Čo je základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu?
Juraj Babjak | 10. 02. 2011 | komentárov: 4
Pre budúcnosť ostáva výzva posilňovať ústavnosť a to vo všetkých jej aspektoch, ktoré sú pre disciplinárnu zodpovednosť sudcu relevantné.
a) vyváženého ustanovenia jeho práv a povinností v právnom poriadku (najmä v zákone),
b) rešpektovania tejto vyváženosti pri aplikácii práva všetkými subjektami (nielen, ale najmä v súdnej praxi) a
c) nezávislého, nestranného a spravodlivého disciplinárneho konania za tvrdené porušenie sudcovských povinností.
Ak sú tieto tri podmienky uspokojivo splnené, nejde o neopodstatnený zásah do sudcovskej nezávislosti, či už dôjde v konkrétnej disciplinárnej veci k uznaniu viny a uloženiu disciplinárneho opatrenia, alebo či dôjde k oslobodeniu spod disciplinárneho návrhu; práve naopak, pri splnení týchto podmienok to prispieva aj k riadnemu výkonu súdnictva.
Ak však tomu tak nie je, môže v rôznej miere dochádzať k zneužívaniu disciplinárneho konania, čo riadnemu výkonu súdnictva neprospieva.
Bližšie je status sudcu upravený najmä v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov („zákon o sudcoch“) a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákon o súdoch“). Ide najmä o zákonnú zásadu:
Disciplinárne konanie resp. základné ustanovenia o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (disciplinárne previnenie, disciplinárne opatrenia, disciplinárny súd...) sa nachádzajú v Tretej časti zákona o sudcoch a dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu (aj disciplinárne stíhaného) v §22 .
V tomto kontexte treba posudzovať aj konkrétne tvrdené disciplinárne previnenie disciplinárne stíhaného sudcu. To teda znamená, že pri posudzovaní opodstatnenosti disciplinárneho návrhu , ale aj konania a rozhodnutia o ňom, bude hrať podstatnú úlohu najmä otázka rešpektovania ústavných zásad, a to najmä zásady legality, rovnosti, zákonného sudcu, nezávislosti sudcu a jeho viazanosti predovšetkým ústavou a zákonom, ako aj interpretácie a aplikácie práva v súlade s ústavou (články ústavy: 2 ods.2, 12 ods.1, 48 ods.2, 144 ods.1 a 152 ods.4).
Zákon o sudcoch, v znení platnom do 1. februára 2011 (a v znení účinnom ešte aj v súčasnosti) umožňuje u disciplinárne stíhaného sudcu dočasné pozastavenie ministrom spravodlivosti alebo Súdnou radou Slovenskej republiky („súdna rada“), ak ide o sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („najvyšší súd“). V prípade, že ide o rozhodnutie ministra spravodlivosti, toto môže byť napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom rozhodne súdna rada.
Kritiku stavu, keď k dočasnému pozastaveniu dochádza napriek tomu, že sudca nie je disciplinárne stíhaný za čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu (lebo iba za taký čin môže byť odvolaný z funkcie prezidentom republiky v zmysle čl.147 ods.1 ústavy), som vyjadril v príspevku „Načo sú ústavné orgány? (ktoré nerešpektujú ústavné princípy)“ [www.tyzden.sk/kauzy/súdy; 2. august 2009.]
Najmä v záujme nezávislosti disciplinárneho súdu (a tým aj disciplinárne stíhaného sudcu) vzniesli signatári prehlásenia Päť viet a Výzvy sudcov z 26. septembra 2009 tiež požiadavku, aby bol inštitút dočasného pozastavenia prenesený z právomoci ministra spravodlivosti a súdnej rady na disciplinárny súd.
Trinásti sudcovia z týchto signatárov následne listami z 10. októbra 2009 oznámili ministerke spravodlivosti a súdnej rade, že ústavné princípy legality a ústavne konformného výkladu a uplatňovania práva nedovoľujú dočasné pozastavenie u sudcu, ktorý nie je disciplinárne stíhaný za čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu a požiadali ich aby u takýchto sudcov ukončili stav, ktorý nie je v súlade s ústavou [„Listy pre ministerku spravodlivosti a Súdnu radu“; www.tyzden.sk/kauzy/súdy; 25. október 2009.]
Keďže súdna rada reagovala viacmenej propagandisticky a sústredila sa na osoby signatárov a nie na vecnú stránku problému, napísal som úvahu „Iné svety“ [www. tyzden.sk/kauzy/súdy; 9. november 2009.] Okrem iného som v nej uviedol, že: „...v justícii existujú dva svety: otvorený (justícia je vec verejná), reprezentovaný signatármi Výzvy sudcov resp. minimálne 13-timi sudcami (autormi listu) a konzervatívny (resp. uzavretý), reprezentovaný napr. súdnou radou“. Pretože rozpor a problém medzi týmito svetmi je v prípade dočasného pozastavenia právny a tiež ústavnoprávny, musí ho vyriešiť súd.
