Ad "výlučnosť holokaustu":
Nie sú to popierači, kto hovorí o výlučnosti holokaustu, ale práve historici, vedci, či filozofi, ktorí túto tragédiu považujú za "prominentnú". Som rád, že sa zhodneme na tom, že holokaust v žiadnom prípade nie je len otázkou židovskej skupiny, ale je to oveľa širší problém, ktorý ako ste správne poznamenali, postihol ďalšie etnické, národnostné a iné skupiny.
V tejto časti ma však zaujala Vami načrtnutá emocionálnosť prejavu diskutujúcich a emocionálna priazeň pre popierača, ktorý spomína výlučnosť holokaustu. Ak som to správne pochopil, tak podľa Vás je latentným antisemitom každý, kto sa zaujíma práve o tento problém a rozoberá ho vo verejnej diskusii? Akokoľvek to je, som presvedčený, že práve tí židovskí autori, filozofi a historici, ktorí presadzujú výlučnosť holokaustu sami spôsobujú napätie v spoločnosti a vedome, či nevedome kŕmia antisemitizmus.
Ďalej ma veľmi prekvapila nasledovná veta, v ktorej manifestujete novodobý hon na čarodejnice- "Antisemita jednoducho píše antisemitské knihy. Vyhodený lekár, prestáva byť lekárom. Usvedčený antisemita historikom. Pojem „objektivity“ je zbytočný."
Autor knihy, ktorá sa týka revidovania holokaustu je a priori antisemita? Na jednej strane tvrdíte, že slobodná vedecká súťaž bez pravidiel nie je súťažou, na strane druhej dvíhate varovný prst pre historikov, ktorí by sa chceli tejto téme venovať, aby tak nerobili pretože sa stanú "usvedčenými" a prestanú byť historikmi? inými slovami sa spoločensky, morálne i vedecky deklasujú, navyše im bude hroziť trestné stíhanie. Presne takúto vedeckú súťaž som nemal na mysli. Vyriešili sme aspoň jej pravidlá, ktoré ste si vlastne nevedome negatívne vymedzili.
Ad postmoderna:
Môžeme ju chápať viacerými spôsobmi. Uvediem príkladmo-
právna postmoderna začala práve holokaustom a dá sa povedať, že trvá dodnes (nie je to jediný názor samozrejme). Akýkoľvek totalitarizmus, tak latentný, či už explicitne sa prejavujúci v postmoderne možno nazvať postmoderným. Aby som ale reagoval skôr na filozofický výklad zmyslu slova postmoderna ako obdobia bez pravidiel, absolútnej slobody a protikladov- jednoznačne s Vami súhlasím. Spojenie pojmov totalitarizmus a absolútna sloboda vyvoláva otáznik . No akonáhle pootočíme oko kamery na hlavného protagonistu- štát ako subjektu absolútnej slobody, začne nám tento spočiatku ťažkopádny oxymoron dávať zmysel. Veď práve štát ako individuálny subjekt zobral do rúk aj to málo slobody, ktoré sme mu neodovzdali a uzurpuje si na ústavné právo slobody slova.
Verím teda, že išlo skutočne o nedorozumenie a len odlišný výklad pojmu, či slovného spojenia.
Ešte by som rád použil paralelu k už citovanej vete ...vyhodený lekár prestane byť lekárom...
Napríklad Giordano Bruno- brilantný vedec filozof a kňaz spochybňoval vo svojej dobe zadefinované (vtedajšími metódami skúmania) a legitímne pravdy- bol popieračom, latentným kacírom a mágom. Nepripomína Vám to osobu popierajúcu holokaust, z ktorej sa automaticky stáva antisemita? Mne áno. Je len iná doba a používajú sa iné prostriedky perzekúcie.
Ad história:
K tomu môže napísať len jedno: "History is just HIS STORY"
Je na každom, čomu uverí. Ja verím holokaustu a aj počtom mŕtvych, no nebudem kvôli tomu osočovať, obviňovať alebo dehonestovať ľudí s odlišným názorom. Zopakujem postreh diskutujúceho z diskusie pôvodného článku- títo popierači budú odvrhnutí spoločnosťou, morálne sa deklasujú a najväčším trestom pre nich bude nezáujem. Nie je preto legitímne, aby sme ich zatvárali do basy. To z nich len urobí mučeníkov a trpiteľov.
Verte, či nie, ak by sa mohli beztrestne zúčastniť verejnej diskusie, veľmi rád by som ich presvedčil o ich omyle. Zastrašovanie však nič nevyrieši.
Ad záver:
Dovolím si ešte spomenúť velikána slovenskej právnej spoločnosti, ministra a špičkového právnika Daniela Lipšica, ktorý sa vždy zasadzoval o dekriminalizáciu popierania holokaustu a iné otázky.
Pán doktor Lipšic má sám židovských predkov, ale narozdiel od iných odvahu, čisté srdce a slobodnú myseľ.
AD K. Čechmánek: Výsledkom popierania je presne to, čo hovorí samotný pojem. Popieranie.
Milan Hrabovský | 19. 01. 2011 | komentárov: 11
Holokaust bol systematickým, štátom organizovaným, masovým vraždením, ktoré realizovali nacisti v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny. Najpočetnejšou zavraždenou skupinou boli židia, a v tejto súvislosti sa používa hebrejský pojem HaShoah, teda Šoa. Presadzovať názor, že holokaust sa týka iba židov je rovnako nepresné, ako bagatelizovať fakt, že od začiatku prevzatia moci nacistami sa stali práve židia „predmetom“ systematického ponižovania, ktoré vyústilo v konečný zámer vyvraždiť všetkých židov.
Bezprecedentná tragédia holokaustu dopadla na židov ako hlavné a nevinné obete vraždenia. Tvrdiť niečo iné znamená popierať historické dokumenty, napríklad dokumenty, ktoré boli výsledkom konferencie vo Wannsee. Práve táto konferencia, v roku 1942, stanovila to, čo poznáme pod názvom „konečné riešenie židovskej otázky“.
V mnohých (účelových) diskusiách sa preto opakovane (a nepresne) stotožňuje pojem holokaustu iba so židovskými obeťami. Obeťami holokaustu boli aj Rómovia, Sovietski väzni, Poliaci, homosexuáli, politickí oponenti, Svedkovia Jehovovi alebo hendikepovaní ľudia. Predbežne tak môžeme povedať, že ak zákon používa pojem holokaust, chráni pred popieraním všetky uvedené skupiny, vrátane židov. Faktom zostáva, že nacistická vraždiaca mašinéria sa sústredila práve na židov, ktorí mali byť vyvraždení do posledného človeka, čo sa nedá povedať o iných uvedených skupinách. Táto formulácia nechce dehonestovať utrpenie ostatných skupín, iba poukazuje na židov ako hlavný cieľ vraždenia nacistami.
Ak sa na definíciu holokaustu pozrieme týmito očami, odpadajú tak averzie vedené z pozície latentného antisemitizmu. Systematické, štátom organizované, masové vraždenie, ktoré realizovali nacisti v koncentračných táboroch (holokaust) sa netýkalo iba židov, ale orientovalo sa hlavne na židov. Popierač, ktorý (ako mantru), presadzuje, že holokaust je iba židovské utrpenie, tak vnáša do diskusie nános svojho skrývaného antisemitizmu. Vadí mu, že sa holokaust týkal hlavne židov, a preto získava priaznivcov na zavádzajúce tvrdenie, že sa holokaust týkal iba židov. Tým popierač do diskusie privoláva, namiesto faktov, želané emócie, pretože mnohým ľuďom prekáža zavádzanie akéhokoľvek iba. Práve toto krehké „iba“ je jedným z „víťazstiev“ popieračov. Ak popierač tvrdí, že technická výkonnosť plynových komôr je mýtus, potom popiera takúto hrozivú smrť nie len pre židov, ale pre všetkých, ktorí v plynovej komore zahynuli. To, čo začína antisemitizmom, končí v popieraní smrti každej obete plynovej komory.
Útok na pojem, ktorý sa účelovo zadefinuje cez skratku „iba“, môže skončiť popieraním samotného faktu akým spôsobom holokaust prebehol. Ak v Trestnom zákone 300/2005 figuruje pojem holokaust, tak tento zákon chráni pred popieraním všetky obete vraždenia, vrátane Židov, ako aj popieraniu spôsobu akým holokaust prebehol.
