Bude mať Európa niekedy antidiskriminačnú smernicu?

Diskriminácia je známy pojem. Dotýka sa všetkých základných ľudských práv a slobôd a prakticky zasahuje do každej sféry ľudského života. V súčasnosti je zákaz diskriminácie súčasťou právnych poriadkov štátov po celom svete a tak ako na národnej úrovni, ani na medzinárodnej sa štáty nevyhli záväzkom v tejto oblasti v rámci rozličných dohovorov a záväzných dokumentov. V Európskej únii však členovia ani po rokoch práce nenašli spoločnú reč a EÚ stále nemá spoločnú komplexnú smernicu, ktorá by sa týkala diskriminácie. Európska únia je momentálne zoskupením 27 štátov, ktoré sa vyznačujú historickou, národnostnou, jazykovou a náboženskou diverzitou, čím sa vytvára rozmanité kultúrne prostredie. Na to, aby štát mohol vstúpiť do EÚ musí spĺňať tzv. Kodanské kritériá, medzi ktoré sa radí aj dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd, ako aj právny štát. Takže právne poriadky členských a pristupujúcich štátov musia mať základné oporné body, na ktorých môže EÚ stavať a tým zbližovať rozmanitosť jej zloženia. Napriek tomu však má EÚ právne nástroje, ktorými dokáže zjednocovať jednotlivé právne poriadky a tým vytvárať samostatný právny celok, ktorý je zároveň prenesený na územie každého členského štátu. Samozrejme oblasti, v ktorých môže EÚ byť legislatívne aktívna sú obmedzené nakoľko členské štáty si chcú ponechať, v pre nich kľúčových národných témach, samostatnosť.

Diskriminácia je jednou z oblastí, v ktorej sa EÚ snažila byť aktívna, aj keď je otázne, či dostatočne. V súčasnosti existujú štyri oficiálne smernice, ktoré priamo upravujú princíp rovnakého zaobchádzania. Aj keď tento počet môže evokovať pocit, že zákaz diskriminácie je dostatočne pokrytý aj na úrovni EÚ, nie je tomu celkom tak. Všetky smernice sú len čiastkové, keďže sa venujú veľmi konkrétnym dôvodom, na základe ktorých je rozdielne zaobchádzanie zakázané. Konkrétne boli prijaté nasledovné smernice:

Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (tzv. rasová smernica)

Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní

Smernica Rady 2004/113/ES z 13. decembra 2004 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu (tzv. rodová smernica)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania
Národná právna úprava väčšiny členských štátov má samozrejme podstatne rozsiahlejší výpočet dôvodov na zákaz diskriminácie, ako aj množstvo medzinárodných a európskych dokumentov obsahuje takýto zákaz. Napriek tomu predpokladám, že nástroj akým je smernica, môže mať podstatne väčší vplyv na ochranu jednotlivcov pred rozdielnym zaobchádzaním, keďže by vedela obsahovo pokryť viac sfér ľudského života, ako len samostatné ustanovenie v rámci jedného z ľudsko-právnych inštrumentov.

K podobnému záveru však dospeli aj inštitúcie EÚ a v roku 2008 bola predložená nová antidiskriminačná smernica (smernica Rady KOM(2008)426 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na náboženské vyznanie alebo vieru, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálnu orientáciu), ktorá dopĺňa ostatné dôvody zákazu nerovného zaobchádzania a rozširuje ich do všetkých sfér života, nielen pracovnej oblasti. Tento ucelený dokument by zjednotil právnu úpravu členských štátov EÚ v oblasti diskriminácie a poskytol občanom EÚ právnu istotu v rovnakom zaobchádzaní.

Prešli však už viac ako dva roky a táto smernica stále leží na stole pracovnej skupiny pre sociálne otázky. Členské štáty prejednávajú jej obsah stále dokola a dokola, pričom raz vyškrtnú celé jedno ustanovenie, potom ho zas vrátia späť a následne ho zase pozmenia. Žiadne predsedníctvo nedosiahlo výraznejší posun smerom k prijatiu smernice a je otázne, či sa tak raz stane. Bráni tomu aj fakt, že pri tomto druhu smernice sa vyžaduje na jej prijatie jednomyseľnosť. Samozrejme nie všetky členské štáty sú proti prijatiu smernice, naopak, dalo by sa povedať, že je tu určitá väčšina, ktorá by jej prijatie privítala. Avšak aj zvyšok oponujúcich štátov, dokáže zabrzdiť celý proces.