Sklamanie z odmietavého rozhodnutia ústavného súdu vo veci dočasne pozastaveného sudcu (uznesenie sp. zn. I.ÚS 162/09 z 24. júna 2009) som vyjadril v príspevku „Toto je ochrana ústavnosti?“ [www.tyzden.sk/kauzy/súdy; 11. október 2009.] Predmetné rozhodnutie bolo podľa môjho názoru ústavne neakceptovateľné pre spôsob interpretácie a aplikácie práva a pre odmietnutie ochrany ústavnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu súdnej rady (ktoré v podstate znamenalo potvrdenie rozhodnutia ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení). Rozhodnutie ústavného súdu sa mi napokon nejavilo ako ochrana ústavnosti, ale neústavnosti.
Pokiaľ sa dočasne pozastavení sudcovia obrátili o ústavnú ochranu na ústavný súd, ten skutočne nič meritórne nevyriešil. Spravidla sudcov odkazoval na správny súd a tak – z hľadiska možností rýchlej a účinnej právnej ochrany – veci končili „v závoze“. Prvostupňový správny súd totiž konštatoval, že „rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu je rozhodnutím predbežnej povahy s dočasnou účinnosťou a ako také je preto vylúčené... z preskúmania súdom...“ alebo „rozhodnutie súdnej rady nie je možné považovať za individuálny právny akt dotýkajúci sa práv žalobcu, ktorý by podliehal súdnemu prieskumu“ (uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 169/2009 z 13. mája 2010 resp. sp. zn. 1S 178/2009 z 23. septembra 2010).
Hmatateľné výsledky medzinárodnej ochrany sudcov prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (pokiaľ sa naň obrátili) nie sú doposiaľ k dispozícii.
Z viacerých disciplinárne stíhaných sudcov, ktorí boli v nedávnej dobe dočasne pozastavení (minimálne 7 sudcov z okresných a krajských súdov), a to aj po preskúmaní tohto úkonu súdnou radou na základe podaného opravného prostriedku, žiaden nebol odvolaný z výkonu funkcie sudcu a po dlhšej dobe dočasného pozastavenia (1 až 2 roky) sa vrátili do výkonu funkcie (okrem jednej sudkyne, ktorá miesto nástupu na vzdialený súd nižšieho stupňa radšej odišla na starobný dôchodok).O nezmyselnosti dočasného pozastavenia dvoch sudcov z Okresného súdu Michalovce a jednej sudkyne z Okresného súdu Lučenec svedčí aj fakt, že disciplinárne konanie bolo napokon zastavené, keďže príslušný navrhovateľ (predseda súdu) vzal disciplinárny návrh späť.
Treba pripomenúť, že u štyroch disciplinárne stíhaných a ešte dočasne pozastavených sudcov, dočasné pozastavenie zrušila krátko po svojom nástupe do funkcie súčasná ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (stalo sa tak 6. augusta 2010).
Nezabúdajúc ani na ostatné prípady, žiada sa na tomto mieste osobitne spomenúť vec sudcu najvyššieho súdu JUDr. Petra Paludu.
Proti menovanému sudcovi podala 9. septembra 2009 disciplinárny návrh na disciplinárny súd súdna rada pre tvrdené dvojnásobné závažné disciplinárne previnenie, ktorého sa mal dopustiť voči predsedovi najvyššieho súdu (údajne nepravdivé trestné oznámenie a mediálne publikované oznámenie) s návrhom na disciplinárne opatrenie – odvolanie z funkcie sudcu.
Uznesením z toho istého dňa mu súdna rada podľa §22 ods.1, ods.2 písm. a) zákona o sudcoch aj dočasne pozastavila výkon funkcie (čo trvá až doposiaľ) a to všetko bez toho, aby ho čo i len vypočula.
Ústavný problém nedostatku nezávislosti disciplinárneho súdu - ktorý kreuje súdna rada a jeho nezávislosť je tiež súčasťou sudcovskej nezávislosti - spočíva vo vstupe súdnej rady do disciplinárneho konania dočasným pozastavením, t. zn. závažným procesným úkonom, ktorý vykonala ona a nie disciplinárny súd.
Jednou z nevyhnutných podmienok nezávislosti súdu je však jeho plná jurisdikcia. Túto v prípade disciplinárneho súdu vyjadruje aj primeraná aplikácia (viď §150 ods.2 zákona o sudcoch) ustanovení Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), v tomto prípade napr. §238 ods.2, podľa ktorého: „Po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.“
Ďalší ústavný problém predstavuje skutočnosť, že súdna rada, ktorá podala na sudcu disciplinárny návrh, je aj účastníkom konania pred disciplinárnym súdom (navrhovateľom). V zmysle čl.47 ods.3 ústavy sú všetci účastníci konania pred súdom rovní. Dočasné pozastavenie, ako procesný úkon súdnej rady, je ale zjavným znevýhodnením sudcu ako druhého účastníka v konaní (odporcu) a jasným porušením ústavnej zásady rovnosti účastníkov konania. Súdna rada nerešpektovala ústavný príkaz uvedený v čl.152 ods.4 ústavy, že „výklad a uplatňovanie právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“. Hoci zákon o sudcoch jej umožňoval dočasne pozastaviť výkon funkcie sudcovi najvyššieho súdu, ústava jej zakazuje, aby takto postupovala, pokiaľ koná ako účastník konania pred súdom proti druhému účastníkovi, lebo v takom prípade porušuje ústavnú zásadu rovnosti účastníkov konania pred súdom podľa čl.47 ods. 3 ústavy.