O akej pravde títo historici hovoria? O „pravde“, ktorá sa spája s ideami historického žánru a s predstavou toho, čo vôbec história je“ (Robert Eaglestone, Triton 2005). Preto, ak niekto tvrdí, že dochádza k „narúšaniu slobodnej súťaže v oblasti vedy“, mal by zdôvodniť, aké pravidlá musí táto „súťaž“ spĺňať, aby vôbec bola „slobodná“. Súťaž bez pravidiel nie je slobodná, pretože bez pravidiel nič také ako súťaž neexistuje.
Problém s popieračmi nie je nie preto problém „objektivity“, ale problém pravidiel, metodológie, formy, typ rozprávania. Chybná metóda, chybné rozprávanie - poukazuje na pokrivený svetonázor. Antisemita jednoducho píše antisemitské knihy. Vyhodený lekár, prestáva byť lekárom. Usvedčený antisemita historikom. Pojem „objektivity“ je zbytočný. Popieranie holokaustu nie je „chybná“ história, nie je to žiadna história. Je to kamufláž istého svetonázoru, ktorý falšuje pravidlá historického „žánru“, aby tým získal rešpekt a vážnosť.
Argumentovať preto tým, že zákon proti popieraniu holokaustu je „postmoderný totalitarizmus“ je buď nedorozumenie alebo nepochopenie pojmu postmoderna. Sú to práve zástancovia postmoderny, ktorí sú obviňovaní z „vyrábania klímy“, ktorá popieranie umožňuje. Prečo? Pretože povinná výbava postmodernistov je pochybovať o epistemológii (ako vieme, čo sa v minulosti stalo?), o jazyku (ako píšeme o minulosti?) a o tom, kto tvorí dejiny (historik). Proti modernej a kontinuálnej histórii kladie postmoderný filozof diskontinuitu (trhliny v histórii), nesystémovosť, relativizmus „pravdy“ a pluralitu a teda oprávnenosť rôznych vzorcov správania. Práve zástanca postmoderny argumentuje proti histórií, ktorá sa chápe ako jeden kontinuálny príbeh. Moderna presadzovala nejakú silnú myšlienku, ktorá sa snažila dosiahnuť nejaký fundament (pravdu). Táto „pravda“ mohla byť aplikovaná vo všetkých oblastiach, čím ponúkala globálny pohľad na svet. Moderná história pramení v diele Otta von Rankeho, ktorý chápal účel histórie v zmysle ukázať „ako to v skutočnosti bolo“. Popierači falšujú a prekrúcajú to „ako to v skutočnosti bolo“. Presne ako vo vyhlásení francúzskych historikov.
Takže hovoriť o „superústavnom domčeku“, či „jusnaturalistickej koncepcii“ zákona o popieraní holokaustu, je všetko len nie postmoderna. Ide o nepochopenie filozofického pozadiu pojmu postmoderna. Ak existuje zákon proti popieraniu holokaustu, chrániaci popieranie historického príbehu ako príbehu, ktorý po uplatnení profesionálnych pravidiel historického skúmania odhalí „ako to v skutočnosti bolo“, tak tento zákon súhlasí s moderným chápaním histórie, nie s postmoderným.
Takže nejde o „štátom uznaný“ priebeh historickej udalosti (holokaustu), ani „štát“ ako „monopolistický interpetátor historického priebehu, či faktov“. Existujú však všeobecne záväzné pravidlá historického skúmania. Prenášať argumentačnú bázu na „štát“ vytvára mylný dojem, že pravidlá diktuje akýsi anonymný štát a nie profesionalita historikov. Popieranie holokaustu si nevymyslel nijaký „štát“, ale tí, ktorí zámerne popierajú všeobecne záväzné pravidlá historického skúmania. To, čo vytvára údajnú „exkluzivitu“ alebo „monopol na holokaust“ nie je štátom prijatý zákon, ale záväzné pravidlá historického skúmania. A popierač sa vyznačuje práve nerešpektovaním týchto pravidiel. Útok na zákon o popieraní, tak môže byť skrytým nesúhlasom s tým, akým spôsobom sa vytvára, počas historického skúmania, povaha nejakého historického príbehu. V tom prípade však ide o úplne iný problém. Ak dôverujeme historikom, že ich pravidlá skúmania prinášajú z minulosti príbeh, ktorý sa reálne udial, tak nedôverujeme osobám, ale metódam, ktoré použili.
Pravda vo vedeckej práci nie je metafyzickým pojmom. Poukazuje na spôsob zbierania faktov. Ak je spôsob zbierania faktov konzistentný s pravidlami získame istý ucelený obraz o tom ako sa nejaký príbeh stal (či už ide o dôkaz fyzikálneho javu, či dôkaz vraždy). Ak zákon používa pojem holokaust, tak chráni pred popieraním metódu historického skúmania. Nie je možné popierať holokaust, ale je možné popierať spôsoby a metódy akými o holokauste vieme.
Ak sa sústredíme na systematické, štátom organizované, masové vraždenie, ktoré realizovali nacisti v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny ukazuje sa, že holokaust nie je „narúšaním slobodnej súťaže v oblasti vedy“. Knihy a štúdie, ktoré skúmajú spôsob masového vraždenie počas druhej svetovej vojny zaplnia jeden byt. A práve kontroverzie sú signifikatným znakom týchto kníh a štúdií. Je to práve naopak. Je málo takých tém, ako holokaust, ktoré by prinášali také množstvo kontroverzií.
Stačí uviesť prípad intencionalistov a funkcionalistov, ktorí sa odlišujú v tom ako interpretovať začiatok a spôsob uskutočnenia holokaustu. Alebo štúdie historikov Christophera R. Browninga a Daniela Goldhagena, ktorí z tých istých materiálov vyvodili odlišné závery. Žiadny z týchto historikov holokaust nepopieral a zároveň sa v ich prípade nedá hovoriť o „narúšaní slobodnej súťaže v oblasti vedy“, pretože, bez ohľadu na odlišné závery, sa k nim dopracovali v rámci stanovených pravidiel, ktoré definujú narábanie s dokumentmi a faktami. V tomto prípade nevzniká popieranie, ale alternatívny záver.
Úplne iný prípad sú knihy a štúdie revizionistov (popieračov). Korunný princ revizionistov David Irving bol Rozsudkom z roka 2000 uznaným z viny, že „vyrvalo a zámerne dezinterpretuje a manipuluje s historickými dôkazmi“. To jednoducho znamená kritiku spôsobu akým získava fakty, a ako z nich následne tvorí nejaký „historický príbeh“, ktorý však už nie je alternatívnym záverom, ale popieraním.
„Objektívna“ história je história písaná podľa konvencií, ktoré definujú ako písať historický žáner. U popieračov nejde o neznalosť faktov a dôkazového materiálu, ale spôsob akým s týmito faktami a dôkazmi narábajú. Popieranie holokaustu žánrové konvencie nedodržiava. A preto popieranie holokaustu nie je súčasť historického žánru, ale iného žánru – politického, antisemitského alebo žánru nenávisti. A v tomto prípade vstupuje do diania zákon. Zákon „nebarikáduje kvantum ďalších práv“, ale chráni, aby sa pomocou popierania holokaustu nedostal k slovu úplne iný žáner. Nejde o „popieranie slobody myslenia“ ani o „narúšanie slobodnej súťaže v oblasti vedy“, pretože výsledkom popieranie nie je rekonštrukcia historického príbehu, ani prínos v oblasti vedy. Výsledkom je presne to, čo hovorí samotný pojem. Popieranie.
V mnohých (účelových) diskusiách sa preto opakovane (a nepresne) stotožňuje pojem holokaustu iba so židovskými obeťami. Obeťami holokaustu boli aj Rómovia, Sovietski väzni, Poliaci, homosexuáli, politickí oponenti, Svedkovia Jehovovi alebo hendikepovaní ľudia. Predbežne tak môžeme povedať, že ak zákon používa pojem holokaust, chráni pred popieraním všetky uvedené skupiny, vrátane židov. Faktom zostáva, že nacistická vraždiaca mašinéria sa sústredila práve na židov, ktorí mali byť vyvraždení do posledného človeka, čo sa nedá povedať o iných uvedených skupinách. Táto formulácia nechce dehonestovať utrpenie ostatných skupín, iba poukazuje na židov ako hlavný cieľ vraždenia nacistami.