Medzi najčastejšie výhrady členských štátov patrí nejasné znenie niektorých ustanovení. Pri akomkoľvek prijímaní právnych nástrojov sa takáto výhrada objaví a jej riešením je čiastočné pozmenenie alebo doplnenie daného návrhu. Predpokladám, že za viac ako dva roky pomerne intenzívnych diskusií by tento problém mal byť už vyriešený. Ďalšou pomerne bizarnou výhradou je fakt, že niektoré členské štáty majú natoľko dostačujúcu právnu úpravu v oblasti antidiskriminácie, že pre nich nie je potrebné prijímať takúto smernicu, keďže svoje záväzky majú splnené.

Nemôžem sa stotožniť s takýmto prístupom, pretože, ak už raz daný štát dosiahol dostatočne vysokú úroveň ochrany, prečo by mu malo prekážať, že na takúto úroveň budú nútené dôjsť aj ostatné členské štáty? Naopak, práve jednotnosť by jednoznačne umožnila ľahšiu kontrolu dodržiavania povinností členských štátov a tým prispela ku komplexnému boju proti diskriminácii.

V neposlednom rade sa spomína aj výhrada v tom, že tento návrh a celá smernica je v rozpore so základnými princípmi EÚ pri zdieľaných právomociach a to proporcionality a subsidiarity. Tieto dve zásady upravujú rozdelenie kompetencií medzi členskými štátmi a EÚ. Zásada subsidiarity má zaručiť, že únia koná len v tom prípade, ak sledovaný cieľ nemôže byť uspokojivo dosiahnutý na národnej úrovni a teda čo najbližšie k občanovi. Zásada proporcionality upravuje rozsah akým EÚ zasiahne v danej oblasti a tým ovplyvní aj fungovanie členských štátov. Tieto dve zásady idú vždy ruka v ruke, takže ak je naplnený princíp subsidiarity, nastupuje princíp proporcionality, čo znamená, že únia koná len vtedy, ak je to nevyhnutné pre dosiahnutie určitého cieľa a zároveň toto konanie musí byť len v takom rozsahu, aby ho naplnilo.

Pri antidiskriminačnej smernici považujem výhrady v zmysle týchto zásad za neopodstatnené. Jednak preto, že rovnakým spôsobom boli prijaté už predošlé smernice týkajúce sa rovnakého zaobchádzania, ktoré svoju oporu nachádzajú v článku 13 Zmluvy ES (v súčasnosti máme Lisabonskú zmluvu, ktorá výrazne pozmenila fungovanie EÚ). A aj preto, že toto ustanovenie dáva únii (v tom čase spoločenstvu) právomoc konať v prospech zákazu diskriminácie a tým naplniť cieľ, ktorý sleduje. Je jasné, že ucelená a jednotná právna úprava pre boj proti diskriminácii nemôže byť pokryté len národnými právnymi poriadkami a teda, že je tu potreba zásahu EÚ.

Prečo sa však niektoré členské štáty stále bránia prijatiu tejto smernice? Čiastočnou odpoveďou by mohli byť zvýšené výdavky štátu, ktoré smernica predpokladá predovšetkým pri odstránení diskriminácie na základe zdravotného postihnutia. Zároveň však ustanovenia smernice zaručujú dostatočne dlhú dobu na implementovanie ustanovení týkajúcich sa zdravotného postihnutia, nad rámec klasickej transpozičnej lehoty. Ďalšou možnou obavou je fakt, že ak by sa smernica prijala, členovia EÚ by museli akceptovať jej vymožiteľnosť pre súdmi EÚ, čo by mohlo taktiež priniesť nemalé finančné straty. Napriek týmto finančným obavám a ostatným výhradám, ktoré boli dodnes prezentované, nemôžem akceptovať zdĺhavý proces prijímania tohto dôležitého dokumentu a myslím si, že ani jedna z nich neobstojí v porovnaní s dosahom, aký by smernica mohla mať na život občanov EÚ.