Z uvedeného vyplýva aj táto neodbytná otázka: Keď nemá už ani sudca najvyššieho súdu garanciu ústavného postupu zo strany, dá sa povedať, najvyššieho ústavného orgánu vo všeobecnom súdnictve (súdnej rady), akú právnu istotu v ústavné garancie môže mať ktorýkoľvek iný sudca?
Viaceré sudcovské iniciatívy, ktoré vyústili v marci 2010 v nezávislú sudcovskú iniciatívu Za otvorenú justíciu (ZOJ), upozorňovali na zneužívanie disciplinárnych konaní voči „nevhodným sudcom“. Zdôrazňovali tiež požiadavku, aby ako odvolanie disciplinárne stíhaného sudcu z výkonu funkcie, tak aj jeho dočasné pozastavenie boli možné iba za jasne legálne definovaný čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, pričom o dočasnom pozastavení by rozhodoval len disciplinárny súd.
Disciplinárne konania proti sudcom sa stali otázkou verejného záujmu a disciplinárne pojednávania začali navštevovať viaceré subjekty (radoví sudcovia, masmédiá, nevládne organizácie, zastupiteľské úrady...)
Účastníci medzinárodnej konferencie „Súdne reformy - minulosť a budúcnosť“, konanej v dňoch 21. a 22. januára 2011 v Bratislave, v tzv. „Bratislavskej výzve“ vyzvali aj „zástupcov všetkých ústavných orgánov k eliminácii všetkých možných vonkajších aj vnútorných zneužití mocí ohrozujúcich nezávislosť sudcov, vrátane zneužitia disciplinárnych konaní sudcov a inštitútu dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu“.
Pozitívne treba hodnotiť, že ostatnou novelou zákona o sudcoch (platnou od 1. februára 2011 a účinnou od 1. mája 2011), došlo k obmedzeniu možnosti odvolať disciplinárne stíhaného sudcu z výkonu funkcie, ako aj dočasne pozastaviť jej výkon tak, že toto je možné iba v súvislosti s upresnenými a legálne definovanými činmi nezlučiteľnými s výkonom funkcie sudcu. Dočasne pozastaviť výkon tejto funkcie môže už iba disciplinárny súd a nie minister spravodlivosti alebo súdna rada (ktorej pri disciplinárnom konaní ostala len právomoc kreovať disciplinárne senáty).
Pre budúcnosť ostáva ešte výzva najmä posilňovať ústavnosť a to vo všetkých jej aspektoch, ktoré sú pre disciplinárnu zodpovednosť sudcu relevantné.
I.
Disciplinárna zodpovednosť sudcu všeobecného súdu vychádza najmä z:a) vyváženého ustanovenia jeho práv a povinností v právnom poriadku (najmä v zákone),
b) rešpektovania tejto vyváženosti pri aplikácii práva všetkými subjektami (nielen, ale najmä v súdnej praxi) a
c) nezávislého, nestranného a spravodlivého disciplinárneho konania za tvrdené porušenie sudcovských povinností.
Ak sú tieto tri podmienky uspokojivo splnené, nejde o neopodstatnený zásah do sudcovskej nezávislosti, či už dôjde v konkrétnej disciplinárnej veci k uznaniu viny a uloženiu disciplinárneho opatrenia, alebo či dôjde k oslobodeniu spod disciplinárneho návrhu; práve naopak, pri splnení týchto podmienok to prispieva aj k riadnemu výkonu súdnictva.
Ak však tomu tak nie je, môže v rôznej miere dochádzať k zneužívaniu disciplinárneho konania, čo riadnemu výkonu súdnictva neprospieva.
II.
Prameňom práv a povinností sudcu (jeho právneho statusu) je Ústava Slovenskej republiky („ústava“), vrátane princípu rovnosti, resp. „...zásady rovnakého zaobchádzania, aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl.12 ods.1 ústavy)“ [viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky („ústavný súd“) sp. zn. PL.ÚS 17/08 z 20. mája 2009].Bližšie je status sudcu upravený najmä v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov („zákon o sudcoch“) a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákon o súdoch“). Ide najmä o zákonnú zásadu:
- rovnakých práv a povinností za rovnakých podmienok („Každý sudca má za rovnakých podmienok rovnaké práva a povinnosti“ - §34 ods.1 zákona o sudcoch);
- rovnomernej zaťaženosti (§52 ods.1 zákona o súdoch);
- náhodného prideľovania vecí tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí (§51 ods.1 zákona o súdoch);
- prideľovania vecí sudcovi podľa rozvrhu práce tak, aby ich mohol prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov (§34 ods.3 zákona o sudcoch);
- náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí za osobitných podmienok (§51 ods.4 zákona o súdoch);
- zákonného sudcu (§3 ods.2 zákona o súdoch).
Disciplinárne konanie resp. základné ustanovenia o disciplinárnej zodpovednosti sudcov (disciplinárne previnenie, disciplinárne opatrenia, disciplinárny súd...) sa nachádzajú v Tretej časti zákona o sudcoch a dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu (aj disciplinárne stíhaného) v §22 .
III.
Základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu je ústavnosť, t. zn. stav súladný s ústavou ako v právnej úprave práv a povinností sudcu, tak aj v jej praktickej aplikácii a napokon v disciplinárnom konaní toho -ktorého sudcu.V tomto kontexte treba posudzovať aj konkrétne tvrdené disciplinárne previnenie disciplinárne stíhaného sudcu. To teda znamená, že pri posudzovaní opodstatnenosti disciplinárneho návrhu , ale aj konania a rozhodnutia o ňom, bude hrať podstatnú úlohu najmä otázka rešpektovania ústavných zásad, a to najmä zásady legality, rovnosti, zákonného sudcu, nezávislosti sudcu a jeho viazanosti predovšetkým ústavou a zákonom, ako aj interpretácie a aplikácie práva v súlade s ústavou (články ústavy: 2 ods.2, 12 ods.1, 48 ods.2, 144 ods.1 a 152 ods.4).
IV.
Nedávna minulosť, ale aj súčasnosť dosvedčujú, že ústavnosť ako základ disciplinárnej zodpovednosti sudcu ešte zďaleka nie je jav samozrejmý. Dostatočne to potvrdzuje najmä inštitút dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu (ďalej len „dočasné pozastavenie“ alebo „dočasne pozastavený sudca“), ako vážny zásah do jeho sudcovskej nezávislosti.Zákon o sudcoch, v znení platnom do 1. februára 2011 (a v znení účinnom ešte aj v súčasnosti) umožňuje u disciplinárne stíhaného sudcu dočasné pozastavenie ministrom spravodlivosti alebo Súdnou radou Slovenskej republiky („súdna rada“), ak ide o sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („najvyšší súd“). V prípade, že ide o rozhodnutie ministra spravodlivosti, toto môže byť napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom rozhodne súdna rada.
Kritiku stavu, keď k dočasnému pozastaveniu dochádza napriek tomu, že sudca nie je disciplinárne stíhaný za čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu (lebo iba za taký čin môže byť odvolaný z funkcie prezidentom republiky v zmysle čl.147 ods.1 ústavy), som vyjadril v príspevku „Načo sú ústavné orgány? (ktoré nerešpektujú ústavné princípy)“ [www.tyzden.sk/kauzy/súdy; 2. august 2009.]
Najmä v záujme nezávislosti disciplinárneho súdu (a tým aj disciplinárne stíhaného sudcu) vzniesli signatári prehlásenia Päť viet a Výzvy sudcov z 26. septembra 2009 tiež požiadavku, aby bol inštitút dočasného pozastavenia prenesený z právomoci ministra spravodlivosti a súdnej rady na disciplinárny súd.
Trinásti sudcovia z týchto signatárov následne listami z 10. októbra 2009 oznámili ministerke spravodlivosti a súdnej rade, že ústavné princípy legality a ústavne konformného výkladu a uplatňovania práva nedovoľujú dočasné pozastavenie u sudcu, ktorý nie je disciplinárne stíhaný za čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu a požiadali ich aby u takýchto sudcov ukončili stav, ktorý nie je v súlade s ústavou [„Listy pre ministerku spravodlivosti a Súdnu radu“; www.tyzden.sk/kauzy/súdy; 25. október 2009.]
Keďže súdna rada reagovala viacmenej propagandisticky a sústredila sa na osoby signatárov a nie na vecnú stránku problému, napísal som úvahu „Iné svety“ [www. tyzden.sk/kauzy/súdy; 9. november 2009.] Okrem iného som v nej uviedol, že: „...v justícii existujú dva svety: otvorený (justícia je vec verejná), reprezentovaný signatármi Výzvy sudcov resp. minimálne 13-timi sudcami (autormi listu) a konzervatívny (resp. uzavretý), reprezentovaný napr. súdnou radou“. Pretože rozpor a problém medzi týmito svetmi je v prípade dočasného pozastavenia právny a tiež ústavnoprávny, musí ho vyriešiť súd.
Sklamanie z odmietavého rozhodnutia ústavného súdu vo veci dočasne pozastaveného sudcu (uznesenie sp. zn. I.ÚS 162/09 z 24. júna 2009) som vyjadril v príspevku „Toto je ochrana ústavnosti?“ [www.tyzden.sk/kauzy/súdy; 11. október 2009.] Predmetné rozhodnutie bolo podľa môjho názoru ústavne neakceptovateľné pre spôsob interpretácie a aplikácie práva a pre odmietnutie ochrany ústavnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu súdnej rady (ktoré v podstate znamenalo potvrdenie rozhodnutia ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení). Rozhodnutie ústavného súdu sa mi napokon nejavilo ako ochrana ústavnosti, ale neústavnosti.
Pokiaľ sa dočasne pozastavení sudcovia obrátili o ústavnú ochranu na ústavný súd, ten skutočne nič meritórne nevyriešil. Spravidla sudcov odkazoval na správny súd a tak – z hľadiska možností rýchlej a účinnej právnej ochrany – veci končili „v závoze“. Prvostupňový správny súd totiž konštatoval, že „rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu je rozhodnutím predbežnej povahy s dočasnou účinnosťou a ako také je preto vylúčené... z preskúmania súdom...“ alebo „rozhodnutie súdnej rady nie je možné považovať za individuálny právny akt dotýkajúci sa práv žalobcu, ktorý by podliehal súdnemu prieskumu“ (uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 169/2009 z 13. mája 2010 resp. sp. zn. 1S 178/2009 z 23. septembra 2010).