Ak sa na definíciu holokaustu pozrieme týmito očami, odpadajú tak averzie vedené z pozície latentného antisemitizmu. Systematické, štátom organizované, masové vraždenie, ktoré realizovali nacisti v koncentračných táboroch (holokaust) sa netýkalo iba židov, ale orientovalo sa hlavne na židov. Popierač, ktorý (ako mantru), presadzuje, že holokaust je iba židovské utrpenie, tak vnáša do diskusie nános svojho skrývaného antisemitizmu. Vadí mu, že sa holokaust týkal hlavne židov, a preto získava priaznivcov na zavádzajúce tvrdenie, že sa holokaust týkal iba židov. Tým popierač do diskusie privoláva, namiesto faktov, želané emócie, pretože mnohým ľuďom prekáža zavádzanie akéhokoľvek iba. Práve toto krehké „iba“ je jedným z „víťazstiev“ popieračov. Ak popierač tvrdí, že technická výkonnosť plynových komôr je mýtus, potom popiera takúto hrozivú smrť nie len pre židov, ale pre všetkých, ktorí v plynovej komore zahynuli. To, čo začína antisemitizmom, končí v popieraní smrti každej obete plynovej komory.
Útok na pojem, ktorý sa účelovo zadefinuje cez skratku „iba“, môže skončiť popieraním samotného faktu akým spôsobom holokaust prebehol. Ak v Trestnom zákone 300/2005 figuruje pojem holokaust, tak tento zákon chráni pred popieraním všetky obete vraždenia, vrátane Židov, ako aj popieraniu spôsobu akým holokaust prebehol.
Holokaust ako spôsob vraženia
V roku 1979 sa tridsať štyri francúzskych historikov nechalo počuť vo vyhlásení v Le Monde: „Každý si môže interpretovať fenomény, akou bola hitlerovská genocída, podľa vlastnej filozofie. Každý si ich môže zrovnávať s inými vražednými aktmi spáchanými skorej, v tejto dobe, alebo neskôr. Každý môže predkladať také či onaké vyhlásenia; každý si môže ako chce predstavovať a vysnívať, že sa tieto hrozné skutky nestali. Nanešťastie sa stali a nikto nemôže popierať ich existenciu, bez toho aby sa nedopustil znásilnenia pravdy“.O akej pravde títo historici hovoria? O „pravde“, ktorá sa spája s ideami historického žánru a s predstavou toho, čo vôbec história je“ (Robert Eaglestone, Triton 2005). Preto, ak niekto tvrdí, že dochádza k „narúšaniu slobodnej súťaže v oblasti vedy“, mal by zdôvodniť, aké pravidlá musí táto „súťaž“ spĺňať, aby vôbec bola „slobodná“. Súťaž bez pravidiel nie je slobodná, pretože bez pravidiel nič také ako súťaž neexistuje.
Problém s popieračmi nie je nie preto problém „objektivity“, ale problém pravidiel, metodológie, formy, typ rozprávania. Chybná metóda, chybné rozprávanie - poukazuje na pokrivený svetonázor. Antisemita jednoducho píše antisemitské knihy. Vyhodený lekár, prestáva byť lekárom. Usvedčený antisemita historikom. Pojem „objektivity“ je zbytočný. Popieranie holokaustu nie je „chybná“ história, nie je to žiadna história. Je to kamufláž istého svetonázoru, ktorý falšuje pravidlá historického „žánru“, aby tým získal rešpekt a vážnosť.
Argumentovať preto tým, že zákon proti popieraniu holokaustu je „postmoderný totalitarizmus“ je buď nedorozumenie alebo nepochopenie pojmu postmoderna. Sú to práve zástancovia postmoderny, ktorí sú obviňovaní z „vyrábania klímy“, ktorá popieranie umožňuje. Prečo? Pretože povinná výbava postmodernistov je pochybovať o epistemológii (ako vieme, čo sa v minulosti stalo?), o jazyku (ako píšeme o minulosti?) a o tom, kto tvorí dejiny (historik). Proti modernej a kontinuálnej histórii kladie postmoderný filozof diskontinuitu (trhliny v histórii), nesystémovosť, relativizmus „pravdy“ a pluralitu a teda oprávnenosť rôznych vzorcov správania. Práve zástanca postmoderny argumentuje proti histórií, ktorá sa chápe ako jeden kontinuálny príbeh. Moderna presadzovala nejakú silnú myšlienku, ktorá sa snažila dosiahnuť nejaký fundament (pravdu). Táto „pravda“ mohla byť aplikovaná vo všetkých oblastiach, čím ponúkala globálny pohľad na svet. Moderná história pramení v diele Otta von Rankeho, ktorý chápal účel histórie v zmysle ukázať „ako to v skutočnosti bolo“. Popierači falšujú a prekrúcajú to „ako to v skutočnosti bolo“. Presne ako vo vyhlásení francúzskych historikov.
Takže hovoriť o „superústavnom domčeku“, či „jusnaturalistickej koncepcii“ zákona o popieraní holokaustu, je všetko len nie postmoderna. Ide o nepochopenie filozofického pozadiu pojmu postmoderna. Ak existuje zákon proti popieraniu holokaustu, chrániaci popieranie historického príbehu ako príbehu, ktorý po uplatnení profesionálnych pravidiel historického skúmania odhalí „ako to v skutočnosti bolo“, tak tento zákon súhlasí s moderným chápaním histórie, nie s postmoderným.
Takže nejde o „štátom uznaný“ priebeh historickej udalosti (holokaustu), ani „štát“ ako „monopolistický interpetátor historického priebehu, či faktov“. Existujú však všeobecne záväzné pravidlá historického skúmania. Prenášať argumentačnú bázu na „štát“ vytvára mylný dojem, že pravidlá diktuje akýsi anonymný štát a nie profesionalita historikov. Popieranie holokaustu si nevymyslel nijaký „štát“, ale tí, ktorí zámerne popierajú všeobecne záväzné pravidlá historického skúmania. To, čo vytvára údajnú „exkluzivitu“ alebo „monopol na holokaust“ nie je štátom prijatý zákon, ale záväzné pravidlá historického skúmania. A popierač sa vyznačuje práve nerešpektovaním týchto pravidiel. Útok na zákon o popieraní, tak môže byť skrytým nesúhlasom s tým, akým spôsobom sa vytvára, počas historického skúmania, povaha nejakého historického príbehu. V tom prípade však ide o úplne iný problém. Ak dôverujeme historikom, že ich pravidlá skúmania prinášajú z minulosti príbeh, ktorý sa reálne udial, tak nedôverujeme osobám, ale metódam, ktoré použili.
Pravda vo vedeckej práci nie je metafyzickým pojmom. Poukazuje na spôsob zbierania faktov. Ak je spôsob zbierania faktov konzistentný s pravidlami získame istý ucelený obraz o tom ako sa nejaký príbeh stal (či už ide o dôkaz fyzikálneho javu, či dôkaz vraždy). Ak zákon používa pojem holokaust, tak chráni pred popieraním metódu historického skúmania. Nie je možné popierať holokaust, ale je možné popierať spôsoby a metódy akými o holokauste vieme.
Ak sa sústredíme na systematické, štátom organizované, masové vraždenie, ktoré realizovali nacisti v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny ukazuje sa, že holokaust nie je „narúšaním slobodnej súťaže v oblasti vedy“. Knihy a štúdie, ktoré skúmajú spôsob masového vraždenie počas druhej svetovej vojny zaplnia jeden byt. A práve kontroverzie sú signifikatným znakom týchto kníh a štúdií. Je to práve naopak. Je málo takých tém, ako holokaust, ktoré by prinášali také množstvo kontroverzií.
Stačí uviesť prípad intencionalistov a funkcionalistov, ktorí sa odlišujú v tom ako interpretovať začiatok a spôsob uskutočnenia holokaustu. Alebo štúdie historikov Christophera R. Browninga a Daniela Goldhagena, ktorí z tých istých materiálov vyvodili odlišné závery. Žiadny z týchto historikov holokaust nepopieral a zároveň sa v ich prípade nedá hovoriť o „narúšaní slobodnej súťaže v oblasti vedy“, pretože, bez ohľadu na odlišné závery, sa k nim dopracovali v rámci stanovených pravidiel, ktoré definujú narábanie s dokumentmi a faktami. V tomto prípade nevzniká popieranie, ale alternatívny záver.
