V prvom rade chcem povedať, že podľa súčasného nastavenia systému som za verejné hlasovanie, preto sa budem vyjadrovať len k argumentom za tajné hlasovanie.
* úplne slobodný výkon poslaneckého mandátu, bez hrozby následného „postihu“ na straníckej úrovni za hlasovanie, bez hrozby verejného označenia za „zradcu“
-> Slobodný výkon poslaneckého mandátu ustanovuje priamo Ústava SR. Stranícky postih, resp. stranícka poslušnosť sa často stavia do protikladu k slobodnému výkonu mandátu a hľadá sa primeraná hranica medzi týmito dvoma princípmi. Podľa môjho názoru stranícka poslušnosť je pojem charakteristický pred rok 1989 a v moderných demokratických stranách nemá svoje miesto. Či niekto bude hlasovať v súlade s názorom strany, je úloha pre samotnú stranu, ako bude dbať na výber členov strany, ktorí vyznávajú rovnaké hodnoty. Ak niekto bude mať odlišný názor, má to byť vec diskusie a vecných argumentov, ktorá má dospieť k spoločnému záveru-názoru. Nemožno zabudnúť na fakt, že osobnosť členov strany (poslancov) je rozhodujúca a tieto elity by nemali mať problém slobodne vyjadriť svoj názor, stáť si za ním s podporou argumentov, prípadne ustúpiť od neho ak argumenty opačného názoru prevažujú (jednoducho nechať si poradiť).
* korupčné riziko, resp. riziko zastrašovania poslanca je minimalizované tým, že ani ten kto chce korumpovať, či zastrašovať nemá istotu v tom, že korumpovaný poslanec zahlasuje podľa predstáv toho, kto korumpuje
-> S týmto argumentom súhlasím avšak musím dodať, že ideálny stav by bol, keby poslanci boli nepodplatiteľní, riziko korupcie nulové a potom by som mohol povedať, že tento argument je irelevantný. Bohužiaľ.
* minimalizovanie tzv. „partokracie“, strana stráca dosah na ovplyvňovanie hlasovania poslancov
-> Totožný argument s argumentom o slobodnom výkone poslaneckého mandátu.
* odstránenie rizika z aklamačnej voľby
-> Priznám sa, že som nevedel čo je aklamačná voľba. Na internete som našiel, že je to verejné hlasovanie zdvihnutím ruky. Ak je to možné, poprosil by som o dovysvetlenie tohto argumentu, pretože si zatiaľ pod tým predstavujem len formu hlasovania.
* relatívne dlhodobá tradícia tajného hlasovania pri voľbách verejných funkcionárov v Národnej rade SR
-> Či je to dlhodobá tradícia, je uhoľ pohľadu. Podľa mňa ak sú nastavené určité pravidlá a čas ukáže, že tieto pravidlá už nie sú správne/efektívne/vhodné, je priam žiaduce aby sa tieto pravidlá zmenili. Vyplýva to už zo samotnej dynamickej funkcii práva, podľa ktorej má právo odrážať aktuálnu spoločenskú situáciu a jej potreby. Preto máme napr. aj novely.
Plus: „..čo ak niektorý zo „zradcov“ mal skutočne vecné a odôvodnené výhrady voči niektorému z kandidátov..“ – k tomuto môžem len dodať viď prvý argument. Pokiaľ poslanec nie je natoľko autoritatívny a odvážny, aby prejavil svoj názor proti väčšine, nemá čo v parlamente hľadať. Nepopieram, že poslanci nemusia s kandidátmi súhlasiť. Lenže slušnosť káže, aby svoje argumenty vyjadrili ešte pred samotnou a diskutovali s ostatnými. Ak niekto len kýva súhlasne hlavou a pritom si myslí niečo iné, je to falošné.
Chýba mi tu ešte jeden argument a tým nadviažem na kritiku súčasného nastavenia systému voľby. Pri tajnom hlasovaní formálne odpadá riziko „pomsty“ generálneho prokurátora. To znamená, že sa minimalizuje možnosť, pri ktorej si môže prokurátor povedať, že ty a ty si za mňa nehlasoval, teraz rozhodnem proti Tebe, nebudem efektívne konať v Tvojej veci. Toto riziko je úzko späté s tzv. politickou nomináciou GP, teda navodením dojmu, že prokurátor bude „pro-koaličný“ a „anti-opozičný“. Reálne vzhľadom na verejné vystúpenia poslancov a jednoduchú matematiku, nie je problém si zrátať, kto dal komu hlas aj keď sa hlasovalo tajne. Dokázať sa to nedá, ale mať opodstatnené tušenie áno.
Preto si musíme položiť otázku, vyrieši tajná/verejná voľba dostatočne systém voľby GP?
Ponúkam dva podnety do diskusie:
- Je nutné, aby GP volila NR SR? Nebolo by vhodnejšie zriadiť komisiu s „pestrým“ zložením, kde by aj NR SR mala svoje zastúpenie? Alebo nechať voľbu GP na samotných prokurátorov, pričom každý by mal jeden hlas a voľby by boli tajné?
- Samotný fakt, že návrhy podávajú poslanci, vyvoláva predstavu, že konkrétny kandidát bude zaviazaný strane, ktorá ho navrhla. Nemusí sa to naplniť, ale už samotný predpoklad je nežiadúci. Nemôžu si návrhy podávať sami prokurátori? Niečo na štýl výberového konania, kde sa záujemcovia sami prihlásia, splnia určité kritéria, prednesú svoje predstavy a NR SR alebo iný orgán vyberie jedného z nich?
Nemyslím si, že vyššie spomenuté by prispelo k dokonalosti, to by bola utópia pretože ideálny stav nie je možný a vždy by si ten, kto chce, našiel cestu ako veci ovplyvniť, avšak navrhované riešenia podľa môjho názoru znižujú počet otáznikov, ktoré vystupujú pri voľbe generálneho prokurátora.
Voľby generálneho prokurátora: Tajne či verejne?
Imrich Vozár | 17. 12. 2010 | komentárov: 14
V súvislosti s voľbou generálneho prokurátora sa rozvírila debata o tom, akým spôsobom by mal byť generálny prokurátor volený, či tajným, alebo verejným hlasovaním. Debata sa následne posunula do relatívne všeobecnejšej roviny o samotnom zmysle tajnej voľby v Národnej rade SR. Pokúsim sa v článku zhrnúť doterajšiu právnu úpravu a argumenty v prospech tajného i v prospech navrhovaného verejného hlasovania o verejných funkcionároch, o ktorých hlasuje Národná rada SR.
Aby som aktuálne dianie nemusel opisovať, jeho stručné zhrnutie je možné nájsť tu.
V súčasnosti je tajné hlasovanie upravené v Ústave SR pre voľby predsedu (čl. 89 ods. 1 ústavy), podpredsedov (článok 90 ods. 1 ústavy) Národnej rady SR a predsedov jej výborov (čl. 92 ods. 1 ústavy). Spôsob volieb, resp. odvolávania ostatných verejných funkcionárov (sudcovia Ústavného súdu SR, Generálny prokurátor SR, predseda a podpredsedovia Najvyššieho kontrolného úradu SR, vyslovenie nedôvery členovi Vlády SR, traja členovia Súdnej rady SR, Verejný ochranca práv SR) ústavných orgánov ústava neurčuje a ponecháva to na zákon.
Zákon č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR stanovuje tajné hlasovanie pre voľby predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu SR, kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR a Generálneho prokurátora SR. Pri ostatných verejných funkcionároch, ktorých Národná rada SR volí na základe osobitných zákonov, nie je tajné hlasovanie zákonom o rokovacom poriadku upravené; zákon zmocňuje Národnú radu SR na prijatie volebného poriadku (jedná sa o volebný poriadok o voľbe a odvolávaní iných funkcionárov schválený uznesením Národnej rady SR zo 6. septembra 2006 č. 61), kde je spôsob hlasovania upravený.
Pri voľbe týchto funkcionárov platí vo všeobecnosti princíp tajného hlasovania, čo však môže zmeniť Národná rada SR svojim uznesením. Toto pravidlo je upravené v ustanovení § 39 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku takto: „Tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ústavou, zákonom, pri voľbe alebo pri odvolaní, alebo ak sa na tom uznesie národná rada bez rozpravy. Ak ide o voľbu alebo o odvolanie, národná rada sa môže bez rozpravy uzniesť, že bude o tejto veci hlasovať verejne, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“ a rovnako aj v ustanovení čl. 1 ods. 2 uvedeného volebného poriadku a uplatní sa pri voľbe nasledovných funkcionárov:
a) členovia Súdnej rady Slovenskej republiky,
b) špeciálny prokurátor,
c) riaditeľ Národného bezpečnostného úradu,
d) kandidáti na vymenovanie za sudcov disciplinárneho súdu,
e) prezident, viceprezident a členovia Prezídia Fondu národného majetku Slovenskej republiky a členovia Dozornej rady Fondu národného majetku Slovenskej republiky,
f) členovia Rady pre vysielanie a retransmisiu,
g) členovia Rady Slovenskej televízie a člen Dozornej komisie Slovenskej televízie,
h) členovia Rozhlasovej rady a člen Dozornej komisie Slovenského rozhlasu,
i) predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky,
j) predseda Poštového regulačného úradu,
k) kandidáti na vymenovanie za členov Regulačnej rady Úradu pre reguláciu sieťových odvetví,
l) predseda a členovia Správnej rady Ústavu pamäti národa a členovia Dozornej rady Ústavu pamäti národa,
m) predseda Úradu na ochranu osobných údajov,
n) členovia Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
o) členovia Dozornej rady Sociálnej poisťovne.
Výnimku z tohto pravidla zakotvuje volebný poriadok vo svojom čl. 3 pre hlasovanie o schvaľovaní návrhu vlády na guvernéra a viceguvernérov Národnej banky Slovenska, kde platí pravidlo verejného hlasovania o návrhu.
Osobitné volebné poriadky sú schválené pre voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR (tajné hlasovanie), pre voľbu Verejného ochrancu práv (tajné hlasovanie, ak sa Národná rada SR neuznesie inak), pre voľby členov Rady Slovenského pozemkového fondu (tajné hlasovanie, ak sa Národná rada SR neuznesie inak) a pre voľby kandidáta na Generálneho prokurátora SR (tajné hlasovanie).
Obligatórne teda platí, že voľby v Národnej rade SR o personálnych otázkach, v ktorých jej zákon zveruje právomoc navrhovať kandidátov, alebo ich priamo voliť sa riadia princípom tajného hlasovania. V prípade, ak to zákon výslovne neuvádza (ako je to napr. v prípade Verejného ochrancu práv, alebo predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR), tak je volebným poriadkom stanovená možnosť sa uzniesť na verejnom hlasovaní. Jediná výnimka platí pre voľby guvernéra a viceguvernérov Národnej banky Slovenska; napriek tomu že to zákon neustanovuje (§ 7 ods. 2 zákona č. 566/1992 Zb.: „Guvernéra a viceguvernérov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh vlády schválený Národnou radou Slovenskej republiky; ak neboli vymenovaní zo zamestnancov Národnej banky Slovenska, dňom vymenovania im vzniká pracovný pomer k Národnej banke Slovenska.“), je v čl. 3 volebného poriadku výslovne stanovené, že o tomto návrhu sa hlasuje verejne.
Podľa vyjadrenia predsedu ústavnoprávneho výboru by sa tento princíp mal zmeniť tak, že obligatórne bude platiť princíp verejného hlasovania a iba v prípade, ak sa na tom Národná rada SR uznesie, bude platiť princíp tajného hlasovania. Toto by sa malo premietnuť do zákonov, ktoré stanovujú tajnú voľbu priamo a rovnako do volebných poriadkov schválených Národnou radou SR.