Hmatateľné výsledky medzinárodnej ochrany sudcov prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (pokiaľ sa naň obrátili) nie sú doposiaľ k dispozícii.
Z viacerých disciplinárne stíhaných sudcov, ktorí boli v nedávnej dobe dočasne pozastavení (minimálne 7 sudcov z okresných a krajských súdov), a to aj po preskúmaní tohto úkonu súdnou radou na základe podaného opravného prostriedku, žiaden nebol odvolaný z výkonu funkcie sudcu a po dlhšej dobe dočasného pozastavenia (1 až 2 roky) sa vrátili do výkonu funkcie (okrem jednej sudkyne, ktorá miesto nástupu na vzdialený súd nižšieho stupňa radšej odišla na starobný dôchodok).O nezmyselnosti dočasného pozastavenia dvoch sudcov z Okresného súdu Michalovce a jednej sudkyne z Okresného súdu Lučenec svedčí aj fakt, že disciplinárne konanie bolo napokon zastavené, keďže príslušný navrhovateľ (predseda súdu) vzal disciplinárny návrh späť.
Treba pripomenúť, že u štyroch disciplinárne stíhaných a ešte dočasne pozastavených sudcov, dočasné pozastavenie zrušila krátko po svojom nástupe do funkcie súčasná ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (stalo sa tak 6. augusta 2010).
Nezabúdajúc ani na ostatné prípady, žiada sa na tomto mieste osobitne spomenúť vec sudcu najvyššieho súdu JUDr. Petra Paludu.
Proti menovanému sudcovi podala 9. septembra 2009 disciplinárny návrh na disciplinárny súd súdna rada pre tvrdené dvojnásobné závažné disciplinárne previnenie, ktorého sa mal dopustiť voči predsedovi najvyššieho súdu (údajne nepravdivé trestné oznámenie a mediálne publikované oznámenie) s návrhom na disciplinárne opatrenie – odvolanie z funkcie sudcu.
Uznesením z toho istého dňa mu súdna rada podľa §22 ods.1, ods.2 písm. a) zákona o sudcoch aj dočasne pozastavila výkon funkcie (čo trvá až doposiaľ) a to všetko bez toho, aby ho čo i len vypočula.
Ústavný problém nedostatku nezávislosti disciplinárneho súdu - ktorý kreuje súdna rada a jeho nezávislosť je tiež súčasťou sudcovskej nezávislosti - spočíva vo vstupe súdnej rady do disciplinárneho konania dočasným pozastavením, t. zn. závažným procesným úkonom, ktorý vykonala ona a nie disciplinárny súd.
Jednou z nevyhnutných podmienok nezávislosti súdu je však jeho plná jurisdikcia. Túto v prípade disciplinárneho súdu vyjadruje aj primeraná aplikácia (viď §150 ods.2 zákona o sudcoch) ustanovení Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), v tomto prípade napr. §238 ods.2, podľa ktorého: „Po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.“
Ďalší ústavný problém predstavuje skutočnosť, že súdna rada, ktorá podala na sudcu disciplinárny návrh, je aj účastníkom konania pred disciplinárnym súdom (navrhovateľom). V zmysle čl.47 ods.3 ústavy sú všetci účastníci konania pred súdom rovní. Dočasné pozastavenie, ako procesný úkon súdnej rady, je ale zjavným znevýhodnením sudcu ako druhého účastníka v konaní (odporcu) a jasným porušením ústavnej zásady rovnosti účastníkov konania. Súdna rada nerešpektovala ústavný príkaz uvedený v čl.152 ods.4 ústavy, že „výklad a uplatňovanie právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“. Hoci zákon o sudcoch jej umožňoval dočasne pozastaviť výkon funkcie sudcovi najvyššieho súdu, ústava jej zakazuje, aby takto postupovala, pokiaľ koná ako účastník konania pred súdom proti druhému účastníkovi, lebo v takom prípade porušuje ústavnú zásadu rovnosti účastníkov konania pred súdom podľa čl.47 ods. 3 ústavy.
Z uvedeného vyplýva aj táto neodbytná otázka: Keď nemá už ani sudca najvyššieho súdu garanciu ústavného postupu zo strany, dá sa povedať, najvyššieho ústavného orgánu vo všeobecnom súdnictve (súdnej rady), akú právnu istotu v ústavné garancie môže mať ktorýkoľvek iný sudca?
V.
Reakcia na tento stav je vo svojej podstate jednoduchá: ústavnosť, ako základ disciplinárnej zodpovednosti sudcu, musí byť centrom pozornosti.Viaceré sudcovské iniciatívy, ktoré vyústili v marci 2010 v nezávislú sudcovskú iniciatívu Za otvorenú justíciu (ZOJ), upozorňovali na zneužívanie disciplinárnych konaní voči „nevhodným sudcom“. Zdôrazňovali tiež požiadavku, aby ako odvolanie disciplinárne stíhaného sudcu z výkonu funkcie, tak aj jeho dočasné pozastavenie boli možné iba za jasne legálne definovaný čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, pričom o dočasnom pozastavení by rozhodoval len disciplinárny súd.
Disciplinárne konania proti sudcom sa stali otázkou verejného záujmu a disciplinárne pojednávania začali navštevovať viaceré subjekty (radoví sudcovia, masmédiá, nevládne organizácie, zastupiteľské úrady...)
