Témy

Od roku 2004 je jedným zo sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva. JUDr. Ján Šikuta vyštudoval právo v Bratislave, pôsobil ako sudca na Slovensku a pracoval pre OSN ako právny poradca Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov a pôsobil ako lektor v oblasti ľudských práv a medzinárodného azylového práva. Je autorom a spoluautorom mnohých vedeckých článkov a publikácií. My sme sa ho pýtali na jeho pôsobenie na Európskom súde pre ľudské práva aj na kvalitu súdnych rozhodnutí.

V júni 2011 sa Otvorené právo tematicky venuje slovenskej prokuratúre. V diskusii a tématických článkoch by sme sa chceli zamerať na súčasný stav prokuratúry na Slovensku. Funguje naša prokuratúra dobre? Myslíte si, že prokuratúra potrebuje zmeny? Ak áno, tak aké? Ako vnímate navrhovanú reformu prokuratúry od Ministerstva spravodlivosti? Čo si myslíte o tajnej alebo verejnej voľbe generálneho prokurátora?

Aké sú príčiny nedostatočnej kvality súdnych rozhodnutí? Ako zvýšiť kvalitu súdnych rozhodnutí? Týmto otázkam sa venovala aj časť konferencie „Presvedčivosť a transparentnosť rozhodovania súdov“, ktorá bola usporiadaná združením Via Iuris koncom roku 2009 a na ktorej sa zúčastnili aj sudcovia, vrátane sudcov Ústavného súdu SR. Myslím, že viaceré myšlienky a návrhy, ktoré zazneli na tejto konferencii, môžu byť predmetom diskusie aj na Otvorenom práve.

Je všeobecne známym faktom, že v právnickej i takpovediac laickej obci často zaznievajú ponosy na adresu sudcov a ich rozhodovacej činnosti. Ak by som mala za cieľ tohto zamyslenia vytýčiť identifikáciu prostriedkov, ktorými by mala byť nespokojnosť s rozhodovacou činnosťou súdov celkom odstránená prostredníctvom zlepšenia kvality súdnych rozhodnutí, nezaslúžila by som si nič iné, než oprávnené obvinenie zo snílkovstva a stavania vzdušných zámkov. Totiž sudca, ako každý arbiter, svojimi rozhodnutiami samozrejme vždy plne nevyhovie všetkým stranám v spore, pričom v prípade nesporových konaní to platí mutatis mutandis. Je hádam len prirodzené, že rozhodnutia arbitrov (napríklad aj tých hokejových) vždy vzbudzujú istú nevôľu.

Gracieuse Lacoste je francúzska sudkyňa na Odvolacom súde v Pau. Venuje sa problematike etiky sudcov a je bývalou členkou sudcovskej sekcie francúzskej Najvyššej súdnej rady. Tento preložený príspevok odznel na konferencii, ktorú organizovalo združenie VIA IURIS vo februári 2011 v Senci na tému: Etika a disciplinárna zodpovednosť sudcov. Príspevok bude publikovaný v zborníku z konferencie, ktorý bude dostupný aj na web-stránke VIA IURIS (www.viaiuris.sk).

V máji 2011 sa Otvorené právo tematicky venuje kvalite súdnych rozhodnutí. Kvalitné, dostatočné, presvedčivé a racionálne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným zo základných predpokladov zodpovednosti súdov voči verejnosti. Ak súd takto nedokáže odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné – teda neobhájiteľné, prijaté bez akejkoľvek opory v práve a nelegitímne.

V ostatnom čase sa výrazne prezentuje otázka výberových konaní v justícii, osobitne na funkčné miesta sudcov. Zákon č. 33/2011 Z. z., ktorým sa zmenila úprava výberového konania, nadobudol 1.5.2011 účinnosť. Témou diskusií je transparentnosť a otvorenosť výberového konania i zloženie výberovej komisie. Je známe, že uvedená zákonná úprava je predmetom podania na ústavný súd s návrhom na preskúmanie ústavnosti. Napriek tomu sa pokúsim zamyslieť nad funkciou a krátkou históriou výberového konania a nad otáznikmi, ktoré nová právna úprava kladie.