Odmyslime si účelové dôvody na zmenu tajnej voľby na verejnú a pokúsme sa pozrieť iba na podstatu problému, teda akými argumentmi operujú zástancovia verejného hlasovania a akými zástancovia tajného hlasovania.
Argumenty za verejné hlasovanie:
Nikde napr. ešte nezaznel náznak možnosti, čo ak niektorý zo „zradcov“ mal skutočne vecné a odôvodnené výhrady voči niektorému z kandidátov na generálneho prokurátora a skutočne za neho nehlasoval na základe vlastnej slobodnej vôle a z vlastného vecne odôvodneného presvedčenia. Bez obáv z označenia za „zradcu“ (k čomu by bezpochyby došlo, bez ohľadu na jeho skutočnú motiváciu a argumenty) tak mohol spraviť naozaj len za podmienok tajného hlasovania. Rovnako len v minimálnej miere je predmetom diskusie to, akým spôsobom v akej miere sa v tejto oblasti (ale nielen v tejto) výkonná moc tlačí do priestoru vyhradenému moci zákonodarnej.
V ideálnej spoločnosti by zrejme nebolo podstatné, či sa jedná o verejné, alebo tajné hlasovanie, pretože by bolo samozrejmosťou, že zvolený kandidát je skutočne vyjadrením slobodného výkonu mandátu všetkých poslancov. Avšak vzhľadom k reálnemu stavu by sa každé nastavovanie pravidiel malo diať po dlhodobej racionálnej úvahe s prihliadnutím a vyhodnotením všetkých plusov a mínusov riešenia. Okamžite a účelové riešenia bez ohľadu na protiargumenty málokedy prispeli k ideálu.
V súčasnosti je tajné hlasovanie upravené v Ústave SR pre voľby predsedu (čl. 89 ods. 1 ústavy), podpredsedov (článok 90 ods. 1 ústavy) Národnej rady SR a predsedov jej výborov (čl. 92 ods. 1 ústavy). Spôsob volieb, resp. odvolávania ostatných verejných funkcionárov (sudcovia Ústavného súdu SR, Generálny prokurátor SR, predseda a podpredsedovia Najvyššieho kontrolného úradu SR, vyslovenie nedôvery členovi Vlády SR, traja členovia Súdnej rady SR, Verejný ochranca práv SR) ústavných orgánov ústava neurčuje a ponecháva to na zákon.
Zákon č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR stanovuje tajné hlasovanie pre voľby predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu SR, kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR a Generálneho prokurátora SR. Pri ostatných verejných funkcionároch, ktorých Národná rada SR volí na základe osobitných zákonov, nie je tajné hlasovanie zákonom o rokovacom poriadku upravené; zákon zmocňuje Národnú radu SR na prijatie volebného poriadku (jedná sa o volebný poriadok o voľbe a odvolávaní iných funkcionárov schválený uznesením Národnej rady SR zo 6. septembra 2006 č. 61), kde je spôsob hlasovania upravený.
Pri voľbe týchto funkcionárov platí vo všeobecnosti princíp tajného hlasovania, čo však môže zmeniť Národná rada SR svojim uznesením. Toto pravidlo je upravené v ustanovení § 39 ods. 6 zákona o rokovacom poriadku takto: „Tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ústavou, zákonom, pri voľbe alebo pri odvolaní, alebo ak sa na tom uznesie národná rada bez rozpravy. Ak ide o voľbu alebo o odvolanie, národná rada sa môže bez rozpravy uzniesť, že bude o tejto veci hlasovať verejne, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“ a rovnako aj v ustanovení čl. 1 ods. 2 uvedeného volebného poriadku a uplatní sa pri voľbe nasledovných funkcionárov:
a) členovia Súdnej rady Slovenskej republiky,
b) špeciálny prokurátor,
c) riaditeľ Národného bezpečnostného úradu,
d) kandidáti na vymenovanie za sudcov disciplinárneho súdu,
e) prezident, viceprezident a členovia Prezídia Fondu národného majetku Slovenskej republiky a členovia Dozornej rady Fondu národného majetku Slovenskej republiky,
f) členovia Rady pre vysielanie a retransmisiu,
g) členovia Rady Slovenskej televízie a člen Dozornej komisie Slovenskej televízie,
h) členovia Rozhlasovej rady a člen Dozornej komisie Slovenského rozhlasu,
i) predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky,
j) predseda Poštového regulačného úradu,
k) kandidáti na vymenovanie za členov Regulačnej rady Úradu pre reguláciu sieťových odvetví,
l) predseda a členovia Správnej rady Ústavu pamäti národa a členovia Dozornej rady Ústavu pamäti národa,
m) predseda Úradu na ochranu osobných údajov,
n) členovia Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
o) členovia Dozornej rady Sociálnej poisťovne.
Výnimku z tohto pravidla zakotvuje volebný poriadok vo svojom čl. 3 pre hlasovanie o schvaľovaní návrhu vlády na guvernéra a viceguvernérov Národnej banky Slovenska, kde platí pravidlo verejného hlasovania o návrhu.
Osobitné volebné poriadky sú schválené pre voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR (tajné hlasovanie), pre voľbu Verejného ochrancu práv (tajné hlasovanie, ak sa Národná rada SR neuznesie inak), pre voľby členov Rady Slovenského pozemkového fondu (tajné hlasovanie, ak sa Národná rada SR neuznesie inak) a pre voľby kandidáta na Generálneho prokurátora SR (tajné hlasovanie).
Obligatórne teda platí, že voľby v Národnej rade SR o personálnych otázkach, v ktorých jej zákon zveruje právomoc navrhovať kandidátov, alebo ich priamo voliť sa riadia princípom tajného hlasovania. V prípade, ak to zákon výslovne neuvádza (ako je to napr. v prípade Verejného ochrancu práv, alebo predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR), tak je volebným poriadkom stanovená možnosť sa uzniesť na verejnom hlasovaní. Jediná výnimka platí pre voľby guvernéra a viceguvernérov Národnej banky Slovenska; napriek tomu že to zákon neustanovuje (§ 7 ods. 2 zákona č. 566/1992 Zb.: „Guvernéra a viceguvernérov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh vlády schválený Národnou radou Slovenskej republiky; ak neboli vymenovaní zo zamestnancov Národnej banky Slovenska, dňom vymenovania im vzniká pracovný pomer k Národnej banke Slovenska.“), je v čl. 3 volebného poriadku výslovne stanovené, že o tomto návrhu sa hlasuje verejne.
Podľa vyjadrenia predsedu ústavnoprávneho výboru by sa tento princíp mal zmeniť tak, že obligatórne bude platiť princíp verejného hlasovania a iba v prípade, ak sa na tom Národná rada SR uznesie, bude platiť princíp tajného hlasovania. Toto by sa malo premietnuť do zákonov, ktoré stanovujú tajnú voľbu priamo a rovnako do volebných poriadkov schválených Národnou radou SR.
Odmyslime si účelové dôvody na zmenu tajnej voľby na verejnú a pokúsme sa pozrieť iba na podstatu problému, teda akými argumentmi operujú zástancovia verejného hlasovania a akými zástancovia tajného hlasovania.
Argumenty za verejné hlasovanie:
- poslanec je len dočasne zvolený zástupca a uplatňovanie jeho mandátu by vo všetkých prípadoch malo byť viditeľné, aby mohol byť verejnosťou a svojimi voličmi kontrolovateľný a mohol si za svoje hlasovanie niesť zodpovednosť
- vzhľadom k poslaneckej imunite nehrozí akýkoľvek postih za uplatňovanie poslaneckého mandátu a tak akékoľvek jeho hlasovanie nie je nijakým spôsobom následne postihnuteľné; odpadá tak možnosť „trestania“ za „nesprávne“ hlasovanie
- znižuje sa riziko korupcie pri hlasovaní, keďže verejná voľba znamená dostatočnú kontrolu
- drvivá väčšina hlasovaní v parlamente je verejná
- úplne slobodný výkon poslaneckého mandátu, bez hrozby následného „postihu“ na straníckej úrovni za hlasovanie, bez hrozby verejného označenia za „zradcu“
- korupčné riziko, resp. riziko zastrašovania poslanca je minimalizované tým, že ani ten kto chce korumpovať, či zastrašovať nemá istotu v tom, že korumpovaný poslanec zahlasuje podľa predstáv toho, kto korumpuje
- minimalizovanie tzv. „partokracie“, strana stráca dosah na ovplyvňovanie hlasovania poslancov
- odstránenie rizika z aklamačnej voľby
- relatívne dlhodobá tradícia tajného hlasovania pri voľbách verejných funkcionárov v Národnej rade SR
Nikde napr. ešte nezaznel náznak možnosti, čo ak niektorý zo „zradcov“ mal skutočne vecné a odôvodnené výhrady voči niektorému z kandidátov na generálneho prokurátora a skutočne za neho nehlasoval na základe vlastnej slobodnej vôle a z vlastného vecne odôvodneného presvedčenia. Bez obáv z označenia za „zradcu“ (k čomu by bezpochyby došlo, bez ohľadu na jeho skutočnú motiváciu a argumenty) tak mohol spraviť naozaj len za podmienok tajného hlasovania. Rovnako len v minimálnej miere je predmetom diskusie to, akým spôsobom v akej miere sa v tejto oblasti (ale nielen v tejto) výkonná moc tlačí do priestoru vyhradenému moci zákonodarnej.
V ideálnej spoločnosti by zrejme nebolo podstatné, či sa jedná o verejné, alebo tajné hlasovanie, pretože by bolo samozrejmosťou, že zvolený kandidát je skutočne vyjadrením slobodného výkonu mandátu všetkých poslancov. Avšak vzhľadom k reálnemu stavu by sa každé nastavovanie pravidiel malo diať po dlhodobej racionálnej úvahe s prihliadnutím a vyhodnotením všetkých plusov a mínusov riešenia. Okamžite a účelové riešenia bez ohľadu na protiargumenty málokedy prispeli k ideálu.
Joe (chcem zostať v anonymite) | 18. 12. 2010 10:36:08
// Reagovať
Pavol Šuta | 19. 12. 2010 04:46:24
// Reagovať
"Podľa môjho názoru stranícka poslušnosť je pojem charakteristický pred rok 1989 a v moderných demokratických stranách nemá svoje miesto."
S tým sa dá súhlasiť, až na to, že už sme tu mali prípad poslanca Gauliedera a bolo to po roku 1989. Máme tu síce nález ÚS, že poslanca nemožno zbaviť mandátu proti jeho vôli, ale samozrejme stranícke centrály si už za ten čas určite našli sofistikovanejšie spôsoby, ako sa zbaviť poslancov s vlastným názorom.
"Ak niekto bude mať odlišný názor, má to byť vec diskusie a vecných argumentov, ktorá má dospieť k spoločnému záveru-názoru. Nemožno zabudnúť na fakt, že osobnosť členov strany (poslancov) je rozhodujúca a tieto elity by nemali mať problém slobodne vyjadriť svoj názor, stáť si za ním s podporou argumentov, prípadne ustúpiť od neho ak argumenty opačného názoru prevažujú (jednoducho nechať si poradiť)."
Nemyslím si, že dôvod, pre ktorý sa poslanec rozhodne niektorého kandidáta nepodporiť, musí byť vždy verejne známy. Poslanec môže mať s kandidátom aj súkromný spor (susedský spor, poslankyňa sa počas študentských čias snažila neúspešne nadviazať milostný pomer s kandidátom,...). Tieto súkromné výhrady môžu byť pre niektorých poslancov veľmi citlivé a preto nechcú s nimi ísť "na bubon". Aj poslanci majú právo na isté súkromie, aj keď nižšieho štandardu než bežní občania. Ja osobne sa tiež pri voľbách rozhodujem aj na základe osobných skuseností s kandidátmi. A aj keby poslanec sa už odhodlal zverejniť svoju súkromnú pohnútku, už vidím, ako ho ostatní kolegovia a médiá v hysterisckej atmosfére označia v lepšom prípade za zradcu, v horšom prípade za korupčníka.
