Mobbing, história a príčiny vzniku

Sú ešte pre demokratický svet dôležité ľudské práva a zákonnosť? Ako dnešný svet pristupuje k ochrane ľudského života? A ako je to v skutočnosti s ochranou práv pracujúcich? Nie sme čoraz viac svedkami, že dnešná doba sa nesie v znamení rôznych trendov, bohužiaľ častokrát negatívnych? Jedným z nich sú predovšetkým komplikované medziľudské vzťahy, alebo boj medzi ľuďmi a skupinami, závisť, nenávisť a ohováranie. Všetky tieto skutočnosti môžeme stručne nazvať novým pojmom mobbing. Ten má svoje miesto všade a ako jedna z foriem nežiadúcej agresivity v medziľudských vzťahoch, ako závažná deformácia sociálnych vzťahov vyvoláva dlhodobejší až patologický jav, stupňujúce sa psychické zaťaženie a snahu uniknúť zo situácie akýmkoľvek spôsobom až samovraždou.

Ak sa pozrieme do histórie, slovo „mobbing“ ako prvý použil Konrad Lorenz, keď popisoval skupinové chovanie u zvierat. Označil ním útoky skupiny zvierat na jednotlivcov rovnakého druhu. Neskôr na tento termín upozornil švédsky detský lekár Peter Paul Heinemann, ktorý pomenoval takto veľmi deštruktívne chovanie u detí, keď skupina detí napadá iné, obyčajne osamotené dieťa. Vedecká diskusia o šikanovaní sa začala až v roku 1969 v Škandinávii zásluhou priekopníka v oblasti výskumu Nóra Dana Olweusa. Šikanovanie definoval ako opakovanú agresivitu jednotlivca alebo malej skupiny agresorov proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí. Možno uviesť, že o šikanovaní se začalo hovoriť najskôr v súvislosti s jeho zvýšeným výskytom na školách a zhruba o 15 rokov neskôr bola venována pozornosť i šikanovaniu na pracovisku. O ďalšie rozšírenie tohto výrazu sa tiež zaslúžil aj švédský sociológ práce a priekopník mobbingu profesor Heinz Leymann, keď si všimol určitý druh správania v pracovnom prostredí. Na základe intenzívnych výskumov vytvoril definíciu mobbingu.

O mobbingu možno hovoriť vtedy, keď na postihnutého útočí aspoň raz za týždeň aspoň pol roka jedna alebo viac osôb. Ide o zámerné ponižovanie ľudskej dôstojnosti, o poškodzovanie konkrétneho zamestnanca aktívnym trvalým psychickým tlakom. U nás prvý výskum šikanovania v 70. rokoch urobili psychológovia Miron Zelina a Michal Palovkin. Aj moje skúsenosti ukazujú, že keď sa isté skupiny ľudí v malom odbore, či útvare dajú dokopy proti niekomu tretiemu a snažia sa mu ponižovaním, osočovaním, klebetami alebo izoláciou znepríjemniť život, ba dokonca ho vyštvať z kolektívu – máme tu problém zvaný „mobbing“.

Pojem mobbing pochádza z anglického „to mob“, čo v preklade znamená niečo obliehať, obklopiť alebo na niečo naraziť, utlačovat, urážať, napádať, vrhať sa na niekoho. Možno ho charakterizovať ako trvalé, systematické a intenzívne útoky, intrigy a šikanovanie väčšieho počtu pracovníkov alebo nadriadeného (mobér) voči jednotlivcovi alebo menšej skupine (obeť). Ich podstatou je vôľa ublížiť, ponížiť, zničiť, sabotovať prácu obete, či znepríjemňovanie pracovných podmienok do tej miery, aby obeť nedokázala odviesť dobrú prácu. Všetko toto sa deje psychickým terorom. Ide o ťažkú poruchu komunikácie alebo vzťahov v kolektíve spolupracovníkov, o formu nežiaducej agresivity v medziľudských vzťahoch, o najzávažnejšie deformácie sociálnych vzťahov, rolí a noriem života. Mobbing spôsobuje obetiam obrovské psychické utrpenie, čím môže poškodiť psychické zdravie a často zanecháva aj trvalé následky. Ako príklady na prejavy mobbingu možno uviesť:

Vojdete do miestnosti. Vaši kolegovia okamžite zmĺknu. Vyhýbajú sa očnému aj fyzickému kontaktu. Tvária sa, že vás nevidia.

Zistíte, že niekto vás musí ohovárať. Vaši priatelia a známi sa začnú správať zvláštne. Nevyhľadávajú už vašu spoločnosť. Je pre nich nepríjemné, keď ich vidia vo vašej spoločnosti.

Dokončili ste projekt a papiere ste si uložili do zásuvky. Na druhý deň ráno prídete a zásuvka je prázdna. Nikto nič nevidel. Nikto vám nepomôže hľadať.