Obchodovanie s ľuďmi je jedným z najzávažnejších porušení základných ľudských práv a slobôd. Zasahuje všetky krajiny sveta, vrátane Slovenska, a veľmi obtiažne sa s ním bojuje. Aj preto medzinárodná komunita a viaceré regionálne inštitúcie na ochranu ľudských práv vytvorili rôzne mechanizmy a nástroje na boj s týmto problémom. Slovensko je členskou krajinou týchto inštitúcií a prijalo viacero nástrojov proti obchodovaniu s ľuďmi, ktorým sa budem v tomto príspevku venovať.

Vlastnícke právo oprávňuje vlastníka veci držať ju, užívať a disponovať s ňou podľa vlastného uváženia v medziach zákona. Bežný jedinec má nepochybne odlíšené, ktorá hmotná vec je v koho vlastníctve a túto vec nepoužije bez súhlasu vlastníka. Čo však v prípade, že sa jedná o duševné vlastníctvo, dielo. K možnostiam legálneho použitia diel mnohí pristupujú veľmi benevolentne a ich hranice si často krát mylne interpretujú. Typickým príkladom je citácia diela.

Je súčasnou ministerkou spravodlivosti SR. Vyštudovala právo na Univerzite Komenského a funkciu ministerky spravodlivosti zastáva druhýkrát. Justíciu krátko viedla v roku 2006 a predtým v nej pôsobila ako štátna tajomníčka. Rozprávali sme sa s Luciou Žitňanskou o najaktuálnejších zmenách v justícii, ako aj budúcich reformách. Taktiež sme sa spýtali na jej názor na tzv. antidiskriminačné žaloby sudcov a voľbu generálneho prokurátora.

Barbara Krix je nemecká sudkyňa na dôchodku v Landgericht Itzehoe. Venuje sa problematike etiky sudcov a je členkou pracovnej skupiny pre sudcovskú etiku. Tento preložený príspevok odznel na konferencii, ktorú organizovalo združenie VIA IURIS vo februári 2011 v Senci na tému: Etika a disciplinárna zodpovednosť sudcov. Príspevok bude publikovaný v zborníku z konferencie, ktorý bude dostupný aj na web-stránke VIA IURIS (www.viaiuris.sk).

Účelom zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní je okrem transparentného využitia verejných zdrojov aj skutočnosť, aby subjekt povinný postupovať podľa tohto zákona uzavrel zmluvu v súlade s princípmi a postupmi tohto zákona. V aplikačnej praxi sa vyskytujú prípady, kedy je potrebné zmeniť obsah zmluvy. Tento príspevok rozoberá prípustnosť zmeny zmluvy, ktorej účastníkom je subjekt povinný postupovať podľa zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní (ďalej len „povinný subjekt“).

To, či je lepší model výchovy sudcov od justičných čakateľov, či cez vyšších súdnych úradníkov, alebo výber sudcov z okruhu „hotových“ právnikov z tých právnických profesií, ktoré spĺňajú zákonom určené podmienky, je na širšiu diskusiu. Zrejme každý z týchto modelov má svoje výhody aj nevýhody. Osobne poznám mnoho dobrých ale i slabých sudcov z oboch kategórií, ale v tomto príspevku ich nemienim porovnávať.

Postavenie menšín a ich právna ochrana na medzinárodnej a európskej úrovni prešla podstatne dlhším vývojovým procesom, než všeobecná ochrana ľudských práv. Prakticky až donedávna bola ochrana menšín spojená len s dohovormi a dokumentmi, ktoré upravovali ľudské práva vo všeobecnosti, nakoľko štáty necítili potrebu konkrétnejšej a hlavne samostatnej právnej úpravy pre postavenie a práva menšín. Európa, ako oblasť rôznych jazykov, kultúr a národností, až koncom 20. storočia pristúpila k špecifickej úprave postavenia a práv menšín, ktorej sa chcem v tomto príspevku venovať.

Sudcovia si už pomaly začínajú zvykať (snáď) na to, že vystúpili z tieňa a dostali sa (takmer) na výslnie pozornosti verejnosti. Začínajú si pomaly zvykať (snáď), že verejnosť občas príde do pojednávačiek a sleduje priebeh konania. Tiež si začínajú zvykať (snáď), že sa o konaniach a postupoch sudcov píše v médiách a hovorí nielen medzi právnikmi ale i na tržnici. Stále si však nezvykli na to, že verejnosť v pojednávačkách nie je nepriateľom, ale zrkadlom ich správania, a že je vítanou spätnou väzbou.