K "riziku pomsty" by som doplnil "riziko vďačnosti". Kandidát zvolený vo verejnej voľbe sa pri výkone funkcie nemusí len mstiť tým, ktorí ho nevolili, ale môže až príliš vychádzať v ústrety naopak tým, ktorí ho volili. Zhrniem to do širšieho rámca: tajná voľba má zabrániť personálnym väzbám zvoleného kandidáta na svojich voliteľov. Tušenie síce mať môže, ale rovnako môže mať aj pochybnosti, či ho naozaj volili/nevolili tí, o ktorých si to myslí. A tejto pochybnosti sa zbaviť nedokáže.
Všeobecne mám naozaj nedobrý pocit zo zavádzania priamej voľby, ťažko tomu uprieť autoritársky nádych (tak ako to podľa mňa správne hodnotil prof. Kusý)
V roku 1948, už po víťaznom februári keď komunisti reálne uchopili moc v štáte, začali zavádzať verejnú voľbu (presnejšie možnosť voliť aj verejne), čo dovtedy nepripadalo do úvahy. Jednalo sa o možnosť voliť verejne v parlamentných voľbách a o možnosť voliť verejne prezidenta republiky (§ 29 ods. 4 zákona č. 78/1948 Sb., zo dňa 16.4.1948, o voľbách do Národného zhromaždenia a § 5 zákona č. 152/1948 Sb., zo dňa 12.6.1948, o voľbe prezidenta republiky). Odstránením povinnosti voliť tajne si komunisti zabezpečili ovládnutie ústavných orgánov.
S tým sa dá súhlasiť, až na to, že už sme tu mali prípad poslanca Gauliedera a bolo to po roku 1989. Máme tu síce nález ÚS, že poslanca nemožno zbaviť mandátu proti jeho vôli, ale samozrejme stranícke centrály si už za ten čas určite našli sofistikovanejšie spôsoby, ako sa zbaviť poslancov s vlastným názorom.
"Ak niekto bude mať odlišný názor, má to byť vec diskusie a vecných argumentov, ktorá má dospieť k spoločnému záveru-názoru. Nemožno zabudnúť na fakt, že osobnosť členov strany (poslancov) je rozhodujúca a tieto elity by nemali mať problém slobodne vyjadriť svoj názor, stáť si za ním s podporou argumentov, prípadne ustúpiť od neho ak argumenty opačného názoru prevažujú (jednoducho nechať si poradiť)."
Nemyslím si, že dôvod, pre ktorý sa poslanec rozhodne niektorého kandidáta nepodporiť, musí byť vždy verejne známy. Poslanec môže mať s kandidátom aj súkromný spor (susedský spor, poslankyňa sa počas študentských čias snažila neúspešne nadviazať milostný pomer s kandidátom,...). Tieto súkromné výhrady môžu byť pre niektorých poslancov veľmi citlivé a preto nechcú s nimi ísť "na bubon". Aj poslanci majú právo na isté súkromie, aj keď nižšieho štandardu než bežní občania. Ja osobne sa tiež pri voľbách rozhodujem aj na základe osobných skuseností s kandidátmi. A aj keby poslanec sa už odhodlal zverejniť svoju súkromnú pohnútku, už vidím, ako ho ostatní kolegovia a médiá v hysterisckej atmosfére označia v lepšom prípade za zradcu, v horšom prípade za korupčníka.
K "riziku pomsty" by som doplnil "riziko vďačnosti". Kandidát zvolený vo verejnej voľbe sa pri výkone funkcie nemusí len mstiť tým, ktorí ho nevolili, ale môže až príliš vychádzať v ústrety naopak tým, ktorí ho volili. Zhrniem to do širšieho rámca: tajná voľba má zabrániť personálnym väzbám zvoleného kandidáta na svojich voliteľov. Tušenie síce mať môže, ale rovnako môže mať aj pochybnosti, či ho naozaj volili/nevolili tí, o ktorých si to myslí. A tejto pochybnosti sa zbaviť nedokáže.
Všeobecne mám naozaj nedobrý pocit zo zavádzania priamej voľby, ťažko tomu uprieť autoritársky nádych (tak ako to podľa mňa správne hodnotil prof. Kusý)
V roku 1948, už po víťaznom februári keď komunisti reálne uchopili moc v štáte, začali zavádzať verejnú voľbu (presnejšie možnosť voliť aj verejne), čo dovtedy nepripadalo do úvahy. Jednalo sa o možnosť voliť verejne v parlamentných voľbách a o možnosť voliť verejne prezidenta republiky (§ 29 ods. 4 zákona č. 78/1948 Sb., zo dňa 16.4.1948, o voľbách do Národného zhromaždenia a § 5 zákona č. 152/1948 Sb., zo dňa 12.6.1948, o voľbe prezidenta republiky). Odstránením povinnosti voliť tajne si komunisti zabezpečili ovládnutie ústavných orgánov.
Ondrej Pivarči | 21. 12. 2010 16:42:57
// Reagovať
tiež som skôr za verejnú voľbu
avšak GP je taká prapodivná inštitúcia, a vôbec celý systém prokuratúry. Ako orgán ochrany práva konajúci vo verejnom záujme by mal byť podľa mňa jednotkou výkonnej moci (ako v ČR štátne zastupiteľstvo pod ministerstvom spravodlivosti). na dozornú funkciu nad zákonnosťou OVS predsa máme ombudsmana a tiež súdy v správnom súdnictve (ktoré by možno bolo lepšie aspoň na vyšších inštanciách oddeliť, presne ako NSS v ČR). Možnosť "zneužitia GP" politickými tlakmi totiž subordinačným princípom organizácie prokuratúry a voľbou jej najvyššieho článku je možná aj teraz. Nech má takáto možnosť teda aspoň legitimitu pochádzajúcu z volieb. Pri nezákonnom nátlaku štátneho zastupiteľstva máme ešte správne súdnictvo ako zložku bŕzd a protiváh. Podľa Sunjatsenovho ústavného modelu existovala
aj moc kontrolná, do ktorej by však prokuratúra ako orgán obžaloby patriť nemala, pretože ako bude kontrolovať výkon svojej "akuzačnej moci" v trestnom konaní? sama sebe? pod kontrolnú moc by skôr spadal NKÚ či ombudsman, resp. správne súdnictvo ("brzdené v C&B ústavným).
nezávislá prokuratúra v sovietskom modeli podľa mňa slúžila presne na fúziu represie v trestnom procese a kontroly tejto represie, čím de facto kontrola zanikla, to bol aj myslím celkový účel tohto modelu.
ad verejná voľba:
a) píšete o straníckych centrálach ... tento nedostatok sa dá odstrániť iba tým, že sa budú voliť ľudia, nie strany ... a reprezentatívne, napr. v pomere 20 obvodov / 5 ľudí na 1 obvod. veď i tak sa dnes krúžkujú preferenčné hlasy, čiže náročnosť navyše žiadna. potom by naozaj bolo možné hovoriť o individuálnom reprezentatívnom mandáte, takto je to o "kolektivizácii", a najmä zodpovednosti (len profit je individuálny, viď strany 1 osoby).
b) ďalej píšete o "súkromných" dôvodoch uplatňujúcich sa pri voľbe ... v prípade reprezentatívneho mandátu však dôvody mandatára (poslanca), ktoré nie sú mojími (= vo verejnom záujme a teda verejné), nemajú čo hovoriť do jeho služby mandantovi (za odplatu = poslanecký plat atď.). súkromné dôvody nech si rieši mimo rei publicatae a verejného fóra, primeranými prostriedkami napr. civilného práva. takže žiadna opodstatnenosť na akési "právo na súkromie" pri dôvodoch konania v rámci reprezentácie a verejnej služby, by som práveže konštatoval, že utajovanie verejnému záujmu viac škodí (napr. obľúbené dôvody utajovania pre "bezpečnosť" v aférach s lietadlami so zadržanými "terákmi").
c) riziko "vďačnosti" - tak ako "riziko pomsty" podlieha verejnej kontrole, keď môj reprezentant nejako koná, ja ako mandant chcem vedieť ako a najlepšie aj prečo tak koná, aby som mu následky mohol spočítať (najlepšie by snáď preto bolo zrušiť poslancom obligatórnu dĺžku funkčného obdobia, možno ustanoviť 1-ročnú minimálnu, ako i možnosť určitým kvórom volebného obvodu ho "defenestrovať", ak "nereprezentuje", teda "hrabe len pre seba"). či vari pri tajnej voľbe personálne väzby a korupcia odpadnú?
d) ku komunistom - voliť verejne znamená verejne prejaviť svoj názor na to, koho chcem za reprezentanta. aj to hodnotíte ako autoritatívny akt, že v tajnej voľbe v ČR v roku 1946 vyhrali komunisti? ak verejne volím politika, ktorý sa svojimi názormi ocitne v menšine a pokiaľ som za to perzekvovaný, adresnosť perzekúcie je verejne viditeľná, takže nie je problém realizovať justičný zásah a nápravu. pri voľbe strán (ďalšia výhoda voľby ľudí pred stranami) môže byť fenomén perzekúcie za voľbu masovejší, pretože "víťaz" (napr. koalícia) a "porazený" (napr. opozícia) sú ľahšie odlíšiteľní, kdežto pri voľbe ľudí ... (stačí si názorne predstaviť). záruky, účinne chrániace pred takouto perzekúciou, sú práve prekážkou totality a totalitného štátu. komunisti ovládli ústavné orgány jednak preto, že im to umožňovala väčšina a v ústavnom systéme neexistovali záruky brzdenia jej svojvôle, jednak vďaka "silovej" podpore zo ZSSR, ktorá predstavovala hrozbu pre oponentúru režimu (napr. čistky NKVD bezprostredne po obsadení čs. územia zo strany ČA v roku 1945 boli určite "vodidlom" pre mnohých ďalších, že ako skončia, keď budú oponovať satelitnému režimu stalinizmu) a jednak preto, že mali účinnú propagandu. tajnosť volieb bol naozaj minimálny faktor tohto ovládnutia (aj pri tajnej voľbe vidno výsledok hlasovania, potom by boli perzekvovaní "predpokladaní" oponenti cca v rovnakom počte, ako by pri verejnej voľbe boli tí skutoční).
aj moc kontrolná, do ktorej by však prokuratúra ako orgán obžaloby patriť nemala, pretože ako bude kontrolovať výkon svojej "akuzačnej moci" v trestnom konaní? sama sebe? pod kontrolnú moc by skôr spadal NKÚ či ombudsman, resp. správne súdnictvo ("brzdené v C&B ústavným).
nezávislá prokuratúra v sovietskom modeli podľa mňa slúžila presne na fúziu represie v trestnom procese a kontroly tejto represie, čím de facto kontrola zanikla, to bol aj myslím celkový účel tohto modelu.
ad verejná voľba:
a) píšete o straníckych centrálach ... tento nedostatok sa dá odstrániť iba tým, že sa budú voliť ľudia, nie strany ... a reprezentatívne, napr. v pomere 20 obvodov / 5 ľudí na 1 obvod. veď i tak sa dnes krúžkujú preferenčné hlasy, čiže náročnosť navyše žiadna. potom by naozaj bolo možné hovoriť o individuálnom reprezentatívnom mandáte, takto je to o "kolektivizácii", a najmä zodpovednosti (len profit je individuálny, viď strany 1 osoby).
