Témy

Prístup občanov k informáciám má najväčší význam vtedy, keď vznikne podozrenie z porušenia zákona alebo z nehospodárneho nakladania s verejnými prostriedkami. Aby bola umožnená verejná kontrola, občania by mali mať možnosť urýchlene získať o celej veci pravdivé informácie. V takýchto prípadoch však využívajú svoje kompetencie aj rôzne kontrolné alebo dozorné orgány, ako napríklad Najvyšší kontrolný úrad, a začínajú prípad preverovať. V praxi sa však objavil názor, že zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, že ak sú nejaké dokumenty predmetom kontroly zo strany kontrolných orgánov, tak občania už nemajú právo sa oboznámiť s týmito dokumentmi. Je takýto výklad zákona udržateľný, správny a v súlade s Ústavou SR?

Novela Občianskeho súdneho poriadku účinná od 1. januára 2012 zakotvila pre súdy právomoc prikázať orgánom verejnej moci, aby občanom sprístupnili informácie požadované na základe zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Doteraz mali súdy možnosť iba zrušiť nezákonné rozhodnutie orgánov verejnej moci o nesprístupnení informácií a vec vrátiť úradu na nové konanie. Môže táto zmena priniesť prelom v doterajšej praxi príliš pomalého súdneho prieskumu a pomalého prístupu občanov k informáciám?

Sudcovia si už pomaly začínajú zvykať (snáď) na to, že vystúpili z tieňa a dostali sa (takmer) na výslnie pozornosti verejnosti. Začínajú si pomaly zvykať (snáď), že verejnosť občas príde do pojednávačiek a sleduje priebeh konania. Tiež si začínajú zvykať (snáď), že sa o konaniach a postupoch sudcov píše v médiách a hovorí nielen medzi právnikmi ale i na tržnici. Stále si však nezvykli na to, že verejnosť v pojednávačkách nie je nepriateľom, ale zrkadlom ich správania, a že je vítanou spätnou väzbou.

Predsedníčka Ústavného súdu SR odmieta verejnosti sprístupniť viaceré dôležité procesné rozhodnutia ústavného súdu. Utajovanie procesných rozhodnutí súdov je však protiústavné. Možno to vyvodiť aj z nedávneho rozhodnutia českého Ústavného súdu. Český Ústavný súd je teda znovu príkladom pre slovenské súdy. Tie by sa mali jeho rozhodnutím inšpirovať.

Od 1. mája tohto roku majú občania širšie možnosti ako sa zapojiť do povoľovania činností, ktoré sa týkajú (ich) životného prostredia. Už nie je nevyhnutné písať sťažnosti, alebo podávať petície a čakať, čo na to kompetentné úrady. Ak niekto prejaví záujem o povolenie činnosti a pretaví ho do písomného stanoviska, otvárajú sa mu tým úplne nové možnosti.

Jeden zo senátov Najvyššieho súdu pred niekoľkými dňami doslova šokoval slovenskú verejnosť rozsudkom, v ktorom konštatoval, že na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemôžu občania od úradov žiadať sprístupnenie žiadnych dokumentov, zmlúv alebo rozhodnutí. Podľa členiek senátu sudkýň Baricovej, Urbancovej a Krajčovičovej totiž „dokumenty a ich kópie“ nie sú vlastne vôbec „informáciami“. Tento článok uvádza 4 dôvody, prečo je tento rozsudok senátu Najvyššieho súdu jednoznačne protiústavný, nezákonný a nelogický. Ak by sa takýto výklad naozaj začal v praxi používať, občanom a novínárom by sa úplne znemožnil prístup k väčšine informácií, ktoré žiadajú od úradov.

Približne takýto fascinujúci výjav vykreslil Úrad jadrového dozoru na svojej mimoriadnej tlačovej konferencii k schváleniu zákona, ktorý všetky informácie o povoľovaní jadrových elektrární a zariadení vyhlásil za tajné. Z vyjadrenia ÚJD sa verejnosť dozvedela, že ak by sa pánovi Usámovi, nudiacemu sa v jaskyniach afgansko-pakistanských hôr, zachcelo študovať podrobnú stavebnú dokumentáciu Jadrovej elektrárne Mochovce, a poslal by zo svojej mailovej adresy usama.binladin@alkaida.org žiadosť o sprístupnenie kópie tejto dokumentácie, tak by mu ÚJD musel vyhovieť.

Zmenou zákona 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej aj „zákon o konaní pred ústavným súdom“) došlo s účinnosťou od 20.3.2003 aj k zmene ustanovení týkajúcich sa vedľajších účastníkov v konaní o ústavnej sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb. Podľa dovtedy platnej právnej úpravy mohol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) priznať postavenie vedľajšieho účastníka konania o sťažnosti osobám, ktoré preukázali právny záujem na výsledku konania. (§51 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom v znení do 20.3.2003). Novelou č. 124/2002 sa tento právny stav zmenil.

V poslednom čase ma ústavný súd viackrát nepríjemne prekvapil spôsobom ako rozhodol, či rozhodoval v niektorých prípadoch vo veciach, ktoré patria do jeho rozhodovacej právomoci. Rád by som na jednu z nich, aspoň v stručnosti, poukázal. K tomu aspoň krátky úvod.

Chcel by som dať do pozornosti prípad č. C-263/08, ktorý riešil Európsky súdny dvor a to najmä pre stanovisko generálnej advokátky Eleanor Sharpston.

Konečne sa ústavný súd zaoberal Aarhuským dohovorom, napriek tomu sme sa však nepohli ďalej, čo sa týka jeho interpretácie a aplikácie v našich pomeroch.

Takto nejako som si zapamätal vetu uja so štamperlíkom v ruke z najnovšieho dokumentárneho filmu Marka Škopa „Osadné“. K tomu niet čo dodať. Hamlet sa pýtal „byť či nebyť“, diskusia formou aperitívu Petra Wilflinga vyzýva na zodpovedanie otázky „zverejňovať, či nezverejňovať“ súdne rozhodnutia. Hamletova otázka možno má aj abstraktný a od konkrétnej situácie abstrahovateľný charakter, Wilflingovu otázku riešili vždy vo vzťahu k miestu, času a stavu vedomostí inak v starovekom Ríme, inak v stredoveku, inak v Sovietskom zväze, inak dnes.

Pretože by som sa rád v budúcnosti v nejakom príspevku venoval prístupu verejnosti k súdnych rozhodnutiam, na úvod by som rád predložil aspoň citát, ktorý sa mi zdá veľmi pôvabný a ktorý by mohol poslúžiť ako akýsi "aperitív" pred diskusiou na túto zaujímavú tému.