Úplne iný prípad sú knihy a štúdie revizionistov (popieračov). Korunný princ revizionistov David Irving bol Rozsudkom z roka 2000 uznaným z viny, že „vyrvalo a zámerne dezinterpretuje a manipuluje s historickými dôkazmi“. To jednoducho znamená kritiku spôsobu akým získava fakty, a ako z nich následne tvorí nejaký „historický príbeh“, ktorý však už nie je alternatívnym záverom, ale popieraním.
„Objektívna“ história je história písaná podľa konvencií, ktoré definujú ako písať historický žáner. U popieračov nejde o neznalosť faktov a dôkazového materiálu, ale spôsob akým s týmito faktami a dôkazmi narábajú. Popieranie holokaustu žánrové konvencie nedodržiava. A preto popieranie holokaustu nie je súčasť historického žánru, ale iného žánru – politického, antisemitského alebo žánru nenávisti. A v tomto prípade vstupuje do diania zákon. Zákon „nebarikáduje kvantum ďalších práv“, ale chráni, aby sa pomocou popierania holokaustu nedostal k slovu úplne iný žáner. Nejde o „popieranie slobody myslenia“ ani o „narúšanie slobodnej súťaže v oblasti vedy“, pretože výsledkom popieranie nie je rekonštrukcia historického príbehu, ani prínos v oblasti vedy. Výsledkom je presne to, čo hovorí samotný pojem. Popieranie.
Súvisiace články
O popieračoch Holokaustu, alebo o vzájomnom vzťahu slobody myslenia, prejavu, vedeckého bádania a historického revizionizmu v EurópeSamospráva a verejnosť justícieVoľby generálneho prokurátora: Tajne či verejne?Piliere spravodlivého rozhodnutia (časť II.): Deontológia a profesijná zodpovednosťPiliere spravodlivého rozhodnutia (časť I.): Nezávislosť a nestrannosť Články autora
Kristián Čechmánek | 19. 01. 2011 21:47:13
// Reagovať
milan hrabovský | 22. 01. 2011 16:58:08
// Reagovať
Na prvom mieste sa chcem poďakovať za kritiku môjho príspevku a nastolenie nových proti - argumentov. Zároveň si však každý napísaný text začne žiť vlastným životom.
Musím priznať, že nepoznám vedca, historika alebo filozofa, ktorý by hovoril o holokauste ako „prominentnej téme“. Budete mi musieť pomôcť nejakými menami. Pochopiteľne, ak chápem pojem „prominentné“ správne. Latinské slovo „prominentia“ znamená – vyvýšenina. Z hľadiska tohto chápania je téma holokaustu skutočne „prominentná“. Áno. Zaslúži si vysokú pozornosť. Preto na „prominentnosti“ nevidím nič nesprávne. Avšak „prominentnosť“ ako „nedotknuteľnosť“ je niečo iné. V tomto prípade, opäť, nepoznám vedca, historika alebo filozofa, ktorý by hovoril o holokauste ako „prominentnej téme“.
Samozrejme, že „latentným antisemitom“ nie je každý, kto sa o tento problém zaujíma. To by bolo hrubé skreslenie môjho príspevku. „Latentným antisemitom“ je podľa mňa ten, kto má záujem falšovať (manipulovať) historický príbeh holokaustu. Je rozdiel medzi pojmom – spochybňovať – a – falšovať. Daniel Goldhagen spochybnil závery Chistophera Browninga, ale nesfalšoval ich.
Veta: „Antisemita jednoducho píše antisemitské knihy. Vyhodený lekár, prestáva byť lekárom. Usvedčený antisemita historikom“ je vytrhnutá z kontextu. Určite táto veta neimplikuje „hon na čarodejnice“. Lekár, ktorý vedome a úmyselne poruší princípy a zabije pacienta, už nie je lekárom, tak ako bol lekársky titul po vojne odobratý Jozefovi Mengelemu. Podobne historik, ktorý vedome a úmyselne nezaradí do výskumu nejaký dôkaz, listinu s cieľom falšovať príbeh, nie je historik. Stáva sa popierač. Mojim cieľom preto nebolo definovať, aké metódy (pravidlá) sú „pozitívne“ alebo „negatívne“. Nezdvíham nijaký „varovný prst“, pretože nepoznám historika, ktorý by vedome a úmyselne falšoval nejaký výskum, a ak áno, potom nie je historik, píše iný žáner.
Príklad Giordana Bruna považujem za nevhodný. Bruno spochybňoval vtedajšie poznatky, ale nefalšoval ich, aby tým presadil svoju „pravdu“. Vonkoncom mi to nepripomína popierača a takúto česť ani nijakému popieračovi nepripíšem.
Musím zdôrazniť dikciu môjho príspevku. Popierač falšuje pravidlá historického výskumu. Preto nesúhlasím s tým, že „história je lož, na ktorej sa zhodneme“. Môj príspevok nebol útok, a nemal by sa tak ani vnímať, na históriu. Nepovažujem popieračov za nositeľov „odlišného názoru“. Falšovanie, manipulácia a zatajovanie dôkazov nie je „odlišný názor“. Je to podvod. A podvod z nikoho mučeníkov a trpiteľov nerobí. Naopak je legitímne, ak sa podvod trestá.
Rozumiem Vášmu postoju. Avšak popierač nie je osoba, ktorá sa vo výskume „pomýlila“. Vašimi slovami „presvedčiť o omyle“. Popieranie nie je nevedomý omyl. Je to vykalkulované falšovanie historického príbehu. Presne v takomto zmysle bývajú popierači odsúdení.
Dovoľte mi ešte raz sa poďakovať za výbornú diskusiu. Ctím Váš názor. A som vďačný za Vaše proti – argumenty. Umožňujú mi pochopiť slabé miesta mojej argumentácie.
S úctou
Musím priznať, že nepoznám vedca, historika alebo filozofa, ktorý by hovoril o holokauste ako „prominentnej téme“. Budete mi musieť pomôcť nejakými menami. Pochopiteľne, ak chápem pojem „prominentné“ správne. Latinské slovo „prominentia“ znamená – vyvýšenina. Z hľadiska tohto chápania je téma holokaustu skutočne „prominentná“. Áno. Zaslúži si vysokú pozornosť. Preto na „prominentnosti“ nevidím nič nesprávne. Avšak „prominentnosť“ ako „nedotknuteľnosť“ je niečo iné. V tomto prípade, opäť, nepoznám vedca, historika alebo filozofa, ktorý by hovoril o holokauste ako „prominentnej téme“.
Samozrejme, že „latentným antisemitom“ nie je každý, kto sa o tento problém zaujíma. To by bolo hrubé skreslenie môjho príspevku. „Latentným antisemitom“ je podľa mňa ten, kto má záujem falšovať (manipulovať) historický príbeh holokaustu. Je rozdiel medzi pojmom – spochybňovať – a – falšovať. Daniel Goldhagen spochybnil závery Chistophera Browninga, ale nesfalšoval ich.
Veta: „Antisemita jednoducho píše antisemitské knihy. Vyhodený lekár, prestáva byť lekárom. Usvedčený antisemita historikom“ je vytrhnutá z kontextu. Určite táto veta neimplikuje „hon na čarodejnice“. Lekár, ktorý vedome a úmyselne poruší princípy a zabije pacienta, už nie je lekárom, tak ako bol lekársky titul po vojne odobratý Jozefovi Mengelemu. Podobne historik, ktorý vedome a úmyselne nezaradí do výskumu nejaký dôkaz, listinu s cieľom falšovať príbeh, nie je historik. Stáva sa popierač. Mojim cieľom preto nebolo definovať, aké metódy (pravidlá) sú „pozitívne“ alebo „negatívne“. Nezdvíham nijaký „varovný prst“, pretože nepoznám historika, ktorý by vedome a úmyselne falšoval nejaký výskum, a ak áno, potom nie je historik, píše iný žáner.
Príklad Giordana Bruna považujem za nevhodný. Bruno spochybňoval vtedajšie poznatky, ale nefalšoval ich, aby tým presadil svoju „pravdu“. Vonkoncom mi to nepripomína popierača a takúto česť ani nijakému popieračovi nepripíšem.