b) ďalej píšete o "súkromných" dôvodoch uplatňujúcich sa pri voľbe ... v prípade reprezentatívneho mandátu však dôvody mandatára (poslanca), ktoré nie sú mojími (= vo verejnom záujme a teda verejné), nemajú čo hovoriť do jeho služby mandantovi (za odplatu = poslanecký plat atď.). súkromné dôvody nech si rieši mimo rei publicatae a verejného fóra, primeranými prostriedkami napr. civilného práva. takže žiadna opodstatnenosť na akési "právo na súkromie" pri dôvodoch konania v rámci reprezentácie a verejnej služby, by som práveže konštatoval, že utajovanie verejnému záujmu viac škodí (napr. obľúbené dôvody utajovania pre "bezpečnosť" v aférach s lietadlami so zadržanými "terákmi").
c) riziko "vďačnosti" - tak ako "riziko pomsty" podlieha verejnej kontrole, keď môj reprezentant nejako koná, ja ako mandant chcem vedieť ako a najlepšie aj prečo tak koná, aby som mu následky mohol spočítať (najlepšie by snáď preto bolo zrušiť poslancom obligatórnu dĺžku funkčného obdobia, možno ustanoviť 1-ročnú minimálnu, ako i možnosť určitým kvórom volebného obvodu ho "defenestrovať", ak "nereprezentuje", teda "hrabe len pre seba"). či vari pri tajnej voľbe personálne väzby a korupcia odpadnú?
d) ku komunistom - voliť verejne znamená verejne prejaviť svoj názor na to, koho chcem za reprezentanta. aj to hodnotíte ako autoritatívny akt, že v tajnej voľbe v ČR v roku 1946 vyhrali komunisti? ak verejne volím politika, ktorý sa svojimi názormi ocitne v menšine a pokiaľ som za to perzekvovaný, adresnosť perzekúcie je verejne viditeľná, takže nie je problém realizovať justičný zásah a nápravu. pri voľbe strán (ďalšia výhoda voľby ľudí pred stranami) môže byť fenomén perzekúcie za voľbu masovejší, pretože "víťaz" (napr. koalícia) a "porazený" (napr. opozícia) sú ľahšie odlíšiteľní, kdežto pri voľbe ľudí ... (stačí si názorne predstaviť). záruky, účinne chrániace pred takouto perzekúciou, sú práve prekážkou totality a totalitného štátu. komunisti ovládli ústavné orgány jednak preto, že im to umožňovala väčšina a v ústavnom systéme neexistovali záruky brzdenia jej svojvôle, jednak vďaka "silovej" podpore zo ZSSR, ktorá predstavovala hrozbu pre oponentúru režimu (napr. čistky NKVD bezprostredne po obsadení čs. územia zo strany ČA v roku 1945 boli určite "vodidlom" pre mnohých ďalších, že ako skončia, keď budú oponovať satelitnému režimu stalinizmu) a jednak preto, že mali účinnú propagandu. tajnosť volieb bol naozaj minimálny faktor tohto ovládnutia (aj pri tajnej voľbe vidno výsledok hlasovania, potom by boli perzekvovaní "predpokladaní" oponenti cca v rovnakom počte, ako by pri verejnej voľbe boli tí skutoční).
Pavol Šuta | 22. 12. 2010 02:12:04
// Reagovať
Ak sa niečo v českej justícii kritizuje, tak je to práve systém štátneho zastupiteľstva. Scháliť ústavu, kde je štátnemu zastupiteľstvu venovaný jeden článok a to ešte v hlave o moci výkonnej, mohla jedine Klausova vláda. Prepáčte, nesledovali ste kauzy v ČR ako "katarský princ", "Čunkova aféra" a "justičná mafia"? Naozaj si myslíte, že v ČR systém štátneho zastupiteľstva funguje? Prečo si myslíte, že Nečasova vláda prvé, čo urobila, bolo odvolanie najvyššej štátnej záastupkyne?
Ochranu zákonnosti síce sleduje VOP, ale nemá v tejto oblasti právomoci, práveže VOP postupuje veci prokuratúre... Toto je v ČR republike obrovský problém, zvlášť v oblasti samosprávy, kde prostriedky nápravy sú omnoho komplikovanejšie...
V Poľsku je prokuratúra zaradená pod moc výkonnú, dokonca na čele prokuratúry stojí minister spravodlivosti. Viete, aké obrovské problémy s tým Poliaci majú.
Súčasná vláda neustále opakuje, že na Slovensku máme sovietsky model prokuratúry. Ale ja sa pýtam, odkiaľ sa systém prokuratúry prebral do Sovietskeho zväzu? Nebolo to náhodou z Francúzska? Aké sú rozdiely medzi francúzskou a slovenskou prokuratúrou? Ja niektoré viem, ale rád by som ich počul od tých, ktorí tvrdia, že máme sovietsky model prokuratúry. Lebo sa mi zdá, že títo ľudia len opakujú heslá pravicových politikov, ale princípy fungovania prokuratúry vo svete vôbec neovládajú...
Ad a) Chcel by som vidieť ten parlament, ako si rozdelí celorepublikový obvod na menšie obvody a tým riskuje, že šéfovia strán by sa vôbec nemuseli do parlamentu dostať. Netvrdím, že mi táto myšlienka nie je sympatická, ale pochybujem o jej reálnosti v slovenských podmienkach. Keďže v tomto roku voliči prvýkrát reálne začali využívať preferenčné hlasy, budem považovať za úspech, keď sa počas thoto volebného obdobia nezníži nejakou "zabudnutou" novelou.
Ad b) To si nemyslím. Ak poslanec vo svojom sľube odkazuje na svoje svedomie, tak to v sebe zahŕňa aj moment súkromia. Neviem si predstaviť, že svedomie sa odtrhne od súkromia, a vznikne akýsi koncept verejného svedomia. Ja nie som expert na filozofiu, ale kategórii svedomie rozumiem tak, že je to akýsi môj vnútorný hlas. Ja nevidím žiaden dôvod, aby som ako poslanec za liberlálnu stranu musel hlasovať za registrované partnerstvá, keď moje vnútorné presvedčenie je iné, prípadne vice versa nevidím dôvod, prečo by som ako poslanec konzervatívnej strany musel registrované partnerstvá, či eutanáziu striktne odmietať. A myslím si, že takéto hlasovania by nie len mohli ale aj mali byť zo zásady vždy tajné.
c) Moznost odvolat poslanca (tzv. recall) znamena popriet slobodny vykon poslaneckeho mandatu. Tento institut je velmi neobvykly, ma ho len par statov USa a v pomernom systeme si ho ani neviem rpedstavit, viem si ho predstavit vo vacsinovom systeme, ale ani tam by som s nim skor nesuhlasil. Slobodny mandat znamena, ze poslanec je chraneny nie len pred prikazmi svojej vlastnej strany, ale aj prikazmi volicov. Kedze volby su tajne, nevie sa, kto volil ktoreho poslanca a preto nemoze prijimat od svojich volicov ziadne prikazy. Navyse, parlament vystupuje ako kolektivny organ, prijima zakony pre cely stat, nie len pre urcitu skupinu obyvatelov. A toto je hlavny dovod, preco existuje volny mandat a preco poslanec nemoze a ani nesmie prijimat pokyny od svojich volicov. Ale toto vsetko sa uz davno vyriesilo vo Velkej Britanii kedysi v 17. storoci, zase tu objavujem teplu vodu.
Ad D) Cital som to asi 4-krat, ale neporozumel som, ospravedlnujem sa. Len doplnim, ze odtajnenie volby nebolo hlavnym nastrojom k ovladnutiu statu komunistami. Ale ako jeden z faktorov k tomu prispelo.
Prostriedok ochrany pred ovladnutim statu komunistami bol jeden. Vyslovenie nedovery obrodenej vlade K: Gottwalda. Na to si poslanci vystraseni Ludovbimi miliciami a Akcnym vyborom Narodnej fronty netrufli. Zeb yk tomu rpispelo aj to, ze nedovera sa vyslovuje vrejne? To uz ostane len v sfere spekulacii...
Asi od veci, ale tie vety o autoritativnom akte, perzekucii, volbe stran a volbe ludi nechapem.
Ochranu zákonnosti síce sleduje VOP, ale nemá v tejto oblasti právomoci, práveže VOP postupuje veci prokuratúre... Toto je v ČR republike obrovský problém, zvlášť v oblasti samosprávy, kde prostriedky nápravy sú omnoho komplikovanejšie...
V Poľsku je prokuratúra zaradená pod moc výkonnú, dokonca na čele prokuratúry stojí minister spravodlivosti. Viete, aké obrovské problémy s tým Poliaci majú.
Súčasná vláda neustále opakuje, že na Slovensku máme sovietsky model prokuratúry. Ale ja sa pýtam, odkiaľ sa systém prokuratúry prebral do Sovietskeho zväzu? Nebolo to náhodou z Francúzska? Aké sú rozdiely medzi francúzskou a slovenskou prokuratúrou? Ja niektoré viem, ale rád by som ich počul od tých, ktorí tvrdia, že máme sovietsky model prokuratúry. Lebo sa mi zdá, že títo ľudia len opakujú heslá pravicových politikov, ale princípy fungovania prokuratúry vo svete vôbec neovládajú...
Ad a) Chcel by som vidieť ten parlament, ako si rozdelí celorepublikový obvod na menšie obvody a tým riskuje, že šéfovia strán by sa vôbec nemuseli do parlamentu dostať. Netvrdím, že mi táto myšlienka nie je sympatická, ale pochybujem o jej reálnosti v slovenských podmienkach. Keďže v tomto roku voliči prvýkrát reálne začali využívať preferenčné hlasy, budem považovať za úspech, keď sa počas thoto volebného obdobia nezníži nejakou "zabudnutou" novelou.
Ad b) To si nemyslím. Ak poslanec vo svojom sľube odkazuje na svoje svedomie, tak to v sebe zahŕňa aj moment súkromia. Neviem si predstaviť, že svedomie sa odtrhne od súkromia, a vznikne akýsi koncept verejného svedomia. Ja nie som expert na filozofiu, ale kategórii svedomie rozumiem tak, že je to akýsi môj vnútorný hlas. Ja nevidím žiaden dôvod, aby som ako poslanec za liberlálnu stranu musel hlasovať za registrované partnerstvá, keď moje vnútorné presvedčenie je iné, prípadne vice versa nevidím dôvod, prečo by som ako poslanec konzervatívnej strany musel registrované partnerstvá, či eutanáziu striktne odmietať. A myslím si, že takéto hlasovania by nie len mohli ale aj mali byť zo zásady vždy tajné.
c) Moznost odvolat poslanca (tzv. recall) znamena popriet slobodny vykon poslaneckeho mandatu. Tento institut je velmi neobvykly, ma ho len par statov USa a v pomernom systeme si ho ani neviem rpedstavit, viem si ho predstavit vo vacsinovom systeme, ale ani tam by som s nim skor nesuhlasil. Slobodny mandat znamena, ze poslanec je chraneny nie len pred prikazmi svojej vlastnej strany, ale aj prikazmi volicov. Kedze volby su tajne, nevie sa, kto volil ktoreho poslanca a preto nemoze prijimat od svojich volicov ziadne prikazy. Navyse, parlament vystupuje ako kolektivny organ, prijima zakony pre cely stat, nie len pre urcitu skupinu obyvatelov. A toto je hlavny dovod, preco existuje volny mandat a preco poslanec nemoze a ani nesmie prijimat pokyny od svojich volicov. Ale toto vsetko sa uz davno vyriesilo vo Velkej Britanii kedysi v 17. storoci, zase tu objavujem teplu vodu.
