žaloby to je skutočne rarita, ale sme predsa na Slovensku ! Taká interpretácia práva nie je interpretácia, ale dezinterpretácia. Uvediem príklad : štátny úradník je vo funkcii napr. staršieho referenta na úrovni okresu, iný štátny úradník je v takej istej funkcii na ministerstve. Obidvoch príplatky sú rozdielne, na ministerstve má vyšší príplatok. U úradníka na okrese by bola opodstatnená diskriminačná žaloba. Zrejmé sa vám zdá smiešne, ale je to tak. Na rôznych stupňoch sú rôzne príplatky. Celá štátna správa takto funguje, ale nikto diskriminačnú žalobu nepodal. Sudcovia je iná kategória - to nie sú ľudia ak každý iný. Sudcovia špecializovaného súdu, už z princípu musia mať aj vyšší príplatok. Nehovorím, že musia mať taký vysoký. Keď už vznikol osobitný útvar, potom aj so všetkým čo k tomu patrí ! Bezpečnostná previerka by nemala byť výnimkou.
Tomáš | 24. 12. 2010 12:57:02
// Reagovať
zjavne nie ste právnik, lebo to, čo píšete, sú nezmysly. Ako môžete porovnávať sudcov s nejakými referentmi v štátnej správe ?! Moc súdna je treťou mocou v štáte, takou akou je vláda či parlament. Moci sú rovnocenné a autonómne. Výkon súdnej moci, nie je výkonom exekutívy, ktorá má možnosť stanovovať platy referentom a iným úradníkom. Parlament ani vláda nemôžu disponovať a určovať pravidlá pre fungovanie moci súdnej. Ak by tak robili, porušili by najdôležitejší princíp - deľbu moci. Toto bolo aj motto nálezu o Špeciálnom súde a najmä bezpečnostné previerky, ktoré udeľovala moc výkonná je totálny exces, ktorý nemá v demokratickej krajine žiadnu obdobu (moc výkonna určuje, kto bude sudcom, na ako dlho atď, nezdá sa vám to čudné ?).
Jediná možnosť je kontrola cez rozpočet, ktorý schvaľuje parlament (teda nie kontrola Ministerstva financií ako sa nám snaží nahovoriť politická moc súčasná). Ale aj tu som skeptický, čo sa týka znižovania platov sudcom, keďže ich možnosti na privyrobenie si sú značne obmedzené ústavou a bol by to jasný zásah do nezávislosti, dokonca aj v prípade finančnej krízy, keďže sudcovia rozhodujú enormné množstvo žalôb proti štátu. Znamenalo by tom okrem iného, že náhradu škody by nemohli priznávať v plnej výške, resp. museli by (aspoň v podvedomí) kalkulovať s tým, že v prípade priznávania vysokej napr. nemajetkovej ujmy, ich rozhodnutia by sa mohli prejaviť na ich budúcich platoch, keďže svojimi rozhodnutiami odčerpávajú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. V právnom štáte, kde platí princíp prednosti jednotlivca pred štátom, je čosi nemysliteľné.
Špecializovaný trestný súd má postavenie ako súd krajský. Agenda je trošku iná, to beriem, ale podobnú agendu majú aj okresné súdy v sídlach krajských súdov (§ 16 ods. 1 Trestného poriadku). Prečo potom tí sudcovia tiež nemajú príplatky ???!!!!! Prečo sudcovia krajských súdov, prejednávajúci takéto odvolania nemajú príplatky ? Ono príplatky ÚS v rozhodnutí o Špeciálnom súde určil za excesívne, inými slovami, nepovedal, že nemôžu mať nijaké príplatky, ale povedal, že príplatky nemôžu byť v nepomere k príplatkom iných sudcov. Čo si uvedomil aj zákonodarca a príplatky podstatným spôsobom znížil. (ak sa nemýlim tak sú 3x, čo je podľa mňa stále veľa, na to akú štatistickú činnosť vykonáva Špeciálny súd, nehovoriac o tom, že korupcia či úkladné vraždy za tých niekoľko rokov sa vôbec neznížili....navyše v SR neexistujú teroristické skupiny hlavná agenda Špeciálneho súdu).
Jediná možnosť je kontrola cez rozpočet, ktorý schvaľuje parlament (teda nie kontrola Ministerstva financií ako sa nám snaží nahovoriť politická moc súčasná). Ale aj tu som skeptický, čo sa týka znižovania platov sudcom, keďže ich možnosti na privyrobenie si sú značne obmedzené ústavou a bol by to jasný zásah do nezávislosti, dokonca aj v prípade finančnej krízy, keďže sudcovia rozhodujú enormné množstvo žalôb proti štátu. Znamenalo by tom okrem iného, že náhradu škody by nemohli priznávať v plnej výške, resp. museli by (aspoň v podvedomí) kalkulovať s tým, že v prípade priznávania vysokej napr. nemajetkovej ujmy, ich rozhodnutia by sa mohli prejaviť na ich budúcich platoch, keďže svojimi rozhodnutiami odčerpávajú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. V právnom štáte, kde platí princíp prednosti jednotlivca pred štátom, je čosi nemysliteľné.