Musím zdôrazniť dikciu môjho príspevku. Popierač falšuje pravidlá historického výskumu. Preto nesúhlasím s tým, že „história je lož, na ktorej sa zhodneme“. Môj príspevok nebol útok, a nemal by sa tak ani vnímať, na históriu. Nepovažujem popieračov za nositeľov „odlišného názoru“. Falšovanie, manipulácia a zatajovanie dôkazov nie je „odlišný názor“. Je to podvod. A podvod z nikoho mučeníkov a trpiteľov nerobí. Naopak je legitímne, ak sa podvod trestá.
Rozumiem Vášmu postoju. Avšak popierač nie je osoba, ktorá sa vo výskume „pomýlila“. Vašimi slovami „presvedčiť o omyle“. Popieranie nie je nevedomý omyl. Je to vykalkulované falšovanie historického príbehu. Presne v takomto zmysle bývajú popierači odsúdení.
Dovoľte mi ešte raz sa poďakovať za výbornú diskusiu. Ctím Váš názor. A som vďačný za Vaše proti – argumenty. Umožňujú mi pochopiť slabé miesta mojej argumentácie.
S úctou
Kristián Čechmánek | 22. 01. 2011 19:57:12
// Reagovať
Po prečítaní Vašej reakcie môžem s radosťou konštatovať, že kultivovaná a korektná diskusia ešte nevymizla.
Niektoré otázky sú zdá sa jasné, no stále ste ma nepresvedčili o tzv. "falšovaní výskumu".
Ak vychádzame z moderného poňatia histórie, podľa ktorého história (veda) neodráža ani tak fotorealistické zobrazenie skutočnosti, ale skôr pohľad na svet očami konkrétneho autora, ktorý bol zasiahnutý tou ktorou udalosťou, ktorý mal politické presvedčenie, prípadne písal dejiny pre víťaznú stranu. Práve tento smer hovorí o "jeho príbehu" a nie objektívnej skutočnosti.
Zdá sa mi preto správne zohľadňovať optiku/svetonázor autora- historika.
Nie je teda akademické, vedecké a správne ak niekoho obviníme, že falšuje výskum len kvôli tomu, že sa nezhoduje so svojimi predchodcami, pretože nevieme, či práve oni ten výskum nefalšovali alebo nepísali pod vplyvom vlastných skúseností, pocitov, strastí. V prípade Holokaustu to mohla byť oprávnená nenávisť voči nacizmu a ľútosť voči obetiam, či pozostalým.
Je to na dlhšiu úvahu, ale myslím, že v jednom sa zhodneme, dejiny píšu víťazi, nie porazení.
S pozdravom a úctou,
K.Č.
Niektoré otázky sú zdá sa jasné, no stále ste ma nepresvedčili o tzv. "falšovaní výskumu".
Ak vychádzame z moderného poňatia histórie, podľa ktorého história (veda) neodráža ani tak fotorealistické zobrazenie skutočnosti, ale skôr pohľad na svet očami konkrétneho autora, ktorý bol zasiahnutý tou ktorou udalosťou, ktorý mal politické presvedčenie, prípadne písal dejiny pre víťaznú stranu. Práve tento smer hovorí o "jeho príbehu" a nie objektívnej skutočnosti.
Zdá sa mi preto správne zohľadňovať optiku/svetonázor autora- historika.
Nie je teda akademické, vedecké a správne ak niekoho obviníme, že falšuje výskum len kvôli tomu, že sa nezhoduje so svojimi predchodcami, pretože nevieme, či práve oni ten výskum nefalšovali alebo nepísali pod vplyvom vlastných skúseností, pocitov, strastí. V prípade Holokaustu to mohla byť oprávnená nenávisť voči nacizmu a ľútosť voči obetiam, či pozostalým.
Je to na dlhšiu úvahu, ale myslím, že v jednom sa zhodneme, dejiny píšu víťazi, nie porazení.
S pozdravom a úctou,
K.Č.
Akira | 02. 02. 2011 06:44:00
// Reagovať
"Lekár, ktorý vedome a úmyselne poruší princípy a zabije pacienta, už nie je lekárom, tak ako bol lekársky titul po vojne odobratý Jozefovi Mengelemu"
niesom si celkom isty,ci mozno niekomu vobec odobrat akademicky (lekarsky ) titul.cestny titul,to hej.takisto zakaz cinnosti,odobratie licencie...
niesom si celkom isty,ci mozno niekomu vobec odobrat akademicky (lekarsky ) titul.cestny titul,to hej.takisto zakaz cinnosti,odobratie licencie...
Kristián Čechmánek | 19. 01. 2011 21:50:35
// Reagovať
edit:
Chcem sa Pánovi Hrabovskému poďakovať za odlišné stanovisko a veľké množstvo postrehov. Cením si názorový pluralizmus a konštruktívnu diskusiu.
(táto časť mala byť súčasťou pôvodného komentára, žiaľ nepodaril sa mi po odoslaní editovať)
Chcem sa Pánovi Hrabovskému poďakovať za odlišné stanovisko a veľké množstvo postrehov. Cením si názorový pluralizmus a konštruktívnu diskusiu.
(táto časť mala byť súčasťou pôvodného komentára, žiaľ nepodaril sa mi po odoslaní editovať)
Patrik Rako | 20. 01. 2011 01:55:52
// Reagovať
len stručne
Z časových dôvodov len toľkoto, zvyšok doplním pri dostatku času na dôkladné stanovisko k tejto viac než zaujímavej diskusii. "História je lož na, ktorej sa všetci zhodneme." autora snáď uvádzať nemusím......
Peter Mačaj | 25. 03. 2012 18:19:09
// Reagovať
hybe, hybe, podľahli sme vlastnej chybe...
nakoľko práve píšem rigoróznu prácu na tému trestné činu extrémizmu a slobodná spoločnosť, prečítal som si Váš článok a vcelku som sa pobavil. Čím to je, že sa škrabete pravou rukou v ľavom uchu, čím to je že sa pokúšate dokázať že chvost vrtí psom? Celá Vaša argumentácia je totižto taká. trestnosť popierania holokaustu nie je žiadna postmoderná totalita. Je to prvok totolity úplne obyčajnej, takej aká existuje od vytvorenia prvého spoločenstva ľudí. Načo sa hráte so slovíčkami, načo rozoberáte sekundárny problém definovania histórie ako vedy? trestnosť popierania resp. zlahčovania holokaustu je v prvom rade popieraním slobody slova, čo s tým má prosím Vás sloboda vedeckého výskumu? O akom podvode to hovoríte? či hádam chcete za podvod odsúdiť všetkých kresťanov, moslimov a židov, lebo však Darwinova teória je určite aspoň tak blízko objektívnej pravde ako holokaust? takze vsetci kreacionisti šup do basy? akékoľvek obmedzenie slobody slova - pokiaľ sa nejedná o lživé tvrdenie o konkrétnom jednotlivcovi, čiže ohováranie je prvok totality. Či už chcete alebo nie, je to minimálne také isté objektívne tvrdenie, akože zem sa toči okolo slnka. To je však iba jeden prvok totalitizmu v tejto právnej norme, podla môjho názoru dokonca až druhoradý. Najhoršie je, že táto právna norma je vlastne iba vynucovanie morálky spoločnosti pomocou trestného práva, čo by malo byť v slobodnej spoločnosti neprijateľné. Ja som to nevymyslel, vlastne neviem kto to vymyslel (veď už niektorí antický filozofi mali podobný názor) , isté je že J.S.Mill túto tézu rozpracoval takmer dokonale...hadam nechcete v slobodnej spoločnosti trestat jednotlivca za to, že sú mu plynové komory ukradnuté (čo je zľahčovanie)?potom by sme mali ísť do basy takmer všetci, lebo napríklad milióny detí zomierajúce od hladu nám ukradnuté sú, čo dokazujeme nie slovami, ale činmi pri každom plytvaní zdrojmi (najmä jedlom, pochopiteľne). ale inak nič v zlom, vrcholní scholastici by z Vás mali radosť Viliam z Ockhamu už menšiu :)
Milan Hrabovský | 30. 03. 2012 09:06:22
// Reagovať
AD: Peter Mačaj
Vážený pane, ktorý píšete rigoróznu prácu,
Pokiaľ si odmyslím Vašu iróniu, sarkazmus až posmešky – ktoré podľa mňa nepatria medzi argumenty, ale majú blízko k tzv. „argumentum ad hominem“ – budem sa venovať, z hľadiska témy a diskusie, k podnetnejším tézam Vašej argumentácie.