Ad D) Cital som to asi 4-krat, ale neporozumel som, ospravedlnujem sa. Len doplnim, ze odtajnenie volby nebolo hlavnym nastrojom k ovladnutiu statu komunistami. Ale ako jeden z faktorov k tomu prispelo.
Prostriedok ochrany pred ovladnutim statu komunistami bol jeden. Vyslovenie nedovery obrodenej vlade K: Gottwalda. Na to si poslanci vystraseni Ludovbimi miliciami a Akcnym vyborom Narodnej fronty netrufli. Zeb yk tomu rpispelo aj to, ze nedovera sa vyslovuje vrejne? To uz ostane len v sfere spekulacii...
Asi od veci, ale tie vety o autoritativnom akte, perzekucii, volbe stran a volbe ludi nechapem.
Ondrej Pivarči | 22. 12. 2010 16:57:38
// Reagovať
hm
Poznám kauzu Topolánkovho ministra Čunka, ale tam išlo o politickú pomstu. A žeby som nejako veľmi fandil Nečasovej vláde ... ale to je politika, nie právo. Podstatné je, že nemôže orgán, ktorý podáva obžalobu v trestných veciach (výkonný), byť súčasne orgánom ochrany zákonnosti (kontrolný, sčasti súdny). Potom vznikajú také inštitúty, ako "sudca pre prípravné konanie", ktoré nielen rozhodujú o väzbe (zásahoch do ĽP), ale aj o napr. sťažnostiach voči uzneseniu prokurátora. Pritom štátne zastupiteľstvo je štátna správa, takže sa v trestnom konaní takto znižuje počet inštancií. Okrem toho, niet dôvodu, prečo by napr. v civilnom konaní mal vystupovať nejaký "prokurátor" ako "ochranca zákonnosti" alebo "zástupca záujmov štátu". V tomto vidím "sovietskosť" modelu prokuratúry a takýto model nemajú ani Francúzi, ktorí majú skôr čosi také, ako ste popísali u Poliakov.
Apropo Poliaci, tam je štátne zastupiteľstvo tiež o politizácii, nie o systéme. Mimochodom, terajší priebeh voľby GP ukazuje, že prostredníctvom spôsobu voľby GP má vládna väčšina dosah na činnosť celej prokuratúry, takže to už môže rovno podliehsť ministerstvu spravodlivosti (no a tak môže byť pod poslaneckou aj správnosúdnou kontrolou, aj opozičných poslancov, nie ako dnes, keď je to u nás sui generis orgán bez kontroly).
a) existuje petícia za referendum, ak ozrejmíte 51% voličov užitočnosť tejto myšlienky a potrebný podpis + krúžok v referende, nie je problém aj s "politicky nepriechodnými riešeniami". Stádovitosť môže vyvolať každý, keď vie, ako na to, pokiaľ si myslíte, že Slováci sú národ davových psychóz, t.j ľahko manipulovateľný.
b) ehm ... svedomie je podľa vás čo? Ja si myslím, že je to vnútorný zmysel človeka pre spravodlivosť. Čo to má so súkromím? Predsa ak sa má svedomie prejaviť v konaní reprezentanta ľudí, títo ľudia majú vedieť, aké má on vnímanie spravodlivosti. A čo sa týka tých liberálnych a konzervatívnych strán, som už v predošlom príspevku vysvetlil, prečo by som bol radšej, ak by sa volili ľudia namiesto strán, tým by takéto úvahy odpadli, pretože ľudia by podľa prezentácie kandidátov v obvode vedeli (mali vedieť, mohli vedieť), koho idú voliť a čo od neho očakávajú. Nakoniec, o tom je demokracia, najmä tá priama (keď sa jej máme priblížiť), aby si ľudia rozhodovali sami. Ak reprezentujem nejakú názorovú vzorku v spoločnosti, tak moji mandanti majú právo vedieť, či ich reprezentujem spôsobom, pre ktorý ma tam zvolili (záujmová reprezentácia).
c) čo sa týka "slobodného výkonu poslaneckého mandátu" - je pojmový oxymoron, asi ako "daňový poplatník". mandátna zmluva = príkazná zmluva, mandát = poverenie, mandatár je vždy viazaný príkazmi mandanta. v parlamente sa volí reprezentácia, čiže mandant nebude priamo príkazmi hovoriť mandatárovi, čo, ako, kde a kedy má robiť, ale bude ho voliť a odvolávať v prípadoch, pokiaľ sa mu nepáči jeho činnosť alebo z akýchkoľvek iných dôvodov, pretože on zastupuje jeho (mandantove) záujmy navonok ... nezávislý je vo svojej činnosti, nie však vo funkcii zástupcu. Bez recallu a s "pevným" funkčným obdobím + režimom "politických strán" sa totiž vytráca priama zodpovednosť voči voličovi. nástup sankcie nemusí byť žiadny. jednotlivci a menšie skupiny voličov majú menší dosah na politické dianie a víťazí stranícka "masovosť" a záujem poslanca pred záujmom voliča. volič totiž môže voliť iba stranu a bude iba jedným z x voličov strany, kde môžu byť straníckymi mechanizmami na kandidátku dosadení aj iní ľudia, než chce on vidieť v poslaneckých laviciach. Dnes fakticky hlasujú poslanci ako súčasť straníckej mašinérie, pretože strany sa volia a od strany s ekonomickým a mediálnym zázemím, ktoré musí pokryť celé teritórium štátu, závisí, či bude na kandidátke. Preto sa "kupujú" miesta na kandidátkach, preto strany robia volebné kortešačky, celý vzťah mandanta a mandatára je iba hmlistou ilúziou a poslanci potom reprezentujú záujmy sponzorov strán, presne, ako to vidíte dnes. Strana je silná mašinéria, ktorá dokáže obsluhovať požiadavky sponzorov pomocou tísícich konexií na rôznych miestach. Strany tak pripomínajú skôr akési korporácie, ktoré nemajú s voličmi veľa spoločné. Ani pri voľbe konkrétnych ľudí sa nevie, kto ktorého poslanca volil, všeobecné voľby sú tajné, ale tú bezsprostrednosť zdôrazňuje skôr voľba ľudí než strán a menšie volebné obvody, kde sú záujmy a vzťahy mandant - mandatár viac previazané. O tom je nakoniec aj samospráva. Pri prijímaní zákonov a prospešnosti (atribúte utilitárnosti) činnosti poslanca pre štát ako funkčný celok nie je dôležitá neviazanosť príkazmi voliča, ale jeho rešpekt k právnemu poriadku a jeho hodnotový rebríček. Je prospešné prijímať zákony, ktoré chránia spoločnosť ako celok, záujem všetkých. A tomu sa viac blíži záujem väčšieho počtu ľudí - tých reprezentovaných - než záujem "politikov" a ekonomickej elity, ktorá je a z povahy veci musí byť početne menšia. Parlament prijíma zákony pre celý štát, to je jasné, ale preto tam sedí 150 reprezentantov a nie iba 1. VB a 17. storočie s "king in parliament" a ich supremáciou, keď len v polovici storočia prijali habeas corpus act, by som sem nemiešal, tým si šľachta poisťovala svoj mocenský vplyv.
d) a Ľudové milície a akčný výbor NF boli následkom čoho? odkiaľ mali materiálnu výbavu (zbrane), logistickú podporu, propagačné materiály a iné prostriedky? napoviem: (ZSSR). všetci vedeli, kto by vyslovil nedôveru, keby ju bol vyslovil, aj keby vyslovenie prebehlo tajne, viď predošlý príspevok a "predpokladaní oponenti". ešte raz opakujem, komunisti uspeli v ČR (v rámci SR prehrali) v roku 1946 v TAJNOM hlasovaní aj vďaka komplexnej podpore zo ZSSR, ale v tajných a slobodných voľbách, toto tiež pomohlo ich nástupu k moci. v ČR a aj v SR ľudia nemali skúsenosť s komunizmom, aj preto oni vtedy uspeli. teraz by mali (majú, viď KČSM) pozíciu ťažšiu, lebo je skúsenosť a niet ZSSR.
Apropo Poliaci, tam je štátne zastupiteľstvo tiež o politizácii, nie o systéme. Mimochodom, terajší priebeh voľby GP ukazuje, že prostredníctvom spôsobu voľby GP má vládna väčšina dosah na činnosť celej prokuratúry, takže to už môže rovno podliehsť ministerstvu spravodlivosti (no a tak môže byť pod poslaneckou aj správnosúdnou kontrolou, aj opozičných poslancov, nie ako dnes, keď je to u nás sui generis orgán bez kontroly).
a) existuje petícia za referendum, ak ozrejmíte 51% voličov užitočnosť tejto myšlienky a potrebný podpis + krúžok v referende, nie je problém aj s "politicky nepriechodnými riešeniami". Stádovitosť môže vyvolať každý, keď vie, ako na to, pokiaľ si myslíte, že Slováci sú národ davových psychóz, t.j ľahko manipulovateľný.
b) ehm ... svedomie je podľa vás čo? Ja si myslím, že je to vnútorný zmysel človeka pre spravodlivosť. Čo to má so súkromím? Predsa ak sa má svedomie prejaviť v konaní reprezentanta ľudí, títo ľudia majú vedieť, aké má on vnímanie spravodlivosti. A čo sa týka tých liberálnych a konzervatívnych strán, som už v predošlom príspevku vysvetlil, prečo by som bol radšej, ak by sa volili ľudia namiesto strán, tým by takéto úvahy odpadli, pretože ľudia by podľa prezentácie kandidátov v obvode vedeli (mali vedieť, mohli vedieť), koho idú voliť a čo od neho očakávajú. Nakoniec, o tom je demokracia, najmä tá priama (keď sa jej máme priblížiť), aby si ľudia rozhodovali sami. Ak reprezentujem nejakú názorovú vzorku v spoločnosti, tak moji mandanti majú právo vedieť, či ich reprezentujem spôsobom, pre ktorý ma tam zvolili (záujmová reprezentácia).
c) čo sa týka "slobodného výkonu poslaneckého mandátu" - je pojmový oxymoron, asi ako "daňový poplatník". mandátna zmluva = príkazná zmluva, mandát = poverenie, mandatár je vždy viazaný príkazmi mandanta. v parlamente sa volí reprezentácia, čiže mandant nebude priamo príkazmi hovoriť mandatárovi, čo, ako, kde a kedy má robiť, ale bude ho voliť a odvolávať v prípadoch, pokiaľ sa mu nepáči jeho činnosť alebo z akýchkoľvek iných dôvodov, pretože on zastupuje jeho (mandantove) záujmy navonok ... nezávislý je vo svojej činnosti, nie však vo funkcii zástupcu. Bez recallu a s "pevným" funkčným obdobím + režimom "politických strán" sa totiž vytráca priama zodpovednosť voči voličovi. nástup sankcie nemusí byť žiadny. jednotlivci a menšie skupiny voličov majú menší dosah na politické dianie a víťazí stranícka "masovosť" a záujem poslanca pred záujmom voliča. volič totiž môže voliť iba stranu a bude iba jedným z x voličov strany, kde môžu byť straníckymi mechanizmami na kandidátku dosadení aj iní ľudia, než chce on vidieť v poslaneckých laviciach. Dnes fakticky hlasujú poslanci ako súčasť straníckej mašinérie, pretože strany sa volia a od strany s ekonomickým a mediálnym zázemím, ktoré musí pokryť celé teritórium štátu, závisí, či bude na kandidátke. Preto sa "kupujú" miesta na kandidátkach, preto strany robia volebné kortešačky, celý vzťah mandanta a mandatára je iba hmlistou ilúziou a poslanci potom reprezentujú záujmy sponzorov strán, presne, ako to vidíte dnes. Strana je silná mašinéria, ktorá dokáže obsluhovať požiadavky sponzorov pomocou tísícich konexií na rôznych miestach. Strany tak pripomínajú skôr akési korporácie, ktoré nemajú s voličmi veľa spoločné. Ani pri voľbe konkrétnych ľudí sa nevie, kto ktorého poslanca volil, všeobecné voľby sú tajné, ale tú bezsprostrednosť zdôrazňuje skôr voľba ľudí než strán a menšie volebné obvody, kde sú záujmy a vzťahy mandant - mandatár viac previazané. O tom je nakoniec aj samospráva. Pri prijímaní zákonov a prospešnosti (atribúte utilitárnosti) činnosti poslanca pre štát ako funkčný celok nie je dôležitá neviazanosť príkazmi voliča, ale jeho rešpekt k právnemu poriadku a jeho hodnotový rebríček. Je prospešné prijímať zákony, ktoré chránia spoločnosť ako celok, záujem všetkých. A tomu sa viac blíži záujem väčšieho počtu ľudí - tých reprezentovaných - než záujem "politikov" a ekonomickej elity, ktorá je a z povahy veci musí byť početne menšia. Parlament prijíma zákony pre celý štát, to je jasné, ale preto tam sedí 150 reprezentantov a nie iba 1. VB a 17. storočie s "king in parliament" a ich supremáciou, keď len v polovici storočia prijali habeas corpus act, by som sem nemiešal, tým si šľachta poisťovala svoj mocenský vplyv.