Špecializovaný trestný súd má postavenie ako súd krajský. Agenda je trošku iná, to beriem, ale podobnú agendu majú aj okresné súdy v sídlach krajských súdov (§ 16 ods. 1 Trestného poriadku). Prečo potom tí sudcovia tiež nemajú príplatky ???!!!!! Prečo sudcovia krajských súdov, prejednávajúci takéto odvolania nemajú príplatky ? Ono príplatky ÚS v rozhodnutí o Špeciálnom súde určil za excesívne, inými slovami, nepovedal, že nemôžu mať nijaké príplatky, ale povedal, že príplatky nemôžu byť v nepomere k príplatkom iných sudcov. Čo si uvedomil aj zákonodarca a príplatky podstatným spôsobom znížil. (ak sa nemýlim tak sú 3x, čo je podľa mňa stále veľa, na to akú štatistickú činnosť vykonáva Špeciálny súd, nehovoriac o tom, že korupcia či úkladné vraždy za tých niekoľko rokov sa vôbec neznížili....navyše v SR neexistujú teroristické skupiny hlavná agenda Špeciálneho súdu).
Ondrej Pivarči | 24. 12. 2010 00:11:55
// Reagovať
ten najnespravodlivejšie postihnutý sudca, to je ten, ktorému niekde pri Zv. Slatine vbehli do cesty pod auto naaranžovaní potmavší provokatéri?
Patricku, zabudol si prípad sudkyne Glezgovej ... možno nie taký mediálne známy, ale i tak "vtipný" ... totiž disciplinárne stíhanie sudkyne bez skutkovej podstaty, posvätené straníckym kolegom v podobe pozastavenia funkcie sudkyni, ktorá mala akurát tú "smolu", že rozhodovala o veci svojho spolužiaka, kandidáta strany, ktorému sa jej lege artis prístup "nepáčil" ... vivat režim minulý.
Zaiste, uznávam, že podanie trestného oznámenia je závažný "ťah" voči tomu, na koho je podané, ale keď ho už podal vzdelaný sudca, ktorý si uvedomuje následky krivého obvinenia a svojej pozície v justícii... táto informácia, v štádiu, keď trestné konanie ešte nie je ukončené, tiež čo to napovie o okolnostiach prípadu. Z vymenovaných prípadov sa mi ako najzávažnejší javí neumožnené nahrávanie pojednávania na zvukový záznam, pretože Ústavný súd toto umožňuje, pokiaľ účastník tým objektívne nenarúša priebeh pojednávania (napr. poruchovým šumom), a predseda senátu či samosudca mu potom do toho nemá čo zasahovať.
o antidiskriminačných žalobách ťažko niečo pozitívne hovoriť ... predsa len nie je sudca ako sudca ... a sudca špeciálneho súdu nie je sudca všeobecného súdu. že náplň práce oboch súdov sa prekrývala, nie je chyba špeciálneho súdu, ale legislatívy, čiže poslancov ... kedy však im niekto zosobní náhradu škody, už len za to, čo páchajú svojou "normotvorbou" či nečinnnosťou pri rekodifikácii súkromného práva, pri nezmysloch prijímaných v pracovnom práve, pri prapodivne účinkujúcej rodinnoprávnej úprave atď.? prečo by sa náhrada škody mala platiť zo spoločných peňazí všetkých občanov?
Patricku, zabudol si prípad sudkyne Glezgovej ... možno nie taký mediálne známy, ale i tak "vtipný" ... totiž disciplinárne stíhanie sudkyne bez skutkovej podstaty, posvätené straníckym kolegom v podobe pozastavenia funkcie sudkyni, ktorá mala akurát tú "smolu", že rozhodovala o veci svojho spolužiaka, kandidáta strany, ktorému sa jej lege artis prístup "nepáčil" ... vivat režim minulý.
Zaiste, uznávam, že podanie trestného oznámenia je závažný "ťah" voči tomu, na koho je podané, ale keď ho už podal vzdelaný sudca, ktorý si uvedomuje následky krivého obvinenia a svojej pozície v justícii... táto informácia, v štádiu, keď trestné konanie ešte nie je ukončené, tiež čo to napovie o okolnostiach prípadu. Z vymenovaných prípadov sa mi ako najzávažnejší javí neumožnené nahrávanie pojednávania na zvukový záznam, pretože Ústavný súd toto umožňuje, pokiaľ účastník tým objektívne nenarúša priebeh pojednávania (napr. poruchovým šumom), a predseda senátu či samosudca mu potom do toho nemá čo zasahovať.
o antidiskriminačných žalobách ťažko niečo pozitívne hovoriť ... predsa len nie je sudca ako sudca ... a sudca špeciálneho súdu nie je sudca všeobecného súdu. že náplň práce oboch súdov sa prekrývala, nie je chyba špeciálneho súdu, ale legislatívy, čiže poslancov ... kedy však im niekto zosobní náhradu škody, už len za to, čo páchajú svojou "normotvorbou" či nečinnnosťou pri rekodifikácii súkromného práva, pri nezmysloch prijímaných v pracovnom práve, pri prapodivne účinkujúcej rodinnoprávnej úprave atď.? prečo by sa náhrada škody mala platiť zo spoločných peňazí všetkých občanov?