Účastníci medzinárodnej konferencie „Súdne reformy - minulosť a budúcnosť“, konanej v dňoch 21. a 22. januára 2011 v Bratislave, v tzv. „Bratislavskej výzve“ vyzvali aj „zástupcov všetkých ústavných orgánov k eliminácii všetkých možných vonkajších aj vnútorných zneužití mocí ohrozujúcich nezávislosť sudcov, vrátane zneužitia disciplinárnych konaní sudcov a inštitútu dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu“.
Pozitívne treba hodnotiť, že ostatnou novelou zákona o sudcoch (platnou od 1. februára 2011 a účinnou od 1. mája 2011), došlo k obmedzeniu možnosti odvolať disciplinárne stíhaného sudcu z výkonu funkcie, ako aj dočasne pozastaviť jej výkon tak, že toto je možné iba v súvislosti s upresnenými a legálne definovanými činmi nezlučiteľnými s výkonom funkcie sudcu. Dočasne pozastaviť výkon tejto funkcie môže už iba disciplinárny súd a nie minister spravodlivosti alebo súdna rada (ktorej pri disciplinárnom konaní ostala len právomoc kreovať disciplinárne senáty).
Pre budúcnosť ostáva ešte výzva najmä posilňovať ústavnosť a to vo všetkých jej aspektoch, ktoré sú pre disciplinárnu zodpovednosť sudcu relevantné.
Súvisiace články
Sudcovia sa nesmú stavať nad ústavu a zákonIde o kanibalizmus, keď upír uhryzne právnika?Právomoc súdu prikázať sprístupnenie informácií – prelom v prístupe občanov k informáciám?O spolupráci občianskej spoločnosti so súdnou mocouPodnet na úpravu ustanovení OSP týkajúcich sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia
Patrik Rako | 11. 02. 2011 15:20:31
// Reagovať
Vážený pán sudca, je výborné, že práve od Vás zaznievajú takéto články. Ako trestný sudca a bývalý Ústavný sudca si svoju autoritu a Vážnosť plynúcu z postavenia plne zasluhujete a Váš stav sa môže o Vás opierať. Najmä keď zalovím v pamäti na udalosti, ktoré sa vám stali v Banskej Bystrici v.r. 1998 za odhaľovanie vzťahu medzi nebohým sudcom Maukšom a advokátom Maukšom až do takej miery, že ste si zaslúžili celú stranu v knihe g. Murína o slovenskej mafii v 90. rokoch a dnes po Vás idú predstavitelia vlastného stavu....trošku som patetický keď viem, že sa nájde sudca, ktorého po tom všetkom nezlomili z jeho integrity a dúfam, že sa Vás na svetle objaví viac... inak sa už ani snáď nedá dúfať, že sa to v Slovakistane zlepší...
beáta svediaková | 11. 02. 2011 17:39:12
// Reagovať
K osobnosti pána JUDr. Babjaka, pre veci znalých nie je potrebné nič dodávať. Asi v duchu známeho: "Dobrá práca sa chváli sama."
Praktický problém však vidím práve v tom základe, a síce v ústavnosti. Niektoré verdikty ÚS sú totiž prinajmenšom "pozoruhodné." A ak nie je "pozoruhodný" verdikt ako taký, tak je " "pozoruhodný" čas, v ktorom padne.
Kto potom má byť garantom ústavnosti, keď nie ústavný súd.
Praktický problém však vidím práve v tom základe, a síce v ústavnosti. Niektoré verdikty ÚS sú totiž prinajmenšom "pozoruhodné." A ak nie je "pozoruhodný" verdikt ako taký, tak je " "pozoruhodný" čas, v ktorom padne.
Kto potom má byť garantom ústavnosti, keď nie ústavný súd.
Ondrej Pivarči | 11. 02. 2011 20:15:24
// Reagovať
postrehy
pán sudca JUDr. Babjak podstatu vystihol ... krásna ilustrácia, prečo je inštitút dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu obyčajnou buzeráciou, je práve prípad sudkyne OS v Lučenci, ktorý bol v článku spomenutý.
JUDr. Kristína Glezgová je, pokiaľ mám informácie, poctivá profesionálka (o čom svedčia výsledky jej 30-ročnej práce) a pozastaviť jej výkon funkcie len preto, že niekto sa z údajnej zaujatosti snaží vytĺcť politický kapitál pre "hnutie", je trápne. Ďalší dôvod, prečo by sa do volených funkcií (poslanci) mali voliť ľudia a nie strany, pod ktorých značkou sa ukrývajú siete kamarádschaftov.
Tá novela z februára 2011 bola iba reakciou na podnet viacerých sudcov na ÚS SR z dôvodu protiústavnosti definície "iného závažného disciplinárneho previnenia". Ale môže byť. A že ÚS nepozastavil účinnosť napadnutého ustanovenia ... keď v ňom dominuje "hnutie", akoby aj mohol? Podľa mňa členstvo v politickej strane by malo diskvalifikovať automaticky z funkcie sudcu, pretože akonáhle má sudca stranícke tričko, nie je nezávislý. A že by bolo porušené jeho právo podľa čl. 29 ods. 2 Ústavy SR? Potom je potrebné upraviť "politickosť" sudcov obdobne ako právo štrajku u hasičov, direktívne v Ústave. vzdať sa členstva v strane nemusí znamenať vzdať sa väzieb na stranu ... povinné členstvo tu už bolo.