d) a Ľudové milície a akčný výbor NF boli následkom čoho? odkiaľ mali materiálnu výbavu (zbrane), logistickú podporu, propagačné materiály a iné prostriedky? napoviem: (ZSSR). všetci vedeli, kto by vyslovil nedôveru, keby ju bol vyslovil, aj keby vyslovenie prebehlo tajne, viď predošlý príspevok a "predpokladaní oponenti". ešte raz opakujem, komunisti uspeli v ČR (v rámci SR prehrali) v roku 1946 v TAJNOM hlasovaní aj vďaka komplexnej podpore zo ZSSR, ale v tajných a slobodných voľbách, toto tiež pomohlo ich nástupu k moci. v ČR a aj v SR ľudia nemali skúsenosť s komunizmom, aj preto oni vtedy uspeli. teraz by mali (majú, viď KČSM) pozíciu ťažšiu, lebo je skúsenosť a niet ZSSR.
Imrich Vozár | 21. 12. 2010 09:51:21
// Reagovať
ad: Joe
Ďakujem za podnetný komentár.
Len na dovysvetlenie, uvedené argumenty som nesmeroval primárne k voľbe generálneho prokurátora, ale k verejnej a tajnej voľbe vo všeobecnosti. Keďže však na stole máme voľbu generálneho prokurátora, môžeme sa venovať len jemu.
S Vašimi argumentmi týkajúcimi sa slobodného výkonu mandátu a partokracie súhlasím a bol by som veľmi rád, ak by to tak bolo. Avšak myslím si, že k tomuto ideálnemu a optimálnemu stavu máme dosť ďaleko. Rovnako to vidím aj v prípade osobného nesúhlasu s niektorým z kandidátov a nevyslovenia názoru nahlas. Ak by sme mali takých poslancov, bolo by to skvelé. Obávam sa však, že každý jeden poslanec z koaličných strán, ktorý hlasoval za opozičného kandidáta a vystúpil by s tým verejne, by bol okamžite verejne odsúdený a jeho argumenty by nikto nevzal, resp. boli by brané ako zásterka kúpenia. Veď počuli ste niekde takú úvahu, žeby niektorí zo „zradcov“, mohli mať aj inú, než zištnú motiváciu? Ja nie.
K aklamačnej voľbe – už to čiastočne vysvetlil pán Klobušiak, ja som mal na mysli negatíva spojené s takouto formou voľby. Konkrétne to pre mňa znamená možnosť extrémneho dôsledku práve zmienenej partokracie spojenú s akousi formou „davovej psychózy“, pri ktorej sa vopred dohodnutý výsledok demonštratívne, efektne a jednomyseľne odhlasuje. Takto odhlasovaný výsledok podľa mňa nemá demokratickú legitimitu.
Páčia sa mi Vaše návrhy, ako situáciu riešiť a rovnako si myslím, že súčasný systém nie je dobrý (aj keď ja sa pri jeho zachovaní trochu viac prikláňam k tajnému hlasovaniu) a bola by vhodná jeho zmena. Samotná forma hlasovania je len jeden z problémov, ktorý sa momentálne pretriasa, ale ako podľa mňa trefne poznamenávate, diskusia sa vôbec nevedie o celkovom systéme výberu nového GP, ktorý sa začína už výberom kandidáta. Spôsob akým prebiehal posledný výber (o kandidátovi, ktorý bol navrhnutý zo strany koalície sa toho nikto veľmi veľa nedozvedel, ani to prečo je navrhnutý, aké sú jeho vízie a predstavy o fungovaní GP, a navyše jeho meno sme sa dozvedeli 5 minút pred uzávierkou) svedčí o všetkom.
Len na dovysvetlenie, uvedené argumenty som nesmeroval primárne k voľbe generálneho prokurátora, ale k verejnej a tajnej voľbe vo všeobecnosti. Keďže však na stole máme voľbu generálneho prokurátora, môžeme sa venovať len jemu.
S Vašimi argumentmi týkajúcimi sa slobodného výkonu mandátu a partokracie súhlasím a bol by som veľmi rád, ak by to tak bolo. Avšak myslím si, že k tomuto ideálnemu a optimálnemu stavu máme dosť ďaleko. Rovnako to vidím aj v prípade osobného nesúhlasu s niektorým z kandidátov a nevyslovenia názoru nahlas. Ak by sme mali takých poslancov, bolo by to skvelé. Obávam sa však, že každý jeden poslanec z koaličných strán, ktorý hlasoval za opozičného kandidáta a vystúpil by s tým verejne, by bol okamžite verejne odsúdený a jeho argumenty by nikto nevzal, resp. boli by brané ako zásterka kúpenia. Veď počuli ste niekde takú úvahu, žeby niektorí zo „zradcov“, mohli mať aj inú, než zištnú motiváciu? Ja nie.
K aklamačnej voľbe – už to čiastočne vysvetlil pán Klobušiak, ja som mal na mysli negatíva spojené s takouto formou voľby. Konkrétne to pre mňa znamená možnosť extrémneho dôsledku práve zmienenej partokracie spojenú s akousi formou „davovej psychózy“, pri ktorej sa vopred dohodnutý výsledok demonštratívne, efektne a jednomyseľne odhlasuje. Takto odhlasovaný výsledok podľa mňa nemá demokratickú legitimitu.
Páčia sa mi Vaše návrhy, ako situáciu riešiť a rovnako si myslím, že súčasný systém nie je dobrý (aj keď ja sa pri jeho zachovaní trochu viac prikláňam k tajnému hlasovaniu) a bola by vhodná jeho zmena. Samotná forma hlasovania je len jeden z problémov, ktorý sa momentálne pretriasa, ale ako podľa mňa trefne poznamenávate, diskusia sa vôbec nevedie o celkovom systéme výberu nového GP, ktorý sa začína už výberom kandidáta. Spôsob akým prebiehal posledný výber (o kandidátovi, ktorý bol navrhnutý zo strany koalície sa toho nikto veľmi veľa nedozvedel, ani to prečo je navrhnutý, aké sú jeho vízie a predstavy o fungovaní GP, a navyše jeho meno sme sa dozvedeli 5 minút pred uzávierkou) svedčí o všetkom.
Joe (chcem zostať v anonymite) | 24. 12. 2010 21:56:19
// Reagovať
Súhlasím, k ideálnemu stavu máme ďaleko. Ešte dodám, a to sa budem opakovať, že vidím rozdiel na jednej strane argumentovať pred voľbou a na druhej strane pasívne súhlasiť s väčšinou a pri samotnej voľbe hlasovať inak, podľa svojho presvedčenia. V aktuálnom prípade chýba akákoľvek argumentácia pred aj po voľbe a aj u mňa táto situácia vyvoláva dojem o zištných pohnútkach.
Ďakujem Vám a p. Klobušiakovi za vysvetlenie aklamačnej voľby. Spomínané riziká sú opodstatnené no podľa mňa je problém v samotnej partokracii ako spomínate. Píšem to z toho dôvodu, aby sa nemnožili argumenty s rovnakou podstatou (1=3=4).
Ako hovoríte, diskusia o systéme výbere GP absentuje. Spomínate výber kandidáta. Mená jednotlivých kandidátov sme sa dozvedeli od médií cez „únik“ informácií, pretože sa koalícia chcela zhodnúť najprv vo vnútri a až následne prezentovať navonok svoje jednotné stanovisko. Už tu vystupuje otázka, či je správne rozhodovanie o tejto osobe v úzkom okruhu ľudí a my sa nedozvieme, či boli aj iní kandidáti a prečo nebol vybraný niektorý z nich. Protiargument je, že poslancom sme zverili moc a máme preto vstupovať do ich rozhodovacej právomoci? Ďalšia téma na diskusiu. Na výbor prišli prezentovať svoje vízie a predstavy už len navrhnutí kandidáti. Prezentácia bola síce verejná ale chýba dostupný celkový záznam, resp. spôsob, aby sa ktokoľvek k tomu dostal a vypočul si kandidátov a otázky poslancov aby si urobil vlastný názor. Tu by som uvítal zvukové záznamy ako sa plánujú pri Súdnej rade. Zo zostrihov som mal dojem, že prezentácia je len pro forma a už je dávno rozhodnuté, a teda je zbytočná, lebo už poslancov neovplyvní vo svojom rozhodovaní (pretože sa rozhodli už v rámci koaličných/opozičných rokovaní).
Konkrétne vízie a predstavy kandidáta koalície sú všeobecne predstavené tu http://www.sme.sk/c/5653761/centes-otvara-na-prokurature-dvere.html a tu http://www.topky.sk/cl/10/841324/Centes-slubuje-ze-bude-zverejnovat-dovody-svojich-rozhodnuti .
Skúsim zhrnúť moje návrhy do ucelenej podoby. Problém vidím hlavne v tom, že pri terajšom nastavení spôsobu voľby GP vzniká po prvé pochybnosť o zaujatosti kandidáta pred samotnou voľbou, pretože kandidáta navrhujú poslanci a nemožno s istotou vylúčiť iné, ako odborné kritérium výberu kandidáta a po druhé riziko vďačnosti/pomsti politickým stranám a poslancom po samotnej voľbe. Za prvú dôležitú vec považujem prenechanie podania návrhu na samotnom kandidátovi. Keďže s týmto skúsenosť nemáme a nevieme posúdiť záujem z radov prokurátorov, bude rozhodujúce aj správne nastavenie odborných kritérií. Nasleduje výber orgánu, ktorý bude voliť/vyberať spomedzi prihlásených kandidátov. Môžme voľbu nechať na samotných prokurátoroch, pričom každý jeden by mal právo voliť priamo konkrétneho kandidáta v tajných voľbách. Druhá varianta je prenechať voľbu na NR SR alebo inom orgáne, čiže obdobný postup ako je v súčasnosti, len s tým, že návrh by si podávali samotní kandidáti. Trochu komplikovanejšia je tretia varianta a to kombinácia dvoch predchádzajúcich spôsobov. Prvé kolo voľby by prebehlo medzi samotnými prokurátormi a prvý traja alebo piati kandidáti by sa dostali do druhého kola na pôdu NR SR. Títo kandidáti by predstúpili v pléne a prezentovali by sa poslancom, ktorí by nakoniec zvolili jedného z nich. Každá varianta so sebou prináša rad ďalších otázok avšak nie je v možnostiach internetovej diskusie ich všetky zodpovedať, preto som len načrtol možné východiská.