Šéf vás odstaví od komunikácie. Nedostávate informácie. Vaše úlohy sú len smiešne úložky v porovnaní s inými. Každú maličkosť po vás šéf kontroluje.

Takýchto a podobných príkladov by sa dalo uviesť ešte veľa.

Prečo sa však v takýchto prípadoch osoba, ktorá sa postupne stáva obeťou nebráni? Jednoducho preto, lebo si myslí, že na pracovisku je jediná osoba, ktorú šikanujú a že, ak to niekomu povie, všetci si budú myslieť, že je hlúpa a práci nerozumie a nedokáže ju zvládnuť. Alebo podľa informácií, ktoré prenikajú vo verejnosti, si obeť myslí, že s prejavmi mobbingu sa stretávajú iba ľudia, ktorí sú odlišní, napr. farbou pleti, náboženstvom alebo nejakým handicapom. Hlavným problémom mobbingu je, že každý jeho prejav izolovane pôsobí ako celkom normálna, dennodenná nezhoda. Len vy viete, že tieto nezhody sa dejú denne a že situácia trvá už dlho. Ak si začnete sťažovať, budú sa vám po chvíli ľudia vyhýbať, pretože nikomu sa nechce počúvať dookola tie isté náreky. Ako obeť mobbingu ste vo veľmi zlej situácii.

Ako charakterizovať mobéra, teda osobu, ktorá útočí? Mobéri majú určité typické osobnostné črty – mnoho z nich patrí do skupiny tzv. sociopatov, ľudí neuznávajúcich nič iné než svoje vlastné pravidlá a zákon silnejšieho resp.hlasnejšieho, ktorý má na pracovisku lepšie konexie. Mobér útočí z pocitu nedocenenosti až menejcennosti. Ďalšími potenciálnymi mobérmi sú tzv. karieristi. Takíto ľudia sa snažia presadiť sa na úkor druhých, nevynímajúc formu trefných úderov pod pás. Mobér nedokáže predvídať reakciu obete a má pocit ohrozenia z jeho strany, a preto ho chce zo svojho prostredia odstrániť, jedná pre studený, vypočítavý kariérizmus bez štipky emócií.

Prax nám ukazuje, ako málo závisí mobbing od osobnostných vlastností obete. Hocikto z nás sa môže stať obeťou mobbingu. Často ide o ľudskú nezhodu alebo vyvolanie snahy ovládnuť toho druhého. Obeť ako typ človeka je príliš „mäkký“ alebo príliš nízko postavený, vhodný objekt pre ľudí, ktorí si potrebujú dokazovať svoju nadradenosť, často je im konkurentom. Podľa odborníkov súvisí nárast mobbingu so stále tvrdším bojom o existenciu a o kariéru. Ste príliš dobrý a šéf sa bojí, že ho prerastiete, alebo ste nežiadúcou konkurenciou voči menej pracovitým kolegom. Mnohí sa stali obeťami mobbingu preto, že sa ich firma potrebovala zbaviť bez odstupného. Obeťami psychického teroru na pracovisku nebývajú neschopní a leniví jedinci. Práve naopak, obvykle sú to usilovní a svedomití ľudia. Majú však smolu, pretože sa nezaradili do sivého priemeru a nesplynuli s davom. Impulzom sa môžu stať tak nadpriemerné výsledky, ako aj prílišná skromnosť, či utiahnutosť. Rovnako aj nezapadnutie do kolektívu a jeho zvyklostí. Možno si kladiete otázku čo s tým možno v našej spoločnosti robiť ? Ak sa stanete obeť mobbingu, ako sa môžem brániť?

Žiaľ v našej spoločnosti je ešte stále veľmi nízke právne povedomie občanov a nie je tomu inak ani v pracovno-právnych vzťahoch. Potom sa niet čo diviť, že niektorí „tiež zamestnávatelia“ používajú praktiky, ktoré neraz hraničia s kapitalizmom najhrubšieho zrna v zmysle „vykorisťovania človeka človekom“.

Takéto protiprávne a možno konštatovať aj protiľudské konanie možno v súčasnosti pozorovať vo všetkých sférach pracovného prostredia, štátnu správu nevynímajúc. Slovenská legislatíva však tento pojem nepozná. V zákonoch nie sú konkrétne odkazy na riešenie problému mobbingu, psychického terorizovania, šikanovania alebo sexuálneho obťažovania na pracovisku. Zákonník práce síce ustanovuje vo svojich Základných zásadách právo na prácu bez obmedzení a hovorí, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a že nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého, ale skutočnosť je taká, že iba málo poškodených sa dovolá svojho práva. O tom, že v našej spoločnosti máme problém s výskytom veľmi nežiadúceho sociálneho javu svedčí aj nasledovný príklad: „Asi mesiac pred skončením zmluvy mi začali v práci dávať najavo, že nie sú so mnou spokojní,“ hovorí jedna z obetí mobbingu. „Prekvapilo ma to, pretože som dva roky viedla pobočku firmy a dosahovali sme dobré výsledky. Nakoniec vysvitlo, že šéfov priateľ prišiel o prácu a bolo treba nájsť mu miesto.“ Obeť sa bránila, ale v boji so zamestnávateľom neuspela a kvôli psychickému tlaku na pracovisku musela začať brať lieky a schudla 15 kíl.