Nuž, Súdna rada bude dovtedy vŕtať do disciplinárnych stíhaní sudcov v neprípustnej miere, dokým to nebude naozaj samosprávny orgán justície ... v súčasnosti nie je, nespĺňa totiž ani požiadavky Európskej charty štatútu sudcov (sudcovia v nej nemajú majoritu, iba polovicu). Sudcovská samospráva síce vo viacerých krajinách nie je (napr. na západ bezprostredne od nás v AUT ci GER), avšak videli ste niekedy bývalého člena politickej strany v rakúskej justícii?
Ad sudca JUDr. Paluda - odkedy je závažným disciplinárnym previnením podanie trestného oznámenia? ak je nepravdivé, existuje tuším TČ krivého obvinenia. pri mediálnom prejave postačí široká paleta prostriedkov občianskoprávnej ochrany, pri naozaj tvrdom "prepísknutí" TČ ohovárania. nikde však nevidím disciplinárne previnenie, to je čo za krepá skutková podstata?
ad garant ústavnosti - ústavný súd, ešte tuším v čase, keď v ňom pôsobil autor článku, vyprodukoval taký pekný judikát - II. ÚS 13/01 - kde sa uvádza, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť ... keďže ústavný súd nerozlišuje, niet dôvod si myslieť, že disciplinárny súd nie je povolaný .... povolaný je. ďakujem Patrikovi, že ma svojho času naň upozornil.
avšak dnes z ústavného súdu môže prísť odpoveď na sťažnosť, ktorá je zamietnutá preto, že sťažovateľ nemal dodržiavať protiústavný zákon, ale Ústavu ... pokiaľ to urobil naopak, nemá sa čo sťažovať, je posolstvo rozhodnutia o tejto sťažnosti (týkala sa nariadenia pojednávania na odvolacom súde). nuž, zásada legitímnych očakávaní sa zrejme uplatňuje len v súkromnom práve a aj tam obmedzene.
Keď Patrik "nadškrtol banskobystrické perly", mne sa vybavilo skôr meno sudcu JUDr. Mojša. Len akurát konkurzy sú stále rovnaké. Len tak mimobehom pre znalých veci sa opýtam, koľko bolo v SR povolení oddlženia?
A má táto krajina materiálne aj Ústavu?
JUDr. Kristína Glezgová je, pokiaľ mám informácie, poctivá profesionálka (o čom svedčia výsledky jej 30-ročnej práce) a pozastaviť jej výkon funkcie len preto, že niekto sa z údajnej zaujatosti snaží vytĺcť politický kapitál pre "hnutie", je trápne. Ďalší dôvod, prečo by sa do volených funkcií (poslanci) mali voliť ľudia a nie strany, pod ktorých značkou sa ukrývajú siete kamarádschaftov.
Tá novela z februára 2011 bola iba reakciou na podnet viacerých sudcov na ÚS SR z dôvodu protiústavnosti definície "iného závažného disciplinárneho previnenia". Ale môže byť. A že ÚS nepozastavil účinnosť napadnutého ustanovenia ... keď v ňom dominuje "hnutie", akoby aj mohol? Podľa mňa členstvo v politickej strane by malo diskvalifikovať automaticky z funkcie sudcu, pretože akonáhle má sudca stranícke tričko, nie je nezávislý. A že by bolo porušené jeho právo podľa čl. 29 ods. 2 Ústavy SR? Potom je potrebné upraviť "politickosť" sudcov obdobne ako právo štrajku u hasičov, direktívne v Ústave. vzdať sa členstva v strane nemusí znamenať vzdať sa väzieb na stranu ... povinné členstvo tu už bolo.
Nuž, Súdna rada bude dovtedy vŕtať do disciplinárnych stíhaní sudcov v neprípustnej miere, dokým to nebude naozaj samosprávny orgán justície ... v súčasnosti nie je, nespĺňa totiž ani požiadavky Európskej charty štatútu sudcov (sudcovia v nej nemajú majoritu, iba polovicu). Sudcovská samospráva síce vo viacerých krajinách nie je (napr. na západ bezprostredne od nás v AUT ci GER), avšak videli ste niekedy bývalého člena politickej strany v rakúskej justícii?
Ad sudca JUDr. Paluda - odkedy je závažným disciplinárnym previnením podanie trestného oznámenia? ak je nepravdivé, existuje tuším TČ krivého obvinenia. pri mediálnom prejave postačí široká paleta prostriedkov občianskoprávnej ochrany, pri naozaj tvrdom "prepísknutí" TČ ohovárania. nikde však nevidím disciplinárne previnenie, to je čo za krepá skutková podstata?
ad garant ústavnosti - ústavný súd, ešte tuším v čase, keď v ňom pôsobil autor článku, vyprodukoval taký pekný judikát - II. ÚS 13/01 - kde sa uvádza, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť ... keďže ústavný súd nerozlišuje, niet dôvod si myslieť, že disciplinárny súd nie je povolaný .... povolaný je. ďakujem Patrikovi, že ma svojho času naň upozornil.
avšak dnes z ústavného súdu môže prísť odpoveď na sťažnosť, ktorá je zamietnutá preto, že sťažovateľ nemal dodržiavať protiústavný zákon, ale Ústavu ... pokiaľ to urobil naopak, nemá sa čo sťažovať, je posolstvo rozhodnutia o tejto sťažnosti (týkala sa nariadenia pojednávania na odvolacom súde). nuž, zásada legitímnych očakávaní sa zrejme uplatňuje len v súkromnom práve a aj tam obmedzene.