Ďakujem Vám a p. Klobušiakovi za vysvetlenie aklamačnej voľby. Spomínané riziká sú opodstatnené no podľa mňa je problém v samotnej partokracii ako spomínate. Píšem to z toho dôvodu, aby sa nemnožili argumenty s rovnakou podstatou (1=3=4).
Ako hovoríte, diskusia o systéme výbere GP absentuje. Spomínate výber kandidáta. Mená jednotlivých kandidátov sme sa dozvedeli od médií cez „únik“ informácií, pretože sa koalícia chcela zhodnúť najprv vo vnútri a až následne prezentovať navonok svoje jednotné stanovisko. Už tu vystupuje otázka, či je správne rozhodovanie o tejto osobe v úzkom okruhu ľudí a my sa nedozvieme, či boli aj iní kandidáti a prečo nebol vybraný niektorý z nich. Protiargument je, že poslancom sme zverili moc a máme preto vstupovať do ich rozhodovacej právomoci? Ďalšia téma na diskusiu. Na výbor prišli prezentovať svoje vízie a predstavy už len navrhnutí kandidáti. Prezentácia bola síce verejná ale chýba dostupný celkový záznam, resp. spôsob, aby sa ktokoľvek k tomu dostal a vypočul si kandidátov a otázky poslancov aby si urobil vlastný názor. Tu by som uvítal zvukové záznamy ako sa plánujú pri Súdnej rade. Zo zostrihov som mal dojem, že prezentácia je len pro forma a už je dávno rozhodnuté, a teda je zbytočná, lebo už poslancov neovplyvní vo svojom rozhodovaní (pretože sa rozhodli už v rámci koaličných/opozičných rokovaní).
Konkrétne vízie a predstavy kandidáta koalície sú všeobecne predstavené tu http://www.sme.sk/c/5653761/centes-otvara-na-prokurature-dvere.html a tu http://www.topky.sk/cl/10/841324/Centes-slubuje-ze-bude-zverejnovat-dovody-svojich-rozhodnuti .
Skúsim zhrnúť moje návrhy do ucelenej podoby. Problém vidím hlavne v tom, že pri terajšom nastavení spôsobu voľby GP vzniká po prvé pochybnosť o zaujatosti kandidáta pred samotnou voľbou, pretože kandidáta navrhujú poslanci a nemožno s istotou vylúčiť iné, ako odborné kritérium výberu kandidáta a po druhé riziko vďačnosti/pomsti politickým stranám a poslancom po samotnej voľbe. Za prvú dôležitú vec považujem prenechanie podania návrhu na samotnom kandidátovi. Keďže s týmto skúsenosť nemáme a nevieme posúdiť záujem z radov prokurátorov, bude rozhodujúce aj správne nastavenie odborných kritérií. Nasleduje výber orgánu, ktorý bude voliť/vyberať spomedzi prihlásených kandidátov. Môžme voľbu nechať na samotných prokurátoroch, pričom každý jeden by mal právo voliť priamo konkrétneho kandidáta v tajných voľbách. Druhá varianta je prenechať voľbu na NR SR alebo inom orgáne, čiže obdobný postup ako je v súčasnosti, len s tým, že návrh by si podávali samotní kandidáti. Trochu komplikovanejšia je tretia varianta a to kombinácia dvoch predchádzajúcich spôsobov. Prvé kolo voľby by prebehlo medzi samotnými prokurátormi a prvý traja alebo piati kandidáti by sa dostali do druhého kola na pôdu NR SR. Títo kandidáti by predstúpili v pléne a prezentovali by sa poslancom, ktorí by nakoniec zvolili jedného z nich. Každá varianta so sebou prináša rad ďalších otázok avšak nie je v možnostiach internetovej diskusie ich všetky zodpovedať, preto som len načrtol možné východiská.
Imrich Vozár | 28. 12. 2010 10:27:36
// Reagovať
Ja vidím rozdiel medzi argumentmi za tajnú voľbu, kde spomínate ako podstatu partokraciu. Slobodný výkon poslaneckého mandátu nemusí byť obmedzovaný len príkazmi strany, ale aj príkazmi, či motiváciou z iných strán, než z politickej strany, ktorej je konkrétny poslanec členom. Ovplyvňovať (zištne) ho môže aj politický konkurent, lobistické kruhy, či samotní kandidáti na generálneho prokurátora. Rovnako dôsledky mnou popísanej formy aklamačného hlasovania sú podľa mňa omnoho širšie, než len samotný dôsledok partokracie. Preto som tieto argumenty vyčlenil osobitne. Aj keď je pravdou, že partokracia môže byť viditeľná pri všetkých troch týchto argumentoch.
Čo sa týka Vašich návrhov, vôbec nevidím problém v tom, ak by sa zaviedol aj komplikovanejší spôsob voľby, napr. dvojkolovým spôsobom aký uvádzate. Ak si vezmeme, akým komplikovaným a zdĺhavým procesom vznikajú (za štandardných podmienok) zákony – vypracovanie, pripomienkovanie a viackolové schvaľovanie legislatívneho zámeru a následne vypracovanie, viacnásobné pripomienkovanie a viackolové schvaľovanie samotného zákona – tak nevidím dôvod, prečo by sa voľby tak dôležitej verejnej funkcie, akou generálny prokurátor je, nemohli vykonávať vo viacerých kolách za pevne stanovených podmienok.
Vedel by som si predstaviť (vychádzajúc a trochu rozpracujúc Vašu predstavu), žeby prvé kolo bolo na úrovni celej prokuratúry, všetci prokurátori by si volili troch kandidátov (ktorí by mohli kandidovať na základe vlastného rozhodnutia, ak by spĺňali stanovené zákonné podmienky; napr. vek, doba pôsobenia na prokuratúre (aj keď toto je otázne, či generálny prokurátor musí nevyhnutne pochádzať z rád prokuratúry), predstavenie vízie fungovania GP na ďalších 7 rokov atp.) a z týchto troch kandidátov by volila Národná rada SR generálneho prokurátora; kandidáti by svoje predstavy verejne prezentovali na zasadnutí pléna NR SR a následne by boli poslancami volení, tajným hlasovaním. V takomto spôsobe by do výberu mohli/mali by vstupovať aj iné faktory než v súčasnosti (ktorým je zdá sa najmä politická prijateľnosť pre vládnucu väčšinu), a to
- odbornosť (ak vychádzame z toho, že prokurátori rozumejú tomu, kto by ich mal viesť)
- verejnosť (kandidáti by boli vopred známi a svoje vízie by vopred verejne prezentovali)
- apolitickosť (vzhľadom k tomu, že politické strany by nominácie a ani výsledok volieb v prvom kole nemali vo svojich rukách)
- potvrdenie zvolenými poslancami (vzhľadom k tomu, že sa jedná o jednu z najvýznamnejších verejných funkcií, nechýbalo by ani jej potvrdenie zo strany občanmi zvolených poslancov)
Rozpracovaním takéhoto systému volieb by sa, podľa môjho názoru, do značnej miery odbúrali pochybnosti a politické zasahovanie do výberu generálneho prokurátora, resp. by sa politické zasahovanie do veľkej miery skomplikovalo. Je jasné, že každý systém je zneužitelný a do istej miery závisí na ľudskom faktore, avšak to nie je dôvod, aby sa nepracovalo na jeho vylepšovaní, ak sa ukáže ako nefunkčný (čo systém volieb generálneho prokurátora, ale aj iných volených verejných funkcionárov, do veľkej miery potvrdil).
Čo sa týka Vašich návrhov, vôbec nevidím problém v tom, ak by sa zaviedol aj komplikovanejší spôsob voľby, napr. dvojkolovým spôsobom aký uvádzate. Ak si vezmeme, akým komplikovaným a zdĺhavým procesom vznikajú (za štandardných podmienok) zákony – vypracovanie, pripomienkovanie a viackolové schvaľovanie legislatívneho zámeru a následne vypracovanie, viacnásobné pripomienkovanie a viackolové schvaľovanie samotného zákona – tak nevidím dôvod, prečo by sa voľby tak dôležitej verejnej funkcie, akou generálny prokurátor je, nemohli vykonávať vo viacerých kolách za pevne stanovených podmienok.
Vedel by som si predstaviť (vychádzajúc a trochu rozpracujúc Vašu predstavu), žeby prvé kolo bolo na úrovni celej prokuratúry, všetci prokurátori by si volili troch kandidátov (ktorí by mohli kandidovať na základe vlastného rozhodnutia, ak by spĺňali stanovené zákonné podmienky; napr. vek, doba pôsobenia na prokuratúre (aj keď toto je otázne, či generálny prokurátor musí nevyhnutne pochádzať z rád prokuratúry), predstavenie vízie fungovania GP na ďalších 7 rokov atp.) a z týchto troch kandidátov by volila Národná rada SR generálneho prokurátora; kandidáti by svoje predstavy verejne prezentovali na zasadnutí pléna NR SR a následne by boli poslancami volení, tajným hlasovaním. V takomto spôsobe by do výberu mohli/mali by vstupovať aj iné faktory než v súčasnosti (ktorým je zdá sa najmä politická prijateľnosť pre vládnucu väčšinu), a to
- odbornosť (ak vychádzame z toho, že prokurátori rozumejú tomu, kto by ich mal viesť)
- verejnosť (kandidáti by boli vopred známi a svoje vízie by vopred verejne prezentovali)
- apolitickosť (vzhľadom k tomu, že politické strany by nominácie a ani výsledok volieb v prvom kole nemali vo svojich rukách)
- potvrdenie zvolenými poslancami (vzhľadom k tomu, že sa jedná o jednu z najvýznamnejších verejných funkcií, nechýbalo by ani jej potvrdenie zo strany občanmi zvolených poslancov)
Rozpracovaním takéhoto systému volieb by sa, podľa môjho názoru, do značnej miery odbúrali pochybnosti a politické zasahovanie do výberu generálneho prokurátora, resp. by sa politické zasahovanie do veľkej miery skomplikovalo. Je jasné, že každý systém je zneužitelný a do istej miery závisí na ľudskom faktore, avšak to nie je dôvod, aby sa nepracovalo na jeho vylepšovaní, ak sa ukáže ako nefunkčný (čo systém volieb generálneho prokurátora, ale aj iných volených verejných funkcionárov, do veľkej miery potvrdil).
Joe (chcem zostať v anonymite) | 29. 12. 2010 20:53:42
// Reagovať
Pri slobodnom výkone poslaneckého mandátu ste spomenuli postih na straníckej úrovni, preto ma to zviedlo k partokracii. Slobodný výkon poslaneckého mandátu je pojem širší a súhlasím so širším okruhom subjektov, ktoré ste vymenovali, a môžu ho ovplyvňovať. Takto je to pre mňa jasnejšie a akceptujem to delenie argumentov za tajné hlasovanie.
Vo zvyšku tiež v podstate súhlasím a uvítal by som takýto systém voľby GP. Doplním len, že dôležité je tiež nastavenie časového obdobia medzi zverejnením výsledkov prvého kola volieb, vystúpením v pléne a samotným hlasovaním v NR SR. Čím kratšie budú tieto obdobia, tým bude menší priestor na manipuláciu volieb, ovplyvňovanie víťazov prvého kola volieb a zákulisné dohody. Na druhej strane nie tak krátky, aby šiel na úkor času, ktorý by mali poslanci na analýzu a vyhodnotenie vystúpení kandidátov.