Aj druhý príklad ukazuje na obeť mobbingu: „Zrazu som začala dostávať od vedúcej nezmyselné príkazy. Samozrejme medzi štyrmi očami. A keď som ich vykonala, vedúca poprela, že by mi niečo podobné prikázala. Kolegovia začali na mňa pomaly pozerať ako na nekompetentnú osobu. Potom mi prikázali zostať doma a chceli, aby som podpísala novú zmluvu. Bolo jasné, že sa ma chcú zbaviť, tak som to vzdala a chcela som sa dohodnúť na slušnej výpovedi. Skončilo to tým, že ma zažalovali za hrubé porušenie pracovnej disciplíny.“

Alebo: „Už viac ako dva roky Vám hovorím, hľadajte si niečo. Aj sama som Vám dávala ponuky z internetu. Je ich tam dosť. Inak Vám budem dávať neuspokojivé úlohy.“

Je veľa takýchto a podobných príkladov, ako sa u nás šíria prejavy mobbingu. V ten deň ma šéfka zavolala a dala mi služobné hodnotenie, kde bolo napísané: Úlohy neplnila kvalitne, včas a riadne. Na základe môjho predloženého nesúhlasu ma zavolal p. riaditeľ osobného úradu a oznámil, či viem, že šéfka napíše, ako som plnila, či neplnila úlohy a dozvie sa to osobný úrad aj pán predseda. Považovala som to za vyhrážanie voči mojej osobe, ale nakoľko by boli proti mne hneď traja, obávala som sa, že tu nepreukážem žiadnu spravodlivosť a rezignovala som. Postupne som si musela zvykať, že služobné úlohy vykonávam bez odmeny. A moja vedúca ma presviedčala svojím riadením, že moje odmeny potrebuje na to, aby sa odmenila ostatným zamestnancom, ktorí jej pomáhajú udržať si svoju stoličku v pozícii riaditeľky.

Zostáva otázkou, či je možné zvládnuť takéto útoky bez ujmy na zdraví? Určite nie, mobbing sa na nich podpíše vážnym ochorením a dlhou práceneschopnosťou. Zároveň odborníci upozorňujú, že mobbing znamená pre ekonomiku obrovské finančné straty, ktoré sa vyčísľujú až v miliardách eur.

Už ste si niečo našla? Vravela som Vám a stále Vám to hovorím. Už ste tu viac ako dva roky. Najprv sme čakali na Vašu päťdesiatku. A teraz už ju máte. Tak, ako ste sa rozhodli?

Podľa výskumov veľa obetí dlhotrvajúceho mobbingu trpelo takzvanou post-traumatickou stresovou poruchou. Obete sa dokonca často pokúšajú o samovraždu, až 15% samovrážd vo Švédsku boli dôsledkom mobbingu. Vo Francúzsku je mobbing od roku 2002 považovaný za trestný čin a vznikli tu poradne pre mobbing. Na základe skúseností zo Švédska, Nórska a Fínska odborníci zastávajú názor, že dôsledkom mobbingu je psychosociálny pracovný úraz, ktorý treba hodnotiť rovnako vážne ako iné poškodenia zdravia na pracovisku. A ako je to u nás? Čo na to zákon? Zákony by mali ochraňovať aj duševné zdravie zamestnancov.V našej legislatíve zatiaľ nenachádzame konkrétne odkazy na legislatívnu úpravu mobbingu. Ani žiadna inštitúcia nemá kompetenciu tento problém riešiť. Ale napriek tomu mobbing je na pracoviskách veľmi častý.

Možno aj jednotlivé ukážky nám pripomínajú akúsi podobnosť, s ktorou sme sa už niekedy niekde mohli stretúť, prípadne aj Vy ste sa stali obeťou mobbingu. Spoločnosť by to nemala tolerovať. Malo by sa to trestať podľa paragrafu, aby si ľudia dobre rozmysleli, či budú mobbing robiť. Nie je to fér, ničiť a znepríjemňovať druhému život človeka. Mal by to riešiť trestný zákon. Možno konštatovať, že vzhľadom na stále viac sa vyskytujúce problémy v medziľudských vzťahoch možno považovať tento článok za impulz na rozprúdenie spoločenskej debaty o závažnosti problému, akým je mobbing. Keďže takáto debata je v súčasnosti veľmi potrebná, možno vyvodiť záver, aby sa mobbing dostal do širšieho povedomia občanov a tým spustil proces, ktorý by viedol k jeho legislatívnej úprave.