Keď Patrik "nadškrtol banskobystrické perly", mne sa vybavilo skôr meno sudcu JUDr. Mojša. Len akurát konkurzy sú stále rovnaké. Len tak mimobehom pre znalých veci sa opýtam, koľko bolo v SR povolení oddlženia?
A má táto krajina materiálne aj Ústavu?
Ján Molnár | 18. 02. 2011 19:02:51
// Reagovať
...nemajú hodnotu papiera na ktorom sú napísané....
Keď som bol vo Švajčiarsku v azylovom konaní, pani "žeriavnička" napísala, že ochrana ľudských práv na Slovensku nemá hodnotu papiera na ktorom sú napísané".
Základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu všeobecne vychádza z Ústavy SR...zákonoch o sudcoch......
Ako oprávnene poškodený občan, ktorému súdy odmietajú priznať porušenie mojích ľudských práv v tak jasnom prípade "prechod vlastníckych práv bez prítomnosti pôvodneho vlastníka a bez jeho vedomia je svojvólne konanie a nikdy ho nemožno považovať za zákonné" pričom chýbala zákonnosť, nakoľko záložný veriteľ uviedol v Návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby právny dôvod pohľadávky mojej manželky a zjavná neprimeranosť tým, že za údajnu pohľadávku vo výške 380 tis. sa dom po malej úprave predal za 14,7 milióna Sk, môžem zodpovedne povedať, že Slovenskej justícii pomôže len defenestrácia. Sudcovia sú poprepájaný prostredníctvom Zmluvy o tichom spoločenstve s dražobnými mafiami, bankami a nebankovými subjektami a reťazením TAJNÉHO DOHĽADU nad občanmi niet tej sily, ktorá by dokázala aby sa sudcovia správali ako ľudia.....
Kto "tvorí zákony" ? Právnici a ľudia im podobní, myslíte si, že sami od seba zrušia Zmluvy o tichom spoločenstve alebo tajný dohľad, veď z toho profitujú!
Temná doba minulého storočia keď Hitler oficiálne obmädzil ľudské práva boli zlatými časmi voči dnešnému tajnému porušovaniu ľudskosti, veď 60 tisíc bezdomovcov, 250 tisíc nezamestnaných, 125 tisíc ľudí bez akéhokoľvek príjmu a k tomu každý rok 750 sebevrážd a 15 tisíc dražieb obydlia, veď to sú čísla, ktoré nepustia.
Základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu.....
Zrušiť imunitu aby dostali strach z pomsty, to je jediné riešenie dnešnej prehnitej, skorumpovanej justicie.
www.koloseo.info
PS: Prosím administrátora aby to nepovažoval ako obvykle pri vymazaní môjho príspevku ako odklon od témy, to je príspevok k téme, ako ďalej......
Základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu všeobecne vychádza z Ústavy SR...zákonoch o sudcoch......
Ako oprávnene poškodený občan, ktorému súdy odmietajú priznať porušenie mojích ľudských práv v tak jasnom prípade "prechod vlastníckych práv bez prítomnosti pôvodneho vlastníka a bez jeho vedomia je svojvólne konanie a nikdy ho nemožno považovať za zákonné" pričom chýbala zákonnosť, nakoľko záložný veriteľ uviedol v Návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby právny dôvod pohľadávky mojej manželky a zjavná neprimeranosť tým, že za údajnu pohľadávku vo výške 380 tis. sa dom po malej úprave predal za 14,7 milióna Sk, môžem zodpovedne povedať, že Slovenskej justícii pomôže len defenestrácia. Sudcovia sú poprepájaný prostredníctvom Zmluvy o tichom spoločenstve s dražobnými mafiami, bankami a nebankovými subjektami a reťazením TAJNÉHO DOHĽADU nad občanmi niet tej sily, ktorá by dokázala aby sa sudcovia správali ako ľudia.....
Kto "tvorí zákony" ? Právnici a ľudia im podobní, myslíte si, že sami od seba zrušia Zmluvy o tichom spoločenstve alebo tajný dohľad, veď z toho profitujú!
Temná doba minulého storočia keď Hitler oficiálne obmädzil ľudské práva boli zlatými časmi voči dnešnému tajnému porušovaniu ľudskosti, veď 60 tisíc bezdomovcov, 250 tisíc nezamestnaných, 125 tisíc ľudí bez akéhokoľvek príjmu a k tomu každý rok 750 sebevrážd a 15 tisíc dražieb obydlia, veď to sú čísla, ktoré nepustia.
Základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu.....
Zrušiť imunitu aby dostali strach z pomsty, to je jediné riešenie dnešnej prehnitej, skorumpovanej justicie.
www.koloseo.info
PS: Prosím administrátora aby to nepovažoval ako obvykle pri vymazaní môjho príspevku ako odklon od témy, to je príspevok k téme, ako ďalej......