Čítam po sebe môj príspevok, ale nikde som nenašiel tézu, že hájim „totalitu úplne obyčajnú“. Práve naopak. Vonkoncom si nemyslím, že trestnosť popierania holokaustu je „nejakou totalitou“.
Avšak Vaša otázka prečo „rozoberáte sekundárny problém definovania histórie ako vedy“ je dôležitá a veľmi cenná. Nejde o „sekundárny problém“. Tak zložitý fenomén akým je popieranie holokaustu vyžaduje, aspoň podľa mňa, mnohorozmerný prístup, ktorý zachytáva rozmer historiografie, psychológie, filozofie, sociológie a nedá sa vyriešiť iba z pozície právnej vedy. Na rozdiel od Vás sa domnievam, že popieranie slobody slova má veľmi tesné konotácie na slobodu vedeckého výskumu. Dokonca si myslím, že tieto dva rozmery tvoria nevyhnutný základ pre moje chápanie demokracie. Pre slobodu vedeckého výskumu je nevyhnutná sloboda slova. I keď je Váš názor odlišný, tu naozaj nesúhlasím.
Tvrdíte: „Trestnosť popierania resp. zľahčovania holokaustu je v prvom rade popieraním slobody slova .“ V tomto prípade ma zaujíma, z akej právnej tradície chápete pojem slobody slova? Ak vychádzate z tradície Prvého dodatku Ústavy USA, ktorý naozaj ponúka široké chápanie slobody slova, a použitým J. S. Milla pravdepodobne odkazujete na anglosaskú tradíciu, treba namietať. Ľudia v rôznych krajinách majú rôznu históriu, rôzne hodnoty, rôzne traumy a nemusia sa zhodnúť na druhu informácií, ktoré považujú za škodlivé.
Čo je považované za obscénny prejav v Tennesee, je v Holandsku povolené. USA povoľuje vstup do politickej strany tolerujúcej rasizmus a súdy chránia právo neonacistov pochodovať. Avšak napríklad Izrael, Francúzsko a Nemecko tieto prejavy nepovoľuje. Sú tieto krajiny menej slobodné spoločnosti ako USA? Nie sú, pretože vychádzajú z odlišných historických skúseností. USA sa nemusí vyrovnávať, ako napríklad Slovensko, z traumou holokaustu. V USA nedošlo na arizácie ani deportácie. Ich prístup k slobode slova v problému holokaustu je odlišný ako v krajinách, ktoré ho zažili (až realizovali). Rovnako ako je to iné napríklad s právom na nosenie zbrane v USA inak na Slovensku.
Píšete: „vynucovanie morálky spoločnosti pomocou trestného práva, čo by malo byť v slobodnej spoločnosti neprijateľné.“ Súhlasím. Ale popieranie holokaustu nie je akýsi „morálny étos“. Nie je to morálny príkaz podobný biblickému príbehu o predaní Dekalógu. Holokaust je skutočná historická udalosť. Môžete byť „morálne skazený človek“, ale holokaust popierať nebudete, lebo historické výskumy dokázali hrozivú realitu vraždenia v plynových komorách.
Píšete: „akékoľvek obmedzenie slobody slova − pokiaľ sa nejedná o lživé tvrdenie o konkrétnom jednotlivcovi, čiže ohováranie je prvok totality.“ Súhlasím a presne z tohto dôvodu som definoval históriu ako vedu. Popierač falšuje pravidlá historického výskumu, a tým obmedzuje slobodu slova lživým tvrdením o konkrétnom jednotlivcovi, napríklad, že jeho smrť nebola zavinená vraždou v plynovej komore.
Priznávam, daný zákon poznám, ale na rozdiel od Vás, nevidím, že by daný zákon trestal kohokoľvek za to, „že sú mu plynové komory ukradnuté“. To ma vo Vašej argumentácii naozaj prekvapilo.
Na záver odmietam mnohé výroky, ktoré mi (umelo) kladie do úst. Darwinova teória (sám ste použil termín teória) je dosiaľ najlepšie overenou vedeckou teóriou. Nikde nehlásam akékoľvek zatváranie ľudí za to, že túto teóriu neakceptujú.
PS: Prosím o vysvetlenie. Nakoľko som mal možnosť skúmať vrcholných scholastikov aj Viliama z Ockhamu, prosím, kde sa môj príspevok aspoň okrajovo dotýka téz, ktoré títo páni riešili?
Ďakujem za Vaše argumenty, opäť mi umožňujú pochopiť slabé miesta mojej argumentácie.
S úctou
Pokiaľ si odmyslím Vašu iróniu, sarkazmus až posmešky – ktoré podľa mňa nepatria medzi argumenty, ale majú blízko k tzv. „argumentum ad hominem“ – budem sa venovať, z hľadiska témy a diskusie, k podnetnejším tézam Vašej argumentácie.
Čítam po sebe môj príspevok, ale nikde som nenašiel tézu, že hájim „totalitu úplne obyčajnú“. Práve naopak. Vonkoncom si nemyslím, že trestnosť popierania holokaustu je „nejakou totalitou“.
Avšak Vaša otázka prečo „rozoberáte sekundárny problém definovania histórie ako vedy“ je dôležitá a veľmi cenná. Nejde o „sekundárny problém“. Tak zložitý fenomén akým je popieranie holokaustu vyžaduje, aspoň podľa mňa, mnohorozmerný prístup, ktorý zachytáva rozmer historiografie, psychológie, filozofie, sociológie a nedá sa vyriešiť iba z pozície právnej vedy. Na rozdiel od Vás sa domnievam, že popieranie slobody slova má veľmi tesné konotácie na slobodu vedeckého výskumu. Dokonca si myslím, že tieto dva rozmery tvoria nevyhnutný základ pre moje chápanie demokracie. Pre slobodu vedeckého výskumu je nevyhnutná sloboda slova. I keď je Váš názor odlišný, tu naozaj nesúhlasím.
Tvrdíte: „Trestnosť popierania resp. zľahčovania holokaustu je v prvom rade popieraním slobody slova .“ V tomto prípade ma zaujíma, z akej právnej tradície chápete pojem slobody slova? Ak vychádzate z tradície Prvého dodatku Ústavy USA, ktorý naozaj ponúka široké chápanie slobody slova, a použitým J. S. Milla pravdepodobne odkazujete na anglosaskú tradíciu, treba namietať. Ľudia v rôznych krajinách majú rôznu históriu, rôzne hodnoty, rôzne traumy a nemusia sa zhodnúť na druhu informácií, ktoré považujú za škodlivé.
Čo je považované za obscénny prejav v Tennesee, je v Holandsku povolené. USA povoľuje vstup do politickej strany tolerujúcej rasizmus a súdy chránia právo neonacistov pochodovať. Avšak napríklad Izrael, Francúzsko a Nemecko tieto prejavy nepovoľuje. Sú tieto krajiny menej slobodné spoločnosti ako USA? Nie sú, pretože vychádzajú z odlišných historických skúseností. USA sa nemusí vyrovnávať, ako napríklad Slovensko, z traumou holokaustu. V USA nedošlo na arizácie ani deportácie. Ich prístup k slobode slova v problému holokaustu je odlišný ako v krajinách, ktoré ho zažili (až realizovali). Rovnako ako je to iné napríklad s právom na nosenie zbrane v USA inak na Slovensku.
Píšete: „vynucovanie morálky spoločnosti pomocou trestného práva, čo by malo byť v slobodnej spoločnosti neprijateľné.“ Súhlasím. Ale popieranie holokaustu nie je akýsi „morálny étos“. Nie je to morálny príkaz podobný biblickému príbehu o predaní Dekalógu. Holokaust je skutočná historická udalosť. Môžete byť „morálne skazený človek“, ale holokaust popierať nebudete, lebo historické výskumy dokázali hrozivú realitu vraždenia v plynových komorách.
Píšete: „akékoľvek obmedzenie slobody slova − pokiaľ sa nejedná o lživé tvrdenie o konkrétnom jednotlivcovi, čiže ohováranie je prvok totality.“ Súhlasím a presne z tohto dôvodu som definoval históriu ako vedu. Popierač falšuje pravidlá historického výskumu, a tým obmedzuje slobodu slova lživým tvrdením o konkrétnom jednotlivcovi, napríklad, že jeho smrť nebola zavinená vraždou v plynovej komore.