Na margo tajného hlasovania pri vyššie uvedenom nastavení volieb GP. Aj tu sa nájdu vecné argumenty pro a proti tajnému/verejnému hlasovaniu. Osobne sa prikláňam skôr k verejnému hlasovaniu aj v tomto prípade. Riziko vďačnosti/pomsty zo strany zvoleného GP sa zmenší, pretože už samotní prokurátori by poslali konkrétneho kandidáta do druhého kola volieb. Pripúšťam, že takéto riziko ale existuje. Druhá a podstatná vec je určenie hranice, kde končí verejný záujem občanov o činnosť poslancov a začína súkromie ich rozhodovania. Inými slovami pokiaľ až môže volič sledovať prácu poslanca, jeho rozhodnutia a podobne. Toto je veľmi zaujímavá a rozsiahla téma, ktorá by si zaslúžila samostatný článok, príspevok. Preto ju nechcem ani ďalej rozvíjať a cieľom tohto odseku je len upozornenie, ktoré veci bude treba mať v budúcnosti na pamäti.
Ostáva mi veriť, že sa táto diskusia o voľbe GP dostane do povedia kompetentných a stane sa celospoločenskou.
Vo zvyšku tiež v podstate súhlasím a uvítal by som takýto systém voľby GP. Doplním len, že dôležité je tiež nastavenie časového obdobia medzi zverejnením výsledkov prvého kola volieb, vystúpením v pléne a samotným hlasovaním v NR SR. Čím kratšie budú tieto obdobia, tým bude menší priestor na manipuláciu volieb, ovplyvňovanie víťazov prvého kola volieb a zákulisné dohody. Na druhej strane nie tak krátky, aby šiel na úkor času, ktorý by mali poslanci na analýzu a vyhodnotenie vystúpení kandidátov.
Na margo tajného hlasovania pri vyššie uvedenom nastavení volieb GP. Aj tu sa nájdu vecné argumenty pro a proti tajnému/verejnému hlasovaniu. Osobne sa prikláňam skôr k verejnému hlasovaniu aj v tomto prípade. Riziko vďačnosti/pomsty zo strany zvoleného GP sa zmenší, pretože už samotní prokurátori by poslali konkrétneho kandidáta do druhého kola volieb. Pripúšťam, že takéto riziko ale existuje. Druhá a podstatná vec je určenie hranice, kde končí verejný záujem občanov o činnosť poslancov a začína súkromie ich rozhodovania. Inými slovami pokiaľ až môže volič sledovať prácu poslanca, jeho rozhodnutia a podobne. Toto je veľmi zaujímavá a rozsiahla téma, ktorá by si zaslúžila samostatný článok, príspevok. Preto ju nechcem ani ďalej rozvíjať a cieľom tohto odseku je len upozornenie, ktoré veci bude treba mať v budúcnosti na pamäti.
Ostáva mi veriť, že sa táto diskusia o voľbe GP dostane do povedia kompetentných a stane sa celospoločenskou.
Milan Klobušiak | 18. 12. 2010 15:11:39
// Reagovať
Pekný komentár
Naozaj pekný komentár.
Čo sa týka aklamačnej voľby tak tá sa nemusí vyjadriť len zdvihnutím ruky. Máte pravdu že je to len jedna z foriem verejného hlasovania či verejnného vyjadrenia názoru. Pochádza z latinského acclamatio a znamaná to pokrikovanie, výkrik či vyjadrenie názoru. Bol to jeden z pilierov rímskej demokracie. Čiže aklamačná či verejná voľba sa môže uskutočniť aj ústnym vyjadrením názoru, či napríklad aj elektronickým hlasovaním, keď zariadenie eviduje aj to, kto ako hlasoval.
Čo sa týka aklamačnej voľby tak tá sa nemusí vyjadriť len zdvihnutím ruky. Máte pravdu že je to len jedna z foriem verejného hlasovania či verejnného vyjadrenia názoru. Pochádza z latinského acclamatio a znamaná to pokrikovanie, výkrik či vyjadrenie názoru. Bol to jeden z pilierov rímskej demokracie. Čiže aklamačná či verejná voľba sa môže uskutočniť aj ústnym vyjadrením názoru, či napríklad aj elektronickým hlasovaním, keď zariadenie eviduje aj to, kto ako hlasoval.
Andrej Hrabčák | 09. 01. 2011 18:02:38
// Reagovať
Voľba verejná alebo tajná
Tento článok je písaný na odbornej úrovni, voči jeho obsahu nemám pripomienky. Problém, ktorý vznikol pri voľbe generálneho prokurátora, či hlasovať tajné alebo verejne, to je už iná kapusta. Príčina je nezvolenie generálneho prokurátora. Boj o osobu generálneho prokurátora je iný ako dodržiavanie zákonnosti a spravodlivosti v tomto štáte ! Je to práve naopak, strach z nezákonnosti, klientelizmu, korupcie, jednoducho trestnej / inej protiprávnej / činnosti. Vznikol z podozrenia o nelegálnom financovaní politických strán / Smer, SDKÚ /. Skutočná pravda je taká, že ani ostatné politické strany nemajú transparentné financovanie. Z toho dôvodu sa vytvárajú fiktívne firmy, na ktoré mecenáši posielajú peniaze a z toho sa potom financujú aktivity politických strán.
Pokiaľ by bolo na mne, rozhodne som za to, aby poslanci hlasovali verejne a vždy. Sú to naši zástupcovia a určite všetci občania tohto štátu chcú vedieť ako tí "naši" hlasujú. Ja a občania tejto krajiny sú pôvodcami štátnej moci, preto aj verejné hlasovanie by nám ukázalo, že ktorý politik / poslanec / za čo "kope", či za svoje alebo stranícke záujmy.
Pokiaľ by bolo na mne, rozhodne som za to, aby poslanci hlasovali verejne a vždy. Sú to naši zástupcovia a určite všetci občania tohto štátu chcú vedieť ako tí "naši" hlasujú. Ja a občania tejto krajiny sú pôvodcami štátnej moci, preto aj verejné hlasovanie by nám ukázalo, že ktorý politik / poslanec / za čo "kope", či za svoje alebo stranícke záujmy.
Peter Novák | 26. 01. 2011 14:01:44
// Reagovať
sankcia pri verejnej voľbe...
Spochybňujem Váš argument, že poslanec nie je postihnuteľný za hlasovanie pri verejnej voľbe. Je to zúženie termínu sankcia, pretože aj keď formálne nemá NR SR nástroje na sankcionovanie, tak materiálne mi napadá hneď niekoľko spôsobov 1.) uplatnenie alebo hrozba uplatnenia blankozmenky (alebo iného nástroja) voči poslancovi, ktorého si takto zaviazal predeseda strany pri nominácii na kandidátku /a nerobme si ilúzie, že toto sa nedeje, keď máme dôkazy, že sa to dialo/
2.) vylúčenie poslanca zo strany (samozrejme formálne z iného dôvodu, ako bývalo zvykom v minulosti voči iným osobám napr. "nepriateľ socializmu, " reakčný živel" , apod. )
3.) šikanovanie prostredníctvom ovládaných štátnych orgánov (daňové kontroly vo firme manželky, vypovedanie obchodných zmlúv, ktoré v rámci poctivej súťaže uzatvorila manželka pána poslanca ... )
Takže formálne síce sankcia priamo voči poslancovi neexituje, ale materiálne ich vytvoríte a reálne uplatníte koľkokoľvek, tak si nezakrývajme oči pred realitou, ako Dzurinda pred maďarským expazionizmom...
2.) vylúčenie poslanca zo strany (samozrejme formálne z iného dôvodu, ako bývalo zvykom v minulosti voči iným osobám napr. "nepriateľ socializmu, " reakčný živel" , apod. )
3.) šikanovanie prostredníctvom ovládaných štátnych orgánov (daňové kontroly vo firme manželky, vypovedanie obchodných zmlúv, ktoré v rámci poctivej súťaže uzatvorila manželka pána poslanca ... )
Takže formálne síce sankcia priamo voči poslancovi neexituje, ale materiálne ich vytvoríte a reálne uplatníte koľkokoľvek, tak si nezakrývajme oči pred realitou, ako Dzurinda pred maďarským expazionizmom...
Milan Klobušiak | 08. 02. 2011 18:48:55
// Reagovať
Toto bola veľmi pekná diskusia,
znovu som si ju prečítal teraz po odmietnutí sťažnosti skupiny poslancov Smeru.
Nemám na vec vyhranený názor, netrúfam si k tomu niečo podnetné povedať. Len si myslím, že v spoločnosti slobodných ľudí by to mal byť jedno či budú voliť verejne alebo tajne. Výsledok by mal byť rovnaký. Poisťovať si výsledok, teda výhru svojho kandidáta, formou hlasovania, nepovažujem za správne. Všeličo tu zaváňa diktatúrou. Ale naozaj sa nechcem nikoho dotknúť.
Len na odľahčenie - keď sme (vlastne ste) tu hovorili o aklamácii. Často sa v článku objavuje slovo kandidát. Etymologicky je aj pôvod tohto slova v latičine. Keď sa rímsky občan uchádzal o volenú fukciu, zabielil si okraj tógy. Candidus znamená po latinsky "je biely" . Candidatus možno preložiť ako "zabielený. " Tak vzniklo slovo kandidát.
Nemám na vec vyhranený názor, netrúfam si k tomu niečo podnetné povedať. Len si myslím, že v spoločnosti slobodných ľudí by to mal byť jedno či budú voliť verejne alebo tajne. Výsledok by mal byť rovnaký. Poisťovať si výsledok, teda výhru svojho kandidáta, formou hlasovania, nepovažujem za správne. Všeličo tu zaváňa diktatúrou. Ale naozaj sa nechcem nikoho dotknúť.
Len na odľahčenie - keď sme (vlastne ste) tu hovorili o aklamácii. Často sa v článku objavuje slovo kandidát. Etymologicky je aj pôvod tohto slova v latičine. Keď sa rímsky občan uchádzal o volenú fukciu, zabielil si okraj tógy. Candidus znamená po latinsky "je biely" . Candidatus možno preložiť ako "zabielený. " Tak vzniklo slovo kandidát.
Andrej Hrabčák | 15. 04. 2011 23:30:25
// Reagovať
Voľba verejná alebo tajná
Súčasnú právnu úpravu sa musí rešpektovať. Ako právnik nemôžem ani inak. Rozhodne som za verejnú voľbu. Dôvod je jednoduchý. Poslanec je verejný činiteľ, zástupca ľudu, preto logicky z toho vyplýva, že ja ako volič a občan tohto štátu, chcem vedieť ako sa naši zástupcovia správajú ohľadom vecí verejných. Nemôžem súhlasiť s nejakým slobodným výkonom poslaneckého mandátu, ktorý by umožňoval utajovať činnosť našich zástupcov, čo by bolo v príkrom rozpore s týmto poslaním. Poslanec nekoná za seba, ale za tých ktorých v parlamente zastupuje, preto jeho sloboda je týmto aj obmedzená. Čo je viac demokratickejšie ako keď sa môže poslanec na tej najvyššej úrovni slobodne, verejne vyjadriť, otvorene / nie tajne / vystupovať a hovoriť čo si mysli ?. Utajená voľba sa nesmie ospravedlňovať tým, že nejaké lobistické skupiny nemajú tak prehľad ako ktorý / napr. podplatený / poslanec hlasuje. Taká filozofia sa nesmie ani pripustiť, žeby sme prípadnú korupciu zastierali utajovaním. Chceli sme glasnosť a glasnosť na tomto mieste by mala byť alfou omegou. Tajná voľba by mala byť skôr výnimočná. Verejnejšia prezentácia veci verejných nemôže byť nikde inde ako v parlamente. Nikto nebude proti tomu, keď poviem, že je to základné právo voliča a občana tejto krajiny. Pokiaľ sa bude zvyšovať kultúra poslancov, bude aj väčšia otvorenosť a takmer nulová utajenosť veci verejných. Utajovať by sa malo len to čo skutočne podlieha utajeniu v zmysle príslušného zákona.
