Voľby do Európskeho parlamentu: Návrhy de lege ferenda s perspektívou unifikovať volebný systém v SR

Pre volebné zákonodarstvo v podmienkach SR je signifikantná pomerne výrazná nekonzistentnosť, čo sa prejavuje predovšetkým v diferenciálne upravených inštitútoch vzťahujúcich sa k jednotlivým druhom volieb a problematika unifikácie volebného zákonodarstva v SR je mimoriadne aktuálnou. Je však potrebné uvedomiť si, že unifikácia legislatívy nie je len mechanickou adíciou existujúcej úpravy do jednotného kódexu, je komplikovaným procesom, ktorý vyvoláva širokú škálu ďalších súvisiacich otázok. Transformácia volebného systému, na podklade ktorého sú realizované voľby do Európskeho parlamentu, je podľa môjho názoru druhým z dvoch krokov podmieňujúcich unifikáciu volebného systému v SR. Návrhy de lege ferenda týkajúce sa tohto druhu volieb sú výrazne obmedzenejšie, čo vyplýva z ich povahy a postavenia v systéme volebného zákonodarstva. Dokonca v tomto prípade nebude nutné výraznejšie upravovať konštitučný rámec. Vychádzať sa však bude z členenia SR na 79 volebných obvodov tak, ako ich fixuje súčasne platná úprava o územnom a správnom členení SR.

Pri voľbách do Európskeho parlamentu navrhujem implementovanie imanentného prvku majoritného volebného systému, ktorým je voľba jednotlivcov, silných individualít. Predpokladá sa, že strany budú nominovať kandidátov (maximálne toľko, koľko miest v Európskom parlamente sa bude obsadzovať, t. j. podľa súčasnej podoby 13), vylúčená by však nemala byť ani autonominácia (nezávislí kandidáti). Výber bude postavený na princípe jednoduchej väčšiny. Voliči budú v jednotlivých volebných obvodoch vyberať maximálne trinásť kandidátov. Uplatní sa teda systém ordinálneho hlasovania, avšak s trinástimi fakultatívnymi preferenciami, kandidátka bude celorepubliková (jeden hlasovací lístok s trinástimi prázdnymi kolónkami, zoznam na ktorom budú všetci nominovaní kandidáti zoradení abecedne, volič uvedie jedného, dvoch ... trinástich kandidátov podľa preferencie, sčítanie hlasov sa bude realizovať podľa prvých preferencií, ak by nastala rovnosť pri prvých preferenciách, podľa druhých, resp. tretích preferencií).

Tí kandidáti, ktorí získajú zostupne najviac hlasov vytvoria poradie, pričom posledným zvoleným bude trinásty poslanec v poradí. Zavedenie jednoduchej väčšiny je pri tomto druhu volieb potrebné vnímať aj ako reakciu na skutočnosť, že ide stále o relatívne nový druh volieb, ktorý nemá v našich ústavných podmienkach tradíciu. Sú sprievodným javom prebiehajúcej integrácie v európskom priestore, ktorá je plná výrazných disproporcií (tak vo vzťahu k štátom, ako i vo vzťahu k jednotlivcom).

Prínosom takejto voľby je predovšetkým jej jednoduchosť, nakoľko volič dostane k dispozícii jeden hlasovací lístok, čo má zároveň aj ekonomický aspekt (tlač oveľa menšieho množstva hlasovacích lístkov). Zároveň sa tým dosiahne aj sledované zosúladenie všetkých druhov volieb na volebnom princípe, ktorý pro futuro umožní volebné zákonodarstvo unifikovať. Súčasný model voľby, kedy kandidátne listiny zostavujú iba politické strany len prehlbuje nezáujem občanov o tento druh volieb, hoci z medzinárodnopolitického hľadiska sa prostredníctvom nich kreujú zástupcovia SR do orgánov, v ktorých v rámci existujúcich geopolitických podmienok je možné vynegociovať pre Slovensko čo najväčší podiel na „európskom koláči“. Neumožňuje de iure i de facto preniknúť k verejnej moci jednotlivcovi, ktorý sa z rôznych dôvodov odmieta podriadiť politickej línii strany, z ktorých väčšina na Slovensku funguje nie ako osvedčený imanentný prvok demokracie presadzujúci idey, ale súkromný „biznispodnik“ po moci bažiacich jednotlivcov a ich pochlebovačov.

V zásade teda platí, že jednotlivec, ktorý chce prostredníctvom strany presadiť svoju politickú líniu musí ju zosúladiť s líniou strany. Na tom by nebolo nič zlé, pokiaľ by drvivá väčšina súčasných slovenských „politikov“ mala svoj vyhranených názor a bojovala zaň a nebola by len poslušnou klakou svojich politických vodcov (alias chlebodarcov umožňujúcich naplno rozvinúť ich potrebu uspokojiť svoju zvrátenú politickú, spoločenskú i ekonomickú nadradenosť nad ostatné vrstvy obyvateľstva, ktorému zdanlivo slúžia). To možno, bohužiaľ, konštatovať sledujúc väčšinu slovenských politických strán naprieč ich spektrom.

Navrhujm vytvoriť aj model ľudového hlasovania o odvolaní poslanca EP, podľa ktorého iniciovanie odvolania poslanca EP bude podmienené petíciou podpísanou najmenej 30 % oprávnených voličov v SR. Poslanec bude odvolaný, ak za jeho hlasovanie bude hlasovať nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. V deň vyhlásenia výsledkov, podľa ktorých bol odvolaný z funkcie poslanca EP, stráca mandát. Na uprázdnené miesto nastúpi náhradník, ktorým bude ten kandidát, ktorý skončil na prvom nezvoliteľnom mieste atď. (t. j. štrnásty, pätnásty...). Predseda NR SR do 7 dní odo dňa vyhlásenia výsledku ľudového hlasovania, v ktorom bol poslanec EP odvolaný, vyhlási voľbu poslanca EP. Nie je vylúčená ani kandidatúra náhradníka, ktorý v tom prípade víťazstva zostane vykonávať mandát až do skončenia riadneho volebného obdobia. Ak by náhradník, ktorý by odvolaného poslanca nahradil, nebol, bude kooptovaný kandidát, ktorého zvolí NR SR. Ak NR SR do 3 mesiacov od uprázdnenia mandátu kandidáta nezvolí, kooptuje ho prezident podľa vlastného uváženia.

Cesta Slovenskej republiky k demokracii nie je ani zďaleka vo svojej polovici, čoho dôkazom je fakt, že za osemnásť rokov jej existencie sme neboli schopní v jej podmienkach rozvinúť princípy zastupiteľskej demokracie. Preto stojí minimálne za pokus otestovať, či táto nezrelosť nespočíva len na hlavách slovenských „politikov“, zatiaľ čo občania, ktorým vládnu, sú v nej nadpriemerne vyzretí, avšak nemajú vytvorený dostatočný inštitucionálny priestor pre priamu demokraciu, prostredníctvom ktorej by moc vládnucich jednotlivcov usmerňovali. Zdá sa však, že práve tejto skutočnosti sú si mnohí súčasní slovenskí politici vedomí a preto sa ku zmenám neradi odhodlávajú.