Priznávam, daný zákon poznám, ale na rozdiel od Vás, nevidím, že by daný zákon trestal kohokoľvek za to, „že sú mu plynové komory ukradnuté“. To ma vo Vašej argumentácii naozaj prekvapilo.
Na záver odmietam mnohé výroky, ktoré mi (umelo) kladie do úst. Darwinova teória (sám ste použil termín teória) je dosiaľ najlepšie overenou vedeckou teóriou. Nikde nehlásam akékoľvek zatváranie ľudí za to, že túto teóriu neakceptujú.
PS: Prosím o vysvetlenie. Nakoľko som mal možnosť skúmať vrcholných scholastikov aj Viliama z Ockhamu, prosím, kde sa môj príspevok aspoň okrajovo dotýka téz, ktoré títo páni riešili?
Ďakujem za Vaše argumenty, opäť mi umožňujú pochopiť slabé miesta mojej argumentácie.
S úctou
Peter Mačaj | 31. 03. 2012 03:48:08
// Reagovať
Vážený pán ktorý nemá rád sarkazmus a iróniu
(nemyslel som to ako posmešky, ak ste to tak brali mrzí ma to) a pritom ju použil hneď v oslovení a musím skonštatovať že trefne, ďakujem za takú dlhú reakciu, moje krátke pojednanie si to nezaslúžilo :). Ironické resp. sarkastické poznámky ako argumenty pochopitelne prezentované neboli, slúzili na okorenenie takej nudnej veci akou je písaný text. Tiež si nemyslím si ze by som Vám nieco kládol do úst, a to ani umelo. Vy ste ponukali svoje argumenty voci tomu, ze popieranie holokaustu je postmodernou totalitou, ja iba hovorim, ze trestnopravna norma takehoto charakteru nie je ziadnou postmodernou totalitou, ale totalitou uplne obycajnou, teda pochopitelne jej prvkom, ktorym je obmedzovanie slobody slova a vynucovanie moralky trestnym pravom.
Nesuhlasim ani s tym ,ze by verejne tvrdenie o tom ze "plynove komory su mi ukradnute" nebolo podla sucasneho § 422d trestnym cinom, velmi lahko by mohlo byt kvalifikovane ako ospravedlnovanie zlocinov zalozenych na fasistickej ideologii, lebo ak tvrdite ze sest milionov obeti koncentracnych taborov nie je dolezite, fakticky fasizmus (aj ked spravne by bolo nacizmus) ospravedlnujete.
OK, Darwinova teoria asi nebol najstastnejsi napad, hoci v mnohych krajinach je brana ako fakt a pochybovat o nej sa nesmie, hoci nie pod hrozbou trestu odnatia slobody. to ze by sa za jej spochybnovanie malo zatvarat som Vam nepripisoval, iba som hovoril, ze moze nastat Kratylosov efekt...ja sam Darwinovej teorii neverim, aj ked predmet mojej viery je absurdny,,,,,na odlahcenie. BTW, slovne spojenie Kratylosov efekt neexistuje, myslim.
S Vasim tvrdenim "Popierač falšuje pravidlá historického výskumu, a tým obmedzuje slobodu slova lživým tvrdením o konkrétnom jednotlivcovi, napríklad, že jeho smrť nebola zavinená vraždou v plynovej komore.", od sloviciek a tým, nemozem suhlasit a beriem to ako zakladny rozpor na ktorom sa urcite nezhodneme. Loz sama o sebe nemoze byt obmedzovanim slobody slova, skor je jej naplnanim. Hoci neviem o tom, ze by niekto spochybnoval holokaust na konkretnej osobe, ani Vami uvadzane prípadné "lzive tvrdenie o konkretnom jednotlivcovi" nie je obmedzovanie slobody slova, obmedzovanim slobody slova je ked niekomu toto lzive tvrdenie zakazete prezentovat. ani tvrdenie "Jan Hus nebol upaleny" nemoze byt trestnym cinom, cisto teoreticky by trestnym cinom mohlo byt "Jan Hus nebol upaleny, cele si to vymyslel aby si mohol uzivat s kostnickymi neviestkami"...
nakolko cas pokrocil, odoberam sa do rise snov a Ockhama nechavam na neskor...
este ma napadlo, odkedy su historiografia, psychológia, filozofia, sociológia, atd. brane ako objektivne vedy? teda pri vsetkej ucte k vedcom co sa nimi zaoberaju...
zatial ostavam s priatelskym pozdravom
Nesuhlasim ani s tym ,ze by verejne tvrdenie o tom ze "plynove komory su mi ukradnute" nebolo podla sucasneho § 422d trestnym cinom, velmi lahko by mohlo byt kvalifikovane ako ospravedlnovanie zlocinov zalozenych na fasistickej ideologii, lebo ak tvrdite ze sest milionov obeti koncentracnych taborov nie je dolezite, fakticky fasizmus (aj ked spravne by bolo nacizmus) ospravedlnujete.
OK, Darwinova teoria asi nebol najstastnejsi napad, hoci v mnohych krajinach je brana ako fakt a pochybovat o nej sa nesmie, hoci nie pod hrozbou trestu odnatia slobody. to ze by sa za jej spochybnovanie malo zatvarat som Vam nepripisoval, iba som hovoril, ze moze nastat Kratylosov efekt...ja sam Darwinovej teorii neverim, aj ked predmet mojej viery je absurdny,,,,,na odlahcenie. BTW, slovne spojenie Kratylosov efekt neexistuje, myslim.
S Vasim tvrdenim "Popierač falšuje pravidlá historického výskumu, a tým obmedzuje slobodu slova lživým tvrdením o konkrétnom jednotlivcovi, napríklad, že jeho smrť nebola zavinená vraždou v plynovej komore.", od sloviciek a tým, nemozem suhlasit a beriem to ako zakladny rozpor na ktorom sa urcite nezhodneme. Loz sama o sebe nemoze byt obmedzovanim slobody slova, skor je jej naplnanim. Hoci neviem o tom, ze by niekto spochybnoval holokaust na konkretnej osobe, ani Vami uvadzane prípadné "lzive tvrdenie o konkretnom jednotlivcovi" nie je obmedzovanie slobody slova, obmedzovanim slobody slova je ked niekomu toto lzive tvrdenie zakazete prezentovat. ani tvrdenie "Jan Hus nebol upaleny" nemoze byt trestnym cinom, cisto teoreticky by trestnym cinom mohlo byt "Jan Hus nebol upaleny, cele si to vymyslel aby si mohol uzivat s kostnickymi neviestkami"...
nakolko cas pokrocil, odoberam sa do rise snov a Ockhama nechavam na neskor...
este ma napadlo, odkedy su historiografia, psychológia, filozofia, sociológia, atd. brane ako objektivne vedy? teda pri vsetkej ucte k vedcom co sa nimi zaoberaju...
zatial ostavam s priatelskym pozdravom
Milan Hrabovský | 31. 03. 2012 15:23:37
// Reagovať
Vážený pane
Môj nadpis Vám adresovaný nebol iróniu, ani posmeškom, nakoľko som sa domnieval (pravdepodobne mylne), že si na statuse píšuceho rigoróznu prácu zakladáte. Zároveň Váš predpoklad, že sarkazmus a iróniu „nemám rád“ obstojí do tej miery, že sú témy, ako popieranie holokaustu, ktoré beriem vážne. V prípade holokaustu volím vecnú a argumentačnú diskusiu. A taktiež, som ovplyvnený napríklad Umbertom Ecom, ktorý považuje písaný text za „nebezpečnú“ záležitosť, nakoľko dokáže žiť vlastným životom.
S radosťou konštatujem, že naša diskusia sa vyčistila. Začína sa týkať argumentov. A pravdepodobne sa zhodneme na tom, že sme narazili na „hranice dialógu“. To znamená, že kladieme proti sebe (dúfam) dva relevantné názory, ktoré však náročne hľadajú vlastný prienik. Spravodlivosť je do istej miery koexistencia protikladov.
Váš argument, ak sa nemýlim, stojí na dvoch predpokladoch: „úplne obyčajnej totality“ a „vynucovanie morálky trestným právom“. Prvý predpoklad je náročný už z povahy slov, ktoré volíte – je náročné definovať, čo je to „úplne obyčajná“ a problémy sú aj s pojmom „totalita“. Druhý predpoklad je jasnejší, a pri tom môžeme zotrvať.
Tvrdíte, že zákon, ktorý zakazuje popierať holokaust „vynucuje“ istú „morálku“. O akú morálku by ale malo ísť? Ak niekoho zavraždím, z morálneho hľadiska (v západnej tradícii), som porušil istý súbor hodnôt a mal by som byť potrestaný. Ale ak budeme prezentovať, že holokaust sa nestal, nenarážam na nijaký súbor hodnôt, ale popieram reálnu historickú udalosť. Preto otázka nestojí na „vynucovaní morálky“, ale na fakte, čo pre nás (danú krajinu) popieranie holokaust znamená a aký má pre nás význam. Zákon o popieraní holokaustu preto nechráni „privilegovanú“ skupinu, ako sa to môžeme dočítať v rôznych článkoch. Nemyslím ani si, že uvedený zákon je akási „náhrada za zlé svedomie“. Zákon argumentuje proti celej ideológii, ktorá vraždenie spôsobila. Ideológia, ktorá umožnila holokaust, sa mala „zacieliť“ aj na „nižšie slovanské rasy“, ktorých súčasťou som aj ja sám. Problém je, či nazeráme na holokaust ako udalosť „mimo nás“, ktorá sa týkala „niekoho iného“ alebo, či prijmeme holokaust ako ideológiu, ktorej vraždenie sa nás kultúrne, spoločensky a historicky priamo týka.
Ak sa hovorí o podnecovaní násilia voči nejakej skupine, považujem sa automaticky za člena danej skupiny. Je to len otázka intencie teroru, akú skupinu si vyberie. Napríklad zákon v Nemecku zakazuje popieranie holokaustu aj pre fakt, že nacisti vraždili i ľudí, ktorých tzv. norimberské zákony nedefinovali ako Židov.
Váš výklad § 422d má svoju racionalitu. Ukazuje sa, že jeho, povedzme, nepresné znenie umožňuje aj výklad, z ktorým ja sám nesúhlasím. Historiografiu, psychológiu, filozofiu, sociológiu som nezradil medzi „objektívne vedy“, ale tvrdím, že ich prístup by mal byť v prípade problému poopierania holokaustu braní do úvahy. Domnievam sa, že čisto z hľadiska práva sa problém popierania nedá riešiť. Toto tvrdenie som podporil argumentom o rôznej historickej a hodnotovej báze danej spoločnosti. Rôzne spoločnosti sa nemusia zhodnúť na druhu informácií, ktoré považujú za „škodlivé“.
Lož sama nie je obmedzovaným slobody slova. Je však lož, ktorá neprijíma, krivý, manipuluje a falšuje historické dáta (nie je lož v morálnom význame). Za túto lož bol odsúdený dňa 11. apríla 2000 rozsudkom 13.167 David Irving. (The Irving Judgement: http://www.fpp.co.uk/trial/judgment/index.html) . Irving nebol odsúdený za „morálne klamstvo“, ale popieranie, lož o historických faktoch. Rozsudok usvedčil Irvinga z falšovania historického výskumu. „Nezakázal“ mu tento názor prezentovať, iba poukázal na to, že pri následnej prezentácii identických „faktov“ bude znova odsúdený za falšovanie výskumu.
Ďakujem Vám za diskusiu.
S radosťou konštatujem, že naša diskusia sa vyčistila. Začína sa týkať argumentov. A pravdepodobne sa zhodneme na tom, že sme narazili na „hranice dialógu“. To znamená, že kladieme proti sebe (dúfam) dva relevantné názory, ktoré však náročne hľadajú vlastný prienik. Spravodlivosť je do istej miery koexistencia protikladov.
Váš argument, ak sa nemýlim, stojí na dvoch predpokladoch: „úplne obyčajnej totality“ a „vynucovanie morálky trestným právom“. Prvý predpoklad je náročný už z povahy slov, ktoré volíte – je náročné definovať, čo je to „úplne obyčajná“ a problémy sú aj s pojmom „totalita“. Druhý predpoklad je jasnejší, a pri tom môžeme zotrvať.
Tvrdíte, že zákon, ktorý zakazuje popierať holokaust „vynucuje“ istú „morálku“. O akú morálku by ale malo ísť? Ak niekoho zavraždím, z morálneho hľadiska (v západnej tradícii), som porušil istý súbor hodnôt a mal by som byť potrestaný. Ale ak budeme prezentovať, že holokaust sa nestal, nenarážam na nijaký súbor hodnôt, ale popieram reálnu historickú udalosť. Preto otázka nestojí na „vynucovaní morálky“, ale na fakte, čo pre nás (danú krajinu) popieranie holokaust znamená a aký má pre nás význam. Zákon o popieraní holokaustu preto nechráni „privilegovanú“ skupinu, ako sa to môžeme dočítať v rôznych článkoch. Nemyslím ani si, že uvedený zákon je akási „náhrada za zlé svedomie“. Zákon argumentuje proti celej ideológii, ktorá vraždenie spôsobila. Ideológia, ktorá umožnila holokaust, sa mala „zacieliť“ aj na „nižšie slovanské rasy“, ktorých súčasťou som aj ja sám. Problém je, či nazeráme na holokaust ako udalosť „mimo nás“, ktorá sa týkala „niekoho iného“ alebo, či prijmeme holokaust ako ideológiu, ktorej vraždenie sa nás kultúrne, spoločensky a historicky priamo týka.
Ak sa hovorí o podnecovaní násilia voči nejakej skupine, považujem sa automaticky za člena danej skupiny. Je to len otázka intencie teroru, akú skupinu si vyberie. Napríklad zákon v Nemecku zakazuje popieranie holokaustu aj pre fakt, že nacisti vraždili i ľudí, ktorých tzv. norimberské zákony nedefinovali ako Židov.
Váš výklad § 422d má svoju racionalitu. Ukazuje sa, že jeho, povedzme, nepresné znenie umožňuje aj výklad, z ktorým ja sám nesúhlasím. Historiografiu, psychológiu, filozofiu, sociológiu som nezradil medzi „objektívne vedy“, ale tvrdím, že ich prístup by mal byť v prípade problému poopierania holokaustu braní do úvahy. Domnievam sa, že čisto z hľadiska práva sa problém popierania nedá riešiť. Toto tvrdenie som podporil argumentom o rôznej historickej a hodnotovej báze danej spoločnosti. Rôzne spoločnosti sa nemusia zhodnúť na druhu informácií, ktoré považujú za „škodlivé“.
Lož sama nie je obmedzovaným slobody slova. Je však lož, ktorá neprijíma, krivý, manipuluje a falšuje historické dáta (nie je lož v morálnom význame). Za túto lož bol odsúdený dňa 11. apríla 2000 rozsudkom 13.167 David Irving. (The Irving Judgement: http://www.fpp.co.uk/trial/judgment/index.html) . Irving nebol odsúdený za „morálne klamstvo“, ale popieranie, lož o historických faktoch. Rozsudok usvedčil Irvinga z falšovania historického výskumu. „Nezakázal“ mu tento názor prezentovať, iba poukázal na to, že pri následnej prezentácii identických „faktov“ bude znova odsúdený za falšovanie výskumu.
Ďakujem Vám za diskusiu.
Mária Laufová | 01. 04. 2012 12:55:31
// Reagovať
Dávam do pozornosti knihu Zákonné bezpráví od JUDr.Heleny Petrúv Ph.D,odbornej asistentky na katedre ústavného práva PF UK v Prahe a asistentky na Ústavnom súde ČR
.Z predslovu ústavného sudcu ČR Pavla Holländera citujem :,,Hľadať,nachádzať a hovoriť pravdu o historických zlyhaniach nie je populárne. Vždy sa - na rôznych úrovniach- objavujú ale odvážni ľudia,súc vedení morálnym imperatívom a intelektuálnou poctivosťou stavujú pravdivý fundament národných dejín.
.Z predslovu ústavného sudcu ČR Pavla Holländera citujem :,,Hľadať,nachádzať a hovoriť pravdu o historických zlyhaniach nie je populárne. Vždy sa - na rôznych úrovniach- objavujú ale odvážni ľudia,súc vedení morálnym imperatívom a intelektuálnou poctivosťou stavujú pravdivý fundament národných